náhľad|Rímsky misál z roku 1932 otvorený na strane, kde začína vlastná časť liturgických období Rímsky misál () je liturgická kniha obsahujúca texty a rubriky pre slávenie svätej omše v Rímskom obrade Západnej cirkvi. Najnovšie vydanie je tretie typické vydanie z roku 2002 opravené a mierne rozšírené v dotlači z roku 2008. Mimoriadna forma Rímskeho obradu používa posledné vydanie vydané pred Druhým vatikánskym koncilom, teda z roku 1962, okrem toho určité skupiny s povolením Svätého stolca používajú vydania spred reformy z roku 1955 počas obradov Veľkonočného trojdnia.
Ďalšími liturgickými knihami, ktoré sa v omši používajú spolu s misálom, sú lekcionár, evanjeliár a graduál, pričom lekcionár bol vo vydaniach pred reformou v roku 1970 ešte súčasťou Misála. Používajú sa tiež výňatky z Rímskeho misála, ktoré obsahujú len modlitby, ktoré sa nemusia prednášať od oltára, vďaka čomu sú oveľa ľahšie.
Obsah a štruktúra Latinská pôvodina súčasného, tretieho typického vydania Rímskeho misála (2002/2008) začína dekrétmi Kongregácie pre Boží kult (a disciplínu sviatostí) o vydaní jednotlivých vydaní, po ktorých nasleduje apoštolská konštitúcia Missale Romanum pápeža sv. Pavla VI. z roku 1969, ktorou tento pápež promulgoval Rímsky misál obnovený podľa rozhodnutia Druhého vatikánskeho koncilu. Nasledujú Všeobecné smernice Rímskeho misála obsahujúce podrobné rubriky na slávenie svätej omše. Následne sú v Misáli zaradené všeobecné smernice o liturgickom roku a kalendári so Všeobecným kalendárom Rímskej cirkvi, pred ktorými je uvedené motu proprio Mysterii Paschalis pápeža Pavla VI. z roku 1969, ktorým tento kalendár zaviedol.
Nasleduje vlastná časť liturgických období, v ktorej sú texty vlastné nedeliam a ďalším významným pohyblivým sláveniam jednotlivých období (napr. Veľký týždeň a Veľkonočné triduum).
Ďalej je uvedený nemenný omšový poriadok, v rámci ktorého sú uvedené i prefácie a štyri eucharistické modlitby. Po záverečných obradoch sú uvedené záverečné požehnania a modlitby nad ľudom ad libitum, nápevy eucharistických modlitieb, omšový poriadok omší za účasti len jedného prisluhujúceho a dodatok obsahujúci niekoľko ďalších eucharistických modlitieb na použitie ad libitum.
Ďalšou časťou misála sú vlastné časti na sviatky svätých, ktoré obsahujú texty na slávenie sviatkov s fixným dátumom. Tie texty, ktoré jednotlivé sviatky nemajú vlastné, sa berú zo spoločných častí rozdelených podľa kategórií (na výročie posviacky chrámu; na sviatky preblahoslavenej Panny Márie, mučeníkov, duchovných pastierov, Učiteľov Cirkvi, panien, svätých mužov a žien).
Po spoločných častiach sú uvedené rôzne rituálne omše, napr. s udeľovaním sviatostí kresťanskej iniciácie, s kňazským svätením, a pod. Potom nasledujú početné omše na rozličné príležitosti, votívne omše a nakoniec omše za zosnulých.
Do dodatku boli vložené rôzne dodatočné formuly a obrady, napr. rozličné nápevy omšového poriadku, obrad pokropenia svätenou vodou na začiatku omše, príklady formúl modlitby veriacich a modlitby pred a po svätej omši. Súčasťou dodatku sú i eucharistické modlitby na omše s deťmi, ktoré však boli z latinskej pôvodiny v roku 2008 vypustené.
Dejiny Misály pred Tridentským koncilom Pred neskorým stredovekom sa počas omše používali viaceré knihy: sakramentár s modlitbami, jedna alebo viac kníh pre čítania z Písma (epištolár, evanjeliár) a antifonár s antifónami a inými spevmi. Postupne vznikali rukopisy zjednocujúce časti niektorých z týchto kníh, až kým vznikli verzie úplné samy v sebe. Taká kniha sa označovala ako Missale Plenum ().
V roku 1223 sv. František Assiský poučil bratov zo svojho rádu, aby prijali formu liturgie používanú na pápežskom dvore (Regula, 3. kapitola). Oni tento misál ďalej prispôsobili potrebám svojho zväčša potulného apoštolátu. Tento františkánmi upravený Misál bol pápežom Klementom V. uznaný a začali ho používať v pápežskej kaplnke. Jeho použitie sa šírilo po Európe, zvlášť po vynájdení kníhtlače, lenže editori v ňom činili svojvoľné zmeny, niektoré z nich podstatné. Kníhtlač tiež napomáhala šíreniu iných, menej ortodoxných liturgických textov. Tridentský koncil rozhodol, že sa s výslednými rozdielmi musí skoncovať.
