Dubrovnícka republika (iné názvy: Ragúska republikaOttov historický atlas Slovensko, str. 84Chorvátsky názov Dubrovnik je odvodený od slova dúbrava, dubového hája podľa ľudovej etymológie. Názov Jadranského mesta Dubrovník je prvýkrát spomínaný v zmluve bosnianskeho bána Kulina. Názov Dubrovník sa začal používať už od 14. storočia. Ragusa je latinské, dalmátske a talianske pomenovanie pre Dubrovník. Odvodzuje sa zo slova (grécky ξαυ: xau, skalný zráz alebo strmý kopec). Názov sa menil do rôznych podôb Rausium, Rhagusium, Ragusium alebo Rausia (dokonca aj Lavusa, Labusa, Raugia a Rachusa) a nakoniec na Ragusa. Oficiálna zmena mena z Ragusy na Dubrovník vstúpila do platnosti po prvej svetovej vojne.
Pôvodný latinský názov republiky bol Communitas Ragusina, t. j. Ragúska obec alebo komunita, v 14. storočí bola premenovaná na lat. Respublica Ragusina a tal. Repubblica di Ragusa Ragúska republika., Republika svätého Blažeja (Vlaha), , , ) bola aristokratická mestská a námorná republika na juhu Dalmácie s centrom v Dubrovníku. Existovala od 14. storočia až do roku 1808. V stredovekých prameňoch sa mesto Dubrovník spomína od 7. až 8. storočia ako Ragusinum/Rausion. Pôvodne patrilo pod zvrchovanosť Byzantskej ríše a platilo daň mieru miestnym slovanským kniežatám. Počas bojov medzi Benátskou republikou a Byzantskou ríšou prešlo územie Dubrovníckej republiky koncom 10. storočia na krátke obdobie pod Benátky. Po páde Konštantínopola v roku 1204 sa mesto stalo pevnou súčasťou Benátskej republiky. Na prahu 13. storočia sa Dubrovník zo svojou výhodnou strategickou polohou stal významným centrom obchodu medzi Talianskom, Srbskom, Bosnou a Byzanciou. Pod ochranou Benátok križovali lode Dubrovníka nielen Jadranským morom, ale aj Stredozemným a Čiernym morom. V roku 1358 sa na základe Zadarského mieru dostal Dubrovník pod zvrchovanosť uhorského kráľa Ľudovíta I., ktorý mu udelil samostatnosť a ponechal si len formálne právo jeho ochrany. V nasledujúcom období vystriedal vazalský pomer k Uhorskému kráľovstvu, obdobný pomer k Habsburskej monarchii a Osmanskej ríši a Napoleonskému Francúzsku. Dubrovník bol významnou námornou republikou konkurujúcou Benátkam. Republika zanikla 31. januára 1808, kedy ju zrušil francúzsky maršal Auguste Marmont, veliteľ francúzskych jednotiek, ktoré územie republiky okupovali od roku 1806.
Dejiny republiky
Ranná história a vzostup (7. storočie13. storočie) Dubrovník bol založený v 7. storočí približne v roku 614 po tom, čo Avari a Slovania zničili rímske mesto Epidaurum (dnešný Cavtat). Avari sa prvýkrát objavili v Dalmácii v rokoch 597598. Boli často v službách byzantských cisárov. V roku 597 prepadli Dalmáciu a zničili viac ako štyridsať miest, a počas nasledujúcich tridsiatich rokov ju celú dobyli. V roku 619 zničili Salonu, ktorej preživší obyvatelia sa uchýlili do hradieb Diokleciánovho paláca v Splite. Niekoľko z nich ale putovalo ďalej na juh a usadilo sa na ostrovnej skale, kde dnes stojí Dubrovník.Podľa inej teórie bol Epidaurum zničený Gótmi okolo roku 265. Podľa anglického spisovateľa Johna Gardnera Wilkinsona, bol Dubrovník pravdepodobne založený dávno predtým, ako bol Epidaurum definitívne zničený. Dokumenty napísané od 3. do 7. storočia ho však uvádzajú ako stále existujúce. Konštantín VII. Porfyrogennét hovorí o tom, že Ragusu založili utečenci zo Salony (dnes Solin neďaleko Splitu) asi v roku 449. Pápež Gregor I. je posledným, ktorý spomína Epidaurum, takže evidentne mesto muselo fungovať na začiatku 7. storočia. Ravennský geograf ako prvý spomína Ragusu v 8. storočí. Nové nálezy (vrátane nálezov zničených románskych budov a časti mestských hradieb – pravdepodobne byzantských ranných románskych katedrál pod dnešnou barokovou katedrálou z roku 1667) sú datované do 5. až 7. storočia, čo je v rozpore s prvou teóriou. Veľkosť prvej katedrály uvádza, že v tom čase tu bolo veľké množstvo ľudí. Dnes sa usudzuje, že na mieste (polo) ostrova Laus sa od 5. storočia nachádzala byzantská pevnosť (castrum), ktorá sa postupne rozširovala o časť súčasného mestského prístavu (vedľa ktorého spomínaného archeologické náleziská). Objavila sa ďalšia teória, ktorú historici čoraz viac akceptujú, čo naznačuje, že mesto Dubrovník sa datuje do gréckych čias. Táto teória sa objavila s nálezmi niekoľkých gréckych artefaktov v čase výkopu v prístave Dubrovník. Sondy v kamennej ceste odhalili piesok, ktorý spochybňuje, či Lausa bol ostrov alebo polostrov. Kľúčovou súčasťou teórie je vysvetlenie, že lode prešli za deň len 72 až , preto potrebovali prístav. Ideálnou kombináciou by bolo aj to, že existuje zdroj pitnej vody. Dubrovník mal oboje, nachádzajúci sa v strede medzi dvoma gréckymi osadami Budva a Korčula, ktoré sú od seba vzdialené .Dubrovnik In:
