Anatolij Kralickij alebo Anatolij Kralický (vlastným menom Alexander Kralickij, uvádzaný aj ako Alexander Fedorovyč Kralyckyj; * 12. február 1835, Vyšné Čabiny, Rakúske cisárstvo, dnes Slovensko† 11. február 1894, Mukačevo, Rakúsko-Uhorsko, dnes Ukrajina) bol mních rádu svätého Bazila Veľkého, cirkevný činiteľ, pedagóg, spisovateľ, prozaik, etnograf, historik, literárny vedec, folklorista, novinár, fotograf a významná osobnosť národného obrodenia Rusínov.
Anatolij Kralickij sa v roku 1858 stal mníchompôsobil v monastieroch v Máriapócsi a v Mukačeve. Jeho činnosť však bola rôznorodá. V 60. rokoch 19. storočia začal pôsobiť ako spisovateľpopri Alexandrovi Duchnovičovi a Alexandrovi Pavlovičovi sa stal najvýznamnejším spisovateľom karpatskorusínskej a zakarpatskoukrajinskej literatúry druhej polovice 19. storočia. V rámci umeleckej literatúry sa venoval písaniu poviedok, románových noviel, povestí, rozprávok a legiend. Jeho literárna činnosť sa zaraďuje do obdobia neskorého romantizmu. Patril medzi zástancov idey slovanskej vzájomnosti. Prispieval do viacerých periodík, kde uverejňoval svoje diela a štúdie. Za najvýznamnejšie dielo sa považuje poviedka Kňaz Laborec (po slovensky Knieža Laborec) z roku 1863. Ako historik a etnograf napísal viaceré články o histórii monastierov, o živote významných kultúrnych činiteľov v karpatskej oblasti. Zároveň bol aj jedným z prvých fotografov v regióne.
Životopis vľavo|náhľad|Monastier Zostúpenia Svätého Ducha Anatolij Kralickij sa narodil 12. februára 1835 v obci Vyšné ČabinyV niektorých odborných textoch je uvádzané, že Anatolij Kralickij sa narodil 12. februára 1834 (Dmytro Mykolajovyč Verhun, Jolana Holendová, Eugen Perfecký), v iných 12. februára 1835 (tento dátum v svojom nekrológu spomínal Eugenij Fencik, ďalej tento dátum uvádzajú Valerij Paďak a Michal Pavlič). Valerij Paďak zistil na základe archívnych dokumentov, že správny dátum je 12. február 1835. Obdobná chyba nastala napríklad aj v prípade publikácie od Františka Ruta Tichého, ktorý uviedol ako dátum narodenia 13. február 1835.Vyšné Čabiny boli s Nižnými Čabinami v roku 1964 zlúčené do súčasnej obce Čabiny. ako tretie z deviatich detí (3 synovia a 6 dcér) v rodine miestneho gréckokatolíckeho diakona a učiteľa Teodora (Fedora) Kralického a Anny Končovej (Anny Koncsovej). Pokrstený bol 13. februára 1835 v miestnom gréckokatolíckom chráme kňazom Michalom Jakovičom. Jeho otec Teodor sa narodil v Haliči (pri meste Stryj), a keď bol mladý, prišiel do monastierskej školy v Krásnom Brode, aby sa vyučil za kantora a učiteľa. Mama pochádzala z obce Svetlice. Anatolij Kralickij mal dve staršie sestryJúliu a Teréziu, mladšími súrodencami boli AntonKralického brat Anton sa podobne ako ich otec stal učiteľom. Po tom, čo otec zomrel na choleru, ho nahradil na pozícii miestneho učiteľa., Mária, Michal, Zuzana, Štefan a Anna. Základné vzdelanie najskôr získal od svojho otca v rodine a potom v škole v susednej obci Krásny Brod.