Prvé tlačené Missale Romanum (Rímsky misál) obsahujúce Ordo Missalis secundum consuetudinem Curiæ Romanæ (Omšový poriadok podľa obyčaje Rímskej kúrie) bolo vytlačené v Miláne v roku 1474. Prešlo takmer celé storočie, kým sa objavilo vydanie oficiálne vydané na príkaz Svätého stolca. Počas toho obdobia bolo milánske vydanie z roku 1474 nasledované prinajmenej 14 inými vydaniami, z toho 10 bolo vytlačených v Benátkach, 3 v Paríži a 1 v Lyone.Manlio Sodi and Achille Maria Triacca, Missale Romanum: Editio Princeps (1570). Rím : Libreria Editrice Vaticana, 1998. S. XV V dôsledku nedostatku kontrolnej autority sa tieto vydania niekedy značne líšia.
Vlastnoručné poznámky Guglielma kardinála Sirleta v kópii benátskeho vydania z roku 1494 (v podstate zhodného s milánskym vydaním z roku 1474) dokazujú, že bol použitý pri zostavovaní oficiálneho vydania sv. Pia V. z roku 1570.
Medzi Tridentským koncilom a Druhým vatikánskym koncilom náhľad|Rímsky misál z roku 1911 Pápež sv. Pius V. vykonajúc rozhodnutie Tridentského koncilu apoštolskou konštitúciou Quo primum zo 14. júla 1570 promulgoval vydanie Rímskeho misála, ktoré sa malo odvtedy povinne používať v celej Západnej cirkvi okrem miest a rádov, ktoré si zachovali iný liturgický obrad dokázateľne jestvujúci aspoň 200 rokov.
Po preukázaní nutnosti opráv niektorých častí vydania sv. Pia V. ho pápež Klement VIII. nahradil novým typickým vydaním (= ktorému musia zodpovedať všetky ostatné vydania) zo 7. júla 1604. Ďalšie obnovené typické vydanie promulgoval pápež Urban VIII. 2. septembra 1634.
Počnúc od konca 17. storočia Francúzsko a okolité oblasti zaznamenali rozmach nezávislých misálov vydávaných biskupmi ovplyvnenými jansenizmom a galikanizmom. Toto skončilo, keď v 19. storočí biskup langreský Pierre-Louis Parisis a opát Prosper Guéranger začali propagovať návrat k Rímskemu misálu. Pápež Lev XIII. využil túto situáciu na vydanie nového typického vydania v roku 1884, v ktorom zohľadnil všetky zmeny zavedené od čias pápeža Urbana VIII. Pápež sv. Pius X. taktiež vykonal revíziu Rímskeho misála, ktorá bola zverejnená a vyhlásená za typickú jeho nástupcom, Benediktom XV. 25. júla 1920.
náhľad|Francúzsky modlitebník z roku 1905 obsahujúci výňatok z Rímskeho misála a Rímskeho breviára Zmeny sv. Pia X. zahŕňali niekoľko opráv, vypustení a doplnení v rámci modlitieb Rímskeho misála, hlavné zmeny však boli učinené v rubrikách – tieto neboli včlenené do sekcie Rubricæ generales, lež boli vytlačené ako osobitná sekcia pod názvom Additiones et variationes in rubricis Missalis ().
Zmeny pápeža Pia XII. boli oveľa väčšie napriek tomu, že boli obmedzené len na 5 dní cirkevného roka, keďže vyžadovali zmeny i v kánonickom práve. Dovtedy napr. bolo bývalo predpísané, že sa omša nemala (okrem polnočnej omše) začať prv než hodinu pred svitaním a neskôr ako hodinu po poludní. V časti Misála úplne zrevidovanej počal niektoré zmeny uskutočnené po Druhom vatikánskom koncile. Tieto zmeny zahŕňali prvé oficiálne zavedenia ľudového jazyka do liturgie na obnovenie krstných sľubov počas obradov Veľkonočnej vigílie.
Pápež Pius XII. nezverejnil žiadne nové typické vydanie Rímskeho misála, ale v roku 1951 schválil kníhtlačiarom, aby mohli predbežne nahrádzať texty slávení Kvetnej nedele, Zeleného štvrtka, Veľkého piatka a Veľkonočnej vigílie novými, ktoré učinil všeobecne záväznými v roku 1955. Pápež tiež odstránil sériu šiestich starozákonných čítaní s ich traktami a kolektami zo slávenia vigílie Turíc, ktoré však boli naďalej tlačené až do roku 1962.
