Mira Brtková (* 5. október 1930, Nové Bánovce (), Juhoslávia — † 18. december 2014, Belehrad, Srbsko, () bola slovenská a srbská akademická maliarka, sochárka, multimediálna umelkyňa, módna návrhárka, divadelná a filmová režisérka slovenskej národnosti zo Srbska.

Život a dielo Roku 1948 absolvovala gymnázium v Belehrade (5. a 6. ročník gymnázia absolvovala v Bratislave). Roku 1953 vyštudovala réžiu na Akadémii pre divadelné a filmové umenie v Belehrade. Ako československá štipendistka bola asistentkou réžie v hranom filme Otakara Vávru Proti všem. V päťdesiatych rokoch 20. storočia sa zaoberala divadelnou a filmovou réžiou. Roku 1958 režírovala krátke filmy pre filmové spoločnosti Zagreb—film v Záhrebe a Neoplanta v Novom Sade. Zároveň vypracovala scenár pre prvý kreslený film Belehradskej školy kresleného filmu (Sólista, autora Nikolu Majdaka). Roku 1959 v Ríme bola asistentkou réžie u režisérov Pietra Germiho a Alberta Lattuadu.

Vo vzelávaní a umeleckom zdokonaľovaní pokračovala v Ríme, kde roku 1963 vyštudovala maliarstvo na Akadémii výtvarných umení (), v ročníku profesorov Franca Gentilliniho a Mina Maccariho. Ako maliarka pôsobila v šesťdesiatych rokoch 20. storočia v rámci medzinárodnej umeleckej skupiny Illumination, v ktorej vedúcou osobnosťou bol japonský umelec Nobuya Abe. Zaoberala sa aj módnym návrhárstvom inšpirovaným slovenským ľudovým krojom, taktiež bola zberateľkou slovenských ľudových krojov a starožitností.

V Taliansku strávila časť života a do jej štyridsiatky sa o nej, mimo tejto krajiny, málo vedelo. Tam bola známa prakticky od roku 1964, keď mala prvú samostatnú výstavu obrazov v chýrečnej rímskej galérii Arflex. V tých rokoch Rímom sa prechádzali známe filmové hviezdy v kreáciách Miry Brtkovej. Módny magazín Vogue ich nazval „slovanské košele" (), dominovali na nich slovenské dolnozemské vzorky. S výšivkami sa zásobovala v Starej Pazove, kupovala staré slovenské ľudové kroje a z nich vystrihávala časti, ktoré zošila s plátnom, čo sama ofarbila.

Roku 1970 podľa vlastného scenára režírovala dokumentárny film Slováci, v produkcii belehradskej televízie. V rokoch 1970—71 bola tajomníčkou réžie v juhoslovanskom hranom filme Sutjeska.

Roku 1972 si založila rodinu so srbským filmovým režisérom Draganom Kresojom. V tom roku sa im narodil syn Miloš. Žili v Brtkovej rodinnom dome v Starej Pazove, využívali však každú príležitosť na pobyt v Ríme, kde mala Brtková svoj ateliér do roku 2003. Roku 1996 odrazu stratila manžela a syna, ktorí tragicky zahynuli v Belehrade, v havárii helikoptéry pri natáčaní filmu. Odvtedy svoj život okrem umeniu venovala aj ich pamiatke. Rozhodla sa, že sa postará o všetko čo vytvorili alebo prichystali a chceli vytvoriť Dragan Kresoja ako režisér a Miloš Kresoja ako kameraman. Po čase dozrela u nej myšlienka vytvorenia Nadácie Brtková—Kresoja () v Novom Sade. Začala zbierať, organizovať a klasifikovať nielen ich dedičstvo, ale aj všetko čo dovtedy sama urobila. Výstavný priestor Nadácie Brtková—Kresoja v novosadskom predmestí Petrovaradín bol 30. marca 2012 otvorený pre verejnosť výstavou pod názvom Mira Brtková a skupina Illumination.

Zomrela 18. decembra 2014 v belehradskej nemocnici. Pochovaná bola na staropazovskom cintoríne.

Počas svojej kariéry poskytla zopár televíznych interview. Bolo o nej nakrútených niekoľko filmov.

Charakteristiky diela Mira Brtková patrí medzi priekopníkov abstraktného prejavu v slovenskom výtvarnom umení. Od samotného začiatku, teda šesťdesiatych rokov 20. storočia vo svojej tvorbe využívala neobvyklé výtvarné techniky alebo ich kombináciu. Skúmala možnosti abstraktného výtvarného prejavu koncipujúc obraz ako výraz, alebo kompozíciu čírych výtvarných prostriedkov, akými sú farba a čiara. V tomto umeleckom zameraní zostala dôsledná aj neskoršie, hoci sa na jej obrazoch v poslednom období vyskytovali aj figúry. Pre Brtkovú bola však nepodstatná mimetická, napodobujúca funkcia zobrazených figúr. Ona ich využívala iba ako materiál na uskutočnenie individuálneho, tvorivého, autorského činu. Znázornené figúry u autorky boli vlastne šablónovité výšivkárske vzorky, v čom badať určitú autorskú dištanciu a jemný ironický postoj k figurácii. V ich navonok chaotickom rozmiestnení na plátne umelkyňa odhalila geometrickú usporiadanosť.

Brtková sa v tvorbe orientovala na racionálne postupy plné tvorivej, nevyčerpateľnej energie a imaginácie. Tak napríklad pri multiplikácii živočíšnych motívov ona ich nahusťovala jeden cez druhý, vytvárajúc arabeskovitú štruktúru čiar, čo bol vlastne jeden z konečných zámerov jej tvorivého činu.

Brtková búrala hranice a prekonávala tradične zaužívané, výtvarné konvencie využívajúc v tvorbe aj neobvyklé výtvarné techniky, alebo ich kombináciu. Boli to predovšetkým výšivkárske techniky, alebo kombinácie výšivky a maľby temperou. Hoci výšivky majú tradične ozdobnú funkciu, umelkyňa ich využívala v inom kontexte. Jej neobvyklý spôsob realizácie umeleckého diela, v cykle prác pomenovanom Usmernená imaginácia, spočíval na jej idey o syntéze anonymnej ľudovej tvorby, čiže kolektívnej tvorivosti a individuálnej autorskej kreácie. Ľudová umelecká tvorba je šablónovitá, dekoratívna a hlavne úžitkového rázu, teda v podstate je protikladom voľnej umeleckej tvorby. Brtkovej pokus o ich syntézu je však pochopiteľný v duchu doby a umeleckého smeru postmoderny, ktorý označil stav svetovej kultúry druhej polovice 20. storočia.

Výstavy a zbierky Uskutočnila vyše dvadsať samostatných a zúčastnila sa aj početných kolektívnych výstav. Vystavovala v Bosne a Hercegovine, Česku, Francúzsku, Chorvátsku, Maďarsku, Nemecku, Rumunsku, na Slovensku, v Slovinsku, Srbsku, Taliansku a Turecku. Roku 2011 bola prítomná na 54. Bienále v Benátkach (), kde jej práce boli vystavené v španielskom pavilóne.

Umelecké diela Brtkovej sú zaradené do mnohých verejných a súkromných zbierok a vystavené v mnohých inštitúciách. Medzi ostatnými aj v nasledovných:

Galéria Karola Miloslava Lehotského na Gymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci GaleriArtist — Zbierka Dağhan Özil v Istanbule Galleria del Cavallino v Benátkach GNAM — Národná galéria moderného a súčasného umenia () v Ríme Mestské múzeum v Sarajeve (Bosna a Hercegovina) Museo Civico v meste Verucchio, Provincia Rimini (Taliansko) Múzeum Macura v Nových Bánovciach (Srbsko) Múzeum súčasného umenia () v Belehrade Múzeum súčasného umenia Vojvodiny () v Novom Sade Slovenské inštitúty v Budapešti, Ríme a Prahe Slovenské veľvyslanectvo v Belehrade Srbské veľvyslanectvá v Bratislave a Ríme Stredisko pre kultúru v Starej Pazove Umelecká galéria Argentario () v Tridente (Taliansko) Vojvodinská výkonná rada () v Novom Sade

Jej sochy boli postavené na verejných priestranstvách v niekoľkých mestách v Srbsku (Vršac, Kikinda, Apatin, Stará Pazova).

Ocenenia a uznania (výber) Čestný diplom (), udelený na 1. medzinárodnej výstave súčasnej maľby (), Sperlonga, Provincia Latina, Taliansko (1962) Cena mesta Gubbio (), Gubbio, Provincia Perugia, Taliansko (1963) Cena Cyrila Kutlíka za životné dielo, Galéria Zuzky Medveďovej, Báčsky Petrovec (2000) Prvá cena Výtvarného salóna Sriem 2000 (), Galéria Lazar Vozarević, Sriemska Mitrovica (2000) „Zlatý odznak” () Kultúrno—osvetového spoločenstva Srbska () udelená za nezištnú, oddanú a dlhodobú činnosť a tvorivý príspevok k šíreniu kultúry, Belehrad (2009) Cena Sava Šumanović za výtvarné umenie, udelená na výstave „Art expo”, Nový Sad (2009) „Svetlo za životné dielo”, Stredisko pre kultúru, Stará Pazova (2012) Cena Karola Miloslava Lehotského za najúspešnejšiu samostatnú výstavu, Galéria Zuzky Medveďovej, Báčsky Petrovec (2001 a 2013)

Referencie

Kategória:Slovenské maliarky Kategória:Srbskí maliari Kategória:Srbské osobnosti slovenského pôvodu