náhľad|Obrazoborec v Chludovom žaltári, detail z 9. storočia Byzantské umenie v období obrazoborectva / ikonoborectva či ikonoklazmu je epocha dejín byzantského výtvarného umenia v období rokov 730843. Výraz obrazoborectvo pochádza z gréckych slov - εἰκῶν (eikón - obraz) + κλάστειν (klastein - lámať) a označuje hnutie, snažiace sa v náboženstve (predovšetkým v kresťanstve) odstrániť náboženské idoly (predmety uctievania) a to predovšetkým obrazy, resp. ikony. Obdobie obrazoborectva (ikonoklazmus) v Byzantskej ríši sa rozdeľuje do dvoch hlavných vĺn. Prvé obdobie boja proti uctievaniu ikon sa začalo v 20. rokoch 8. storočia (resp. oficiálne 730), počas vlády Leva III. a trvalo až do vlády cisárovnej Ireny a usporiadania druhého nicejského koncilu v roku 787. Druhé obdobie ikonoklazmu trvalo v rokoch 815 až 843. Odporcovia obrazov sú označovaní ako ikonoklasti či obrazoborci, ich zástancovia, či ctitelia ako ikonoduli. Príčin ikonoklazmu bolo viacero a ich jednotlivý konkrétny vplyv sa nedá priamo dokázať. Najviac sa však do popredia vystupujú dôvody duchovného charakteru. V cirkevných kruhoch sa už dlhší čas prejednávala otázka výzdob chrámov a na niektorých, najmä východných teológov pôsobili moslimské názory nezobrazovania tvárí a ľudských postáv. Teologické vysvetlenie ikonoklazmu bolo, že nie je možné zobraziť duchovnú podstatu božstva, a uctievanie iba telesnej stránky osôb sa rovná modlárstvu. K príčinám ďalej možno pripočítať i neúspechy Byzancie na východnej fronte a arabskú expanziu, čo niektorí chápali ako znak toho, že sa od Byzancie odvrátil Boh a hľadali dôvody, prečo sa tak stalo.

Historický kontext a vývoj umenia náhľad|Maľba Obrazoborci, autor: Domenico Morelli, olej na plátne, 19. storočie Od smrti Justiniána II. v 8. storočí bola Byzantská ríša vystavená mnohým katastrofám. Na Blízkom východe to boli arabské nájazdy, ktoré zabrali najbohatšie provincie v Malej Ázii, zatiaľ čo na severe sa na byzantských územiach medzi Dunajom a Jadranským morom usadili slovanské kmene. I napriek mocenským obtiažam sa však náboženské umenie naďalej vyvíjalo až do vypuknutia obrazoboreckej krízy. Ikonoklasti alebo „obrazoborci“, zúrivo napadali umeleckú tvorbu, ktorú považovali za predmet modloslužby a činili tak so značnou podporu cisárskeho dvora. Aj keď sú ikonoklasti známi hlavne na základe záznamov svojich protivníkov, nedávny výskum ukázal, že mali obrovské plány a snívali o všeobecnej reorganizácii štátu.

Keď obrazoborci zaútočili na náboženské umenie, vychádzali pôvodne zo starozákonných textov a prikázaní desatora: Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! (Ex 20,46). Kresťanstvo sa podľa nich zmenilo a mnísi, ktorí boli hlavnými uchovávateľmi ikon z neho urobili materiálne náboženstvo - akési potomstvo pohanstva, ktoré už nesúviselo s každodenným životom. Od 4. storočia sa tieto nebezpečné tendencie ďalej rozvíjali; medzi kronikármi a hagiografmi dlhšie panovala otázka ikon a relikvií, či skôr zázračnej sily, ktorá sa im pripisuje. Znepokojení smerovaním duchovného života preto kázali návrat k primitívnejšiemu a pôvodnejšiemu kresťanstvu. Tieto povery nemali nič spoločné s umením, hoci ho zásadne zmenili, a ponižovali spolu s náboženstvom. Ikonoklasti sa v zásade nevyhlásili za nepriateľov voči všetkým umeleckým prejavom, ale iba proti ikonografickým obrazom, ktoré podnietili ich hnev a na ospravedlnenie svojej doktríny pripomenuli, že ich sám Boh zakázal v Biblii.