Z prvých dvoch storočí je história Ragusy málo známa. Bola mestom Dalmácie a podobne ako ostatné latinské mestá v Dalmácii, bola pôvodne súčasťou Východorímskej ríše. Počas vlády byzantského cisára Michala II. mesto získalo autonómiu a pretvorilo sa do talianskeho typu, zatiaľ čo vnútrozemská Dalmácia sa stala súčasťou Franskej ríše, ktorej patrili tiež niektoré z pobrežných miest. Hoci Ragusa bola stále malá jej sila rástla. V čase bojov medzi rôznymi slovanskými kmeňmi vo vnútrozemí sa mesto stalo útočiskom mnohých obyvateľov v okolí.Villary, str. 2122 Ragusa sa spomína v roku 867, keď mesto obliehali Saracéni. Obliehanie sa skončilo po pätnástich mesiacoch vďaka byzantskému cisárovi Bazilovi I., ktorý do Dubrovník vyslal flotilu pod velením Nikéta Óoryfa.Villary, str. 26 Chorvátskemu kráľovi Tomislavovi sa vďaka jeho vplyvu a spojenectvu s Byzanciou podarilo získať územie bohatého Jadranského mesta pod svoju nadvládu. V tomto období na Ragusu ako na potencionálneho súpera začala nazerať Benátska republika, jej pokus obsadiť mesto v roku 948 bol ale neúspešný. Obyvatelia Ragusy pripísali víťazstvo svätému Blažejovi, ktorý sa stal patrónom mesta. Počas vojny medzi byzantským cisárom Baziloml II. a bulharským cárom Samuilom koncom 10. a začiatkom 11. storočia byzantský cisár podstúpil ochranu Ragusy benátskemu dóžovi Pietrovi II. Orseolovi, ktorý dostal hold mesta v roku 1000, ale neskôr byzantský cisár Roman III. Argyros pripojil Ragusu opäť k Byzancii a Dubrovníčania svojimi loďami pomáhali byzantskému námorníctvu vo vojne proti Arabom. V roku 1050 dal chorvátsky kráľ Štefan I., vládca Bosny a Dalmácie, obyvateľom Ragusy pevninu pozdĺž pobrežia a Ragusa sa rozšírila do 16 kilometrov vzdialeného Zatonu (dnešná časť Dubrovníka), čím mesto prevzalo kontrolu nad zdrojom pitnej vody. Štefan dal mestu tiež prístav Gruž, ktorý je dnes obchodným prístavom v Dubrovníku. Pôvodné územie mesta Ragusy teda obsahovalo mesto Dubrovník, Gruž, farnosť Dubrovník, Brgat, Ombla, Šumet, Zaton a ostrovy Koločep, Lopud, Šipan a menšie ostrovy v blízkosti mesta (Lokrum, Mrkan, Bobara). V 11. storočí bola Ragusa a jeho okolie opísané v diele slávneho arabského geografa Muhammada Al-Idrisiho. Vo svojom diele uviedol, že Ragusa je najjužnejšie mesto v Chorvátsku a Dalmácii.Villary, str. 2930
V roku 1071 sa Normani z Apúlie prvýkrát vylodili v Dalmácii prekročili Jadran a vyhrážali sa Byzantskej ríši. Cisár Alexios I. požiadal o pomoc Benátčanov. Alexios tiež požiadal o pomoc Ragusu, ktorá bola prakticky nezávislá, ale viac sa bála Normanov a tak sa spojili s Normanmi proti Benátkam. Benátky utrpeli porážku. Na oplátku Ragusa získala dôležité obchodné privilégiá v južnej Itálii. V roku 1085 Benátčania opäť zaútočili na Normanov a čiastočne ich porazili na Korfu, za čo Alexios udelil benátskemu dóžovi Vitale Falierovi titul protosebastos a vojvoda dalmátsky. Benátska republika tak opäť získala všetok stratený vplyv na východné pobrežie Jadranu. V rámci ríše sa Ragusa tešila veľkej politickej a obchodnej autonómii v 11. storočí a jeho šľachta byzantského a dalmatínskeho pôvodu prekvitala. Počas tohto obdobia sme svedkami prvého výrazného nárastu slovanského obyvateľstva v Raguse, ktorých priťahovala jeho obchodná činnosť. V 12. storočí sa mesto väčšinu času venovalo obrane pred útokmi Benátčanov a bosnianskych a srbských kráľov, ktoré sa ich snažili ovládnuť. V tomto období začala vznikať samospráva s vlastním inštitúciami, ktoré postupne získavali stále väčšiu mieru autonómie.Villary, str. 3537 V roku 1171 bola Ragusa na krátko ale tvrdo okupovaná Benátkami. Z toho vyplýva aká bola slabá Ragusa a vládcovia v Konštantínopole ku koncu 12. storočia súvislosti s rastúcou mocou Benátok v Stredozemnom mori. Toto oslabenie pred Benátkami a Srbskom núti Ragusu, aby sa spojila buď zo Sicílskym kráľovstvom alebo Uhorským kráľovstvom. V rokoch 1180 až 1190 sa Štefan Nemanja dvakrát bez úspechu pokúsil zmocniť Ragusy. Mesto malo liberálny charakter, poskytovala azyl utečencom všetkých národov. Jedným z nich podľa legendy bol anglický kráľ Richard I. Levie srdce z Anglicka, ktorý v roku 1192 pri príchode z pevniny pristál na pobