náhľad|Byzantská slonovinová doštička s motívom akritai inšpirovaná byzantskou literatúrou, 10.11. storočie, dnes pokladnica katedrály v Troyes Akritai (-pl; ; sg: ) je grécky termín používaný v Byzantskej ríši, ako označenie vojenských jednotiek strážiacich jej východné hranice (pohraničníci, hraničiari), a obyvateľstva žijúceho danom pohraničí (a to aj moslimského obyvateľstva mimo Byzancie). Niekedy termín v prameňoch označuje veliteľov spomínaných ozbrojených skupín. Asi nikdy však neoznačoval konkrétny druh vojska alebo konkrétne formalizované jednotky. Používal sa najmä pre obdobie 9./10.11. storočia, niekedy však o nich literatúra hovorí aj neskôr, až do 13. storočia.
Termín pochádza zo slov „akron“ či „akra“, ktoré možno do slovenčiny preložiť ako „končina“ či „hranica“.
Sociálny a vojenský význam Pohraničná stráž (lat. limitanei) existovala už v Rímskej ríši a Byzantskej ríši na prelome staroveku a stredoveku. Práve tieto jednotky akritai na východných hraniciach nahradili. Termín akritai sa v prameňoch objavuje od 10. storočia, no ich pôvod sa predpokladá už v 9. storočí (vláda macedónskej dynastie). Významne sa podieľali na ochrane hraníc pred arabskými moslimami, hoci s nimi zároveň udržiavali úzke väzby. Pôvodne sa z hľadiska geografie akritai spájali s maloázijským pohorím Taurus a s povodím rieky Eufrat. Etnicky ich tvorilo najmä grécke a arménske obyvateľstvo.
Za statky, na ktorých akritai žili, neplatili ríši dane, poprípade čerpali iné výhody, no o týchto právnych vzťahoch, či ich konkrétnych povinnostiach k ríši zachované pramene mlčia. Za vlády Komnénovcov niektorí akritai vlastnili pronie a za správu a ochranu pozemkov dostávali od cisára žold.
Správy o akritskej taktike boja pochádzajú zo spisu De velitatione bellica od cisára Nikefora II. (vládol 963969). Medzi ďalšie pramene patria Kekaumenov Strategikon či kronika Michaéla Attaleiata. Byzantskí úradníci akritov kritizovali z dôvodu ich slabých formálnych vojenských znalostí a chabej disciplíny. Poskytovali však Byzancii cenné údaje o pohraničí a dokázali odvrátiť menšie nájazdy na byzantské územie.
V neskoršom byzantskom dejinnom období (Nikajske cisárstvo) akritai za žold chránili horské priesmyky v severozápadnej Malej Ázii a ich protivníkmi boli najmä rúmski Seldžuci. Po proti-palaiologovskom povstaní v roku 1261 boli akritai začlenení do pravidelných vojsk. Táto zmena súvisela tiež s rozpadom obrany východnej hranice, ktorú postupne posúvali na západ rozmáhajúce sa turecké štáty.
náhľad|Basileios Akritas (hlavná postava z eposu Digenis Akritas) a drak, byzantský tanier, 12. storočie, dnes Atény, Museio Archeas Agoras Athinón Kultúrny význam Akritai si našli svoje uplatnenie aj v byzantskej ľudovej kultúre, pričom vystupovali vo viacerých literárnych dielach. Zrejme najznámejším je byzantský národný epos Digenis Akritas a cyklus akritských spevov baladického charakteru. Akritai v epose Digenis Akritas sa spájajú s konkrétnym územím pri rieke Eufrat. Rozsiahly výpočet akritai v byzantskej literatúre poskytuje Byzantský cisár Manuel I. Komnénos bol prezývaný aj ako „Nový akrites“.
Referencie
Ďalšia literatúra
Kategória:Vojsko v Byzantskej ríši