V každom prípade, nech už príčiny a zámienky obrazoborcov boli akékoľvek, pre umenie sa ich fanatické vyčíňanie stalo temnou stránkou. Bolo zničené obrovské množstvo umeleckých pamiatok kresťanského i antického umenia. Zrejme ako prvá verejná obeť novej cisárskej politiky padla ikona Krista na Chalke - bronzovej bráne konštatínopolského Veľkého paláca. Ešte väčšia vlna prenasledovania ikon nastala za vlády Konštantína V. Kopronyma, ktorý dokonca ikonodúliu nechal odsúdiť na ikonoklastickom koncile v roku 754. I napriek prenasledovaniu istých typov umenia a poklesu podpory umenia v tomto období vzniklo niekoľko významnejších stavieb (či skôr prestavieb) a diel, medzi nimi napr. Chrám Hagia Irena, či solúnska Hagia Sofia. Väčšina obrazoboreckých diel sa však do dnešného obdobia nezachovala. Mnohé boli zničené v priebehu 20. storočia, počas grécko-tureckej vojny a niektoré vďaka požiarom. Zachovala sa však napr. výzdoba kostolíka svätého Kyriaka na ostrove Naxos. Umelci sa v tomto období snažili zjednodušiť zobrazovanie kresťanských motívov a namiesto tvárí sa orientovali na kríže a symboly. V mozaike sa využíval motív vtáctva, divých zvierat a rastlín vychádzajúci z perzských a helenistického motívov. K definitívnemu obnoveniu kultu ikon prišlo až za vlády regentky Theodory v roku 843. Tento deň je dodnes vo východných cirkvách oslavovaný ako nedeľa ortodoxie. vľavo|náhľad|Konštantínopolský patriarcha Germanos I. s ikonami podporovanými anjelmi

Prvé obrazoborecké obdobie (730787) náhľad|Mučenie biskupa Euthymia zo Sárd byzantským cisárom Michalom II. v roku 824 v rukopise z 13. storočia vľavo|náhľad|Mozaika Krista Spasiteľa v Chráme Chora (neskorší chrám), verí sa, že ide o obdobné zobrazenie Krista ako na bráne v Chalke (ktoré bolo počas obrazoborectva zničené)Herrin, Judith (2016), Bizans: Bir Ortaçağ İmparatorluğunun Şaşırtıcı Yaşamı, Uygur Kocabaşoğlu, çev. (4 vyd.), İstanbul: İletişim Yayınları, ISBN 9789750507496 Za počiatok obrazoboreckej krízy sa považuje odstránenie obrazu Krista Spasiteľa Levom III. Sýrskym z bronzovej brány Veľkého paláca v Chalke v roku 726. To vyvolalo v religióznej Byzancii obrovské pobúrenie. Cisár najprv nariadil, aby ikony svätých boli v chrámoch zavesené vyššie, aby ich horliví veriaci nemohli pobozkať. Ikony sa stali znamením materiálneho uctievania - idolatrie. V roku 728 cisár zašiel ešte ďalej a ikony nechal odstrániť úplne. Tieto opatrenia priniesli povstania v Grécku a Taliansku, kde sa pápež Gregor II. postavil na čelo odporu. V Konštantínopole bola opozícia zvlášť zložená z mníchov a obyčajných ľudí. Protestujúce davy však boli rozptýlené a protest vyústil v sériu zatknutí a popráv.

Dochované pramene poukazujú na pravdepodobné motívy, ktoré cisára viedli k vydaniu rozkazu – zvrat v bojoch s moslimami a erupcia na vulkanickom ostrove Théra, v ktorých Lev videl prejav Božieho hnevu. Náboženským ediktom v roku 730 Lev zakázal uctievanie náboženských ikon, nesankcionoval však iné formy umenia než umenie náboženské; edikt sa nevzťahoval ani na obraz cisára, ani na náboženské symboly ako napr. kríž. Uctievanie obrazov označil za formu modloslužobníctva. Pri svojej aktivite otázku nekonzultoval s cirkvou, a preto zrejme bol veľmi prekvapený širokou opozíciou, ktorá proti nemu vyvstala. Bitka ikonoklazmu sa stala ešte drsnejšou za vlády Levovho syna Konštantína V., ktorý nastúpil k moci v roku 741. Odpor, ktorému cisár čelil sa devastujúco zvrhol a ochrana náboženského umenia si vyžiadala život viacerých mučeníkov. V roku 754 Konštantín do Hierie zvolal ikonoklastický koncil (resp. synodu, či radu) asi 300 biskupov, ktorej sám predsedal.

Koncil nebol neskôr cirkvou uznaný ako ekumenický, pretože ho nepotvrdil ani druhý nicejský koncil a ani pápež. Záležitosť bojov o ikony avšak neukončil, naopak, začal obdobie početných teologických argumentov pre a proti uctievaniu ikon. Pevnosťami zástancov obrazov sa stali kláštory a mníšske komunity. Jedným z najdôležitejších protagonistov ikonodulov sa stal svätý Ján Damaský, ktorý vo svojich dielach ako prvý podáva ucelenú náuku o uctievaní obrazov. Hovorí, že ak kresťan uctieva obraz Ježiša, Panny Márie alebo svätých, nejde o modloslužbu. Zdôrazňoval, ikona je symbolom na základe Božej milosti a nie pre svoju podobu, či charakter. Ľuďmi vytvorenú materiálnu ikonu preto nemožno uctievať viac ako Boha. Súčasne hlásal, že pre poznanie Božieho kráľovstva je dôležitý aj zrak a nielen sluch. Ideologicky zástancovia ikonodúlie vychádzali z platónskej dualistickej ideológie. K istým nestarozákonným (ale helénskym) argumentom sa priklonili aj obrazoborci, čo bolo badať už aj v dokumente Horos).

Vyhlásenia obrazoboreckého koncilu nasledovali všeobecné opatrenia a v kostoloch boli nástenné maľby a mozaiky zakryté vápnom. Náboženské scény boli nahradené krajinou a úplne svetskými kompozíciami. Od biskupskej rady sa prenasledovanie mníchov a ikonodulov stalo vážnejším. Mnohí boli uvrhnutí do väzenia, zbití, či dokonca zabití. Konštantín V. dokonca uspel vo svojom úsilí o úplné zničenie monasticizmu (kláštorného života) v ríši. Toto násilie podnietilo ďalšie reakcie. Konštatinopolský patriarcha Germanos I., ktorý sa zastal uctievania náboženských obrazov, v nadväznosti na edikt buď rezignoval alebo musel odstúpiť. Na Západe zvolal kvôli vyriešeniu obrazoboreckej otázky pápež Gregor III. dve synody, ktoré Levovo konanie odsúdili. V reakcii na to Lev zabral niektoré územia (najmä južné Taliansko), ktoré spadali pod pápežskú jurisdikciu. Na začiatku ani tak nešlo o spor v teologických otázkach, skôr o praktických dôsledkoch. V uctievaní obrazov videl cisár prekročenie biblického prikázania Desatora, ktoré zakazuje zobrazovanie Boha.

náhľad|Druhý nikájsky koncil, ruská ikona zo 17. storočia V reakcii na list Theodora Studitu, ktorý napísal pápežovi Paschalovi I. a v ktorom kritizoval cisárove konanie, Konštantín V. pristúpil k zásahom proti kláštorom, v rámci ktorých prebiehalo ničenie a znehodnocovanie ostatkov svätých (v pravosláví označovaných ako mošči) a skonfiškovanie kláštorného majetku. Konštantínov syn Lev IV. (775780) bol v tejto otázke viac naklonený vzájomnej dohode, ale krátko pred smrťou začal vystupovať veľmi tvrdo proti ikonodúlom. Medzitým však zomrel a Irena sa ujala vlády namiesto jeho syna Konštantína VI. (780797) ako regentka.

Nástupca Konštantína V., Lev IV. (775780), sa už ukázal byť menši odporca ikon; po jeho smrti sa cisárovná Irena pokúsila obnoviť uctievanie ikon a uložiť rozhodnutia novej rady autoritu v roku 754. Jej prvé pokusy neboli úspešné. Ikonoklasti mali v armáde veľa priaznivcov; cisárska stráž vyhnala zhromaždených biskupov a vyhrážali sa im smrťou. Irena zvolala nový ekumenický koncil (Druhý nicejský koncil), ktorý sa zišiel už v roku 786 v Konštantínopole, ale ktorého jednanie bránili vojenské jednotky verné obrazoboreckým snahám cisárov. Koncil sa presťahoval do Nikáje a zmenil rozhodnutia predchádzajúcich ikonoklasistických synod. Uznesenie koncilu potvrdil pápež a pravoslávni kresťania považujú tento koncil za posledný z ekumenických koncilov. Pre ikonodulov nastala priaznivá doba, ktorá trvala až do nástupu cisára Leva V. v roku 813. Akty, ktoré zdôrazňujú tieto rokovania, sa týkajú dejín umenia, pretože biskupi sa snažili zhromaždiť všetky historické a teologické argumenty v prospech uctievania ikon. Práca rady 754 bola v druhom období obrazoborectva zrušená.

Druhé obrazoborecké obdobie (814843) náhľad|Triumf ortodoxie, diptych 14.15. storočie