Anatolij Kralickij sa koncom 40. rokov stretol s Alexandrom Duchnovičom, ktorý navštevoval Monastier Zostúpenia Svätého Ducha v Krásnom Brode. Obdobie života Anatolija Kralického do roku 1858 nie je pre vedcov jednoznačné. Vznikajú názory, že bol samouk alebo sa učil na Haliči, v Prešove, v Užhorodskom duchovnom seminári (1852 – 56), v Užhorodskom biskupskom seminári či študoval filozofiu na Košickom gymnáziuSlavianskij sbornik. Zväzok I. Petrohrad: [s.n.], 1875. Anatolij Kralickij spolupracoval na článku s Ivanom Siľvajom a podpísali ho pod kryptonymom NN. Kapitola Slovaki i russkije v statistike Vengrii, s. 621625. (po rusky), alebo bol určitý čas novicom do Monastiera svätého Mikuláša v Mukačeve. Podľa ďalšieho názoru sa v roku 1850 ako 15-ročný dostal do Monastiera Zostúpenia Svätého Ducha. V roku 1854 sa dostal ako kandidát do Monastiera svätého Mikuláša v Mukačeve na odporúčanie od Alexandra Duchnoviča, ktorý si všimol jeho nadanie k dejinám a k literatúre. Medzi rokmi 185658 študoval v Monastieri Zostúpenia Svätého Ducha.V súčasnosti neexistujú žiadne archívne dokumenty, ktoré by potvrdzovali tieto tvrdenia. V roku 1856 podľa Heleny Rudlovčákovej taktiež dostal ponuku stať sa učiteľom v (dnes už ukrajinskej) obci Imstyčovo.V monastieri v obci Imstyčovo pôsobil synovec Anatolija Kralického – Mefodij Kralickij, ktorý životopisné fakty o Anatolijovi Kralickom poskytol Eugenovi Perfeckému. Rozhodol sa však ostať vo Vyšných Čabináchvyžiadal si miesto miestneho učiteľa, aby pomáhal otcovi. Počas štúdií sa začal venovať umeleckej tvorbe a štúdiu regionálnej histórie, etnografie a ľudovej tvorby. vľavo|náhľad|Monastier svätého Mikuláša 25. marca 1858 ho v Prešove prešovský biskup Jozef Gaganec vysvätil za mnícha a prijal rehoľné meno Anatolij. Obrad zorganizoval Alexander Duchnovič vtedy pôsobiaci na pozícii tajomníka biskupa. Za necelý polrok bol prijatý do Monastiera sv. Michala v Máriapócsi ako profesor cirkevnej histórie a kánonického práva v rehoľnej škole. Zároveň získal právo viesť bohoslužbu. Tam sa naučil nemčinu, čo mu pomohlo pri štúdiu nemeckej literatúry. Práve počas obdobia stráveného v Máriapócsi sa Anatolij Kralickij začal venovať romantickej tvorbevtedy napísal takmer všetky svoje poviedky a románové novely s národno-patriotickým smerovaním (príkladom sú diela Pastyr u polonynach, Bratovbyvcia, Fedir Petriuk či Kňaz Laborec...).
V 60. rokoch 19. storočia bol Anatolij Kralickij aktívny v občianskej, v kultúrnej a v osvetovej činnostivenoval sa písaniu diel, prekladom či recenziám. V roku 1860 v novinách Zoria Halycka (po slovensky Úsvit haličský) ako svoje prvé dielo publikoval romantickú poviedku Pastyr u polonynach (po slovensky Pastier na holiach). O 3 roky neskôr napísal svoje najznámejšie dielopoviedku Kňaz Laborec (po slovensky Knieža Laborec)dielo o legendárnom kniežati Laborcovi ranofeudálneho štátu slovanského kmeňového zväzu Bielych Chorvátov. Ideou diela je názor Anatolija Kralického, že boj za slobodu národa bol v tejto dobe nevyhnutný. V roku 1863 prestúpil do Monastiera svätého Mikuláša v Mukačeve, ktorý bol od svojho vzniku hlavným strediskom náboženského, národného i kultúrneho života v Podkarpatskej oblasti.Monastier svätého Mikuláša od svojho vzniku v 14. storočí do roku 1947 bol mužským monastierom. V roku 1947 začal byť spravovaný Pravoslávnou cirkvou a stal sa ženským monastierom. Začal v ňom pôsobiť ako učiteľ novicov, neskôr sa stal tajomníkom igumena. Od roku 1869 do smrti bol igumenom v Monastieri svätého Mikuláša v Mukačeve.Mukachevo Saint Nicholas's Monastery In: Voľby, na ktorých výbor Rádu sv. Bazila Veľkého zvolil Anatolija Kralického za igumena, sa uskutočnili v roku 1869 v Monastieri Zostúpenia Svätého Ducha v Krásnom Brode. V roku 1875 sa stretol s Mychajlom Petrovyčom Drahomanovom, keď Drahomanov navštívil Monastier svätého Mikuláša v Mukačeve počas svojej návštevy Podkarpatskej Rusi. Následne obaja začali spolupracovať. Anatolij Kralickij bol podľa Mychajla Petrovyča Drahomanova názorovo orientovaný na Rusko tzv. ľudovým spôsobom. Rád sv. Bazila Veľkého ho v roku 1885 navrhol ako kandidáta na pozíciu prvého predstaveného všetkých monastierov (protoigumena) Gréckokatolíckej cirkvi v Rakúsko-Uhorsku. Kandidatúru však neprijal, aby nedal uhorskej vláde dôvod na prenasledovanie členov rádu kvôli svojej názorovej orientácii na ideu slovanskej vzájomnosti a na Rusko. Kvôli týmto názorom sa Anatolij Kralickij stal nepohodlným pre vládu. Vláda ho verejne obvinila z kolaborácie s redakciou časopisu Slovo, ktorých vydávanie bolo na území Rakúsko-Uhorska zakázané, a z nelojálnosti k uhorským zákonom. Spolu s ďalšími redaktormi bol obvinený zo spolupráce s haličskými proruskými (v Rakúsko-Uhorsku zakázanými) novinami. V roku 1888 výbor Rádu sv. Bazila Veľkého predĺžil jeho pôsobenie ako igumena Monastiera svätého Mikuláša v Mukačeve. Koncom 80. rokov sa Anatolij Kralickij venoval hlavne písaniu umeleckej literatúry.
Anatolij Kralickij bol aj jeden z prvých amatérskych fotografov v Podkarpatskej oblasti. Vo februári 1866 ho Jakiv Fedorovyč Holovackyj požiadal, aby urobil niekoľko fotografií ľudí v kroji. Tieto snímky umiestnil do trojdielnej práce Narodnyje pesni Galickoj j Ugorskoj Rusi (po slovensky Ľudové piesne Haličskej a Uhorskej Rusi). Anatolij Kralickij v júni 1866 poslal Michailovi Fiodorovičovi Rajevskému fotografiu mužaRusína z oblasti pohoria Munții Maramureșului. V roku 1869 sa zúčastnil osadenia nového kríža na chrám v obci Lypča. Pri tejto príležitosti sfotografoval miestneho majstra a samouka Vasyľa Melcera oblečeného v huculskom kroji a napísal báseň Pamiatnoje (po slovensky Pamätné). Anonymný autor (pravdepodobne ním bol práve Anatolij Kralickij) v článku o vybudovaní chrámu v obci Lypča vysoko ohodnotil práve Vasyľa Melcera. František Rut Tichý tvrdil, že táto fotografia bola objavená v roku 1924 počas opravy zvonice chrámu pri Monastieri svätého Mikuláša v Mukačeve. Žiadna fotografia od Anatolija Kralického sa však nezachovala.
Anatolij Kralickij v spolupráci s Viktorom Kimakom po smrti Alexandra Duchnoviča v roku 1865 určitý čas vydával národné (ľudové) kalendáretzv. Mesiaceslovy, ktoré Duchnovič vydával od začiatku 50. rokov 19. storočia. Kalendáre mali nábožensko-moralizátorsky charakter, ale obsahovali tiež úryvky z umeleckej literatúry (diela napríklad Alexandra Duchnoviča, Alexandra Pavloviča, Anatolija Kralického, Alexandra Mytraka...) či rady pre hospodárov.
Anatolij Kralickij sa v októbri 1866 zapojil do činnosti kultúrno-osvietenského spolkuSpoločnosť svätého Bazila Veľkého (pôvodný názov: Obščestvo sviatoho. Vasyľa Velykoho; iný názov: Spolok svätého Vasilija Velľkého; slovenský názov: Spoločnosť svätého Vasilija Veľkého alebo Spoločnosť svätého Bazileja Veľkého; rusínsky názov: Spoločnosť sviatoho Vasyľa Velykoho; ukrajinský názov: Tovarystvo sviatoho asyľa Velykoho), kde pôsobil na funkcii sekretára. V rámci činnosti spolku bol redaktorom novín Slovo (po slovensky Slovo) a neskôr novín Svit (po slovensky Svet) v rokoch 186771. Bol tiež členom literárneho tovarišstva v ĽvoveHalycko-Ruska matycia (po slovensky Haličsko-Ruská matica). Po tom, čo prestali vyhádzať periodiká Sova (po slovensky Sova), Svit (po slovensky Svet) a neskôr aj Novyj svit (po slovenský Nový svet), sa v roku 1873 Anatolij Kralickij s Ivanom Siľvajom pokúšal o založenie vlastných literárno-občianskych novín, kde sa mal stať hlavným redaktorom. Myšlienku sa však nepodarilo zrealizovať, keďže v Užhorode zanedlho mali začať vychádzať noviny Karpat, čo sa Anatolij Kralickij dozvedel od Mykolu Homičkova, a tak myšlienka prestala byť aktuálnou.Noviny mali podľa plánu vychádzať pod názvom Svit (po slovensky Svet). Podľa plánu sa redakcia novín mala nachádzať v Monastieia svätého Mikuláša v Mukačeve. Anatolij Kralickij sa v roku 1880 v Mukačeve usiloval založiť literárno-spoločenské noviny s názvom Slovesnosť (po slovensky Slovesnosť). Malo ísť o umiernené a apolitické periodikum. Nápad bol však znovu neúspešný, keďže sa nenašlo dostatok predplatiteľov. V tom čase bol najproduktívnejším prispievateľom do miestnych periodík spomedzi prozaikov (uverejnil napríklad diela: Prometej, Pijavycia, Siľskyj učyteľ...). Medzi rokmi 1862 a 1872 napísal mnohé články o histórii monastierov Rádu svätého Bazila Veľkého v Mukačevskej eparchii. Počas obdobia pôsobenia v Mukačeve napísal viacero biografií významných osobností gréckokatolíckej cirkvi (Ján Jozef de Camillis, Bazil Popovič, Juraj Joanik Bazilovič...). V roku 1874 objavil a publikoval úryvok z Mukačevskej kroniky z 15. storočia (nebola dosiaľ nájdená). Na konci života uverejňoval diela hlavne v periodiku Beseda (po slovensky Beseda).