Pristúpiac na prosby mnohých biskupov pápež Pius XII. usúdil, že by bolo prospešné taktiež zjednodušiť rubriky misála, čo bolo vykonané dekrétom Posvätnej kongregácie obradov z 23. marca 1955. V rámci zmien boli vykonané viaceré zmeny vo všeobecnom kalendári Rímskej cirkvi.
V roku 1956 pápež Pius XII. v rámci prípravných prác na celkovú liturgickú reformu zaslal biskupom dotazníky s cieľom zistiť ich názory na úpravu Rímskeho breviára. Po dôkladnom zvážení odpovedí biskupov usúdil, že je čas na celkovú a systematickú revíziu rubrík Breviára a Misála. Túto úlohu posunul na špeciálnu komisiu odborníkov ustanovenú na štúdium všeobecnej liturgickej reformy.
Jeho nástupca, pápež sv. Ján XXIII. vydal nové typické vydanie Rímskeho misála v roku 1962. To obsahuje nový kódex rubrík pripravený komisiou Pia XII., ktorý sv. Ján XXIII. učinil záväzným od 1. januára 1961. V Misáli tento kódex rubrík nahradil dva dokumenty z vydania z roku 1920 a pápežovo motu proprio Rubricarum instructum nahradilo apoštolskú konštitúciu Divino afflatu sv. Pia X. Ďalšími významnejšími zmenami sú vynechanie slova „perfidis“ z veľkopiatkovej modlitby za židov a vloženie mena sv. Jozefa do kánonu omše.
Revízia Misála po Druhom vatikánskom koncile náhľad|Prvá strana Rímskeho misála z roku 2008 V rokoch 1965 a 1967 boli do omše Rímskeho obradu zavedené niektoré zmeny v rámci napĺňania ustanovení konštitúcie Sacrosanctum Concilium, nebolo však vydané žiadne nové vydanie Rímskeho misála, ktoré by ich zahŕňalo. Zmeny boli zohľadnené v provizórnych prekladoch do ľudových jazykov vydaných vo viacerých krajinách zavádzajúc do liturgie tieto jazyky popri latinčine. V niektorých skupinách krajín používajúcich rovnaký jazyk používali rozdielne preklady a miera povolenia ľudového jazyka v liturgii sa líšila.
Nové vydanie Rímskeho misála promulgoval pápež sv. Pavol VI. apoštolskou konštitúciou Missale Romanum z 3. apríla 1969. Úplný text Misála nebol vydaný až do nasledujúceho roka a ľudové preklady sa objavili niekoľko rokov neskôr, niektoré časti Misála v latinčine však boli dostupné v nedefinitívnej forme už od roku 1964 a provizórne preklady sa objavili čoskoro na to.
Vo svojej apoštolskej konštitúcii sv. Pavol VI. vyzdvihol niektoré závažné zmeny, ktoré boli urobené v Rímskom misáli: K jedinému kánonu predošlých vydaní (ktorý bol s drobnými obmenami zachovaný ako „Prvá eucharistická modlitba alebo Rímsky kánon“) doplnil tri alternatívne eucharistické modlitby navyšujúc taktiež počet prefácií. Obrady omšového poriadku (), t.j. zväčša nemenná časť liturgie, „sa zjednodušili, ale ich podstata sa verne zachovala“. Vynechalo sa, „čo sa postupom času zdvojilo alebo čo sa k nim menej vhodne pridalo“, zvlášť počas ofertória (obetovania chleba a vína), lámania premenenej hostie a svätého prijímania. „‚Niektoré veci, ktoré za nepriaznivých okolností zanikli‘, sa obnovujú ‚podľa pôvodných ustanovení svätých Otcov‘. Medzi ne patrí homília“ a „všeobecná modlitba čiže modlitba veriacich“. Výrazne zvýšil pomer textov Svätého Písma prečítaných počas omše. Ešte pred tým, ako Pius XII. tento pomer ešte viac zredukoval, sa pri omši prečítalo len 1 % Starého zákona a 16,5 % Nového zákona. Od revízie Pavla VI. to je už 13,5 % Starého a 71,5 % Nového zákona. Toto bolo dosiahnuté aj zavedením väčšieho počtu čítaní na nedele a slávnosti a trojročného nedeľného cyklu a dvojročného ceztýždenného cyklu čítaní.
Pápež poznamenal, že okrem týchto zmien boli značne pozmenené i ďalšie časti Misála, napr. vlastné časti liturgických období, vlastné časti svätých, spoločné časti svätých, rituálne omše a votívne omše, dodávajúc: „Osobitná pozornosť sa venovala najmä modlitbám: rozmnožil sa ich počet, aby nové modlitby lepšie zodpovedali potrebám dnešných čias, a staré modlitby boli zrevidované podľa pôvodných predlôh.“
Vydania Rímskeho misála po Druhom vatikánskom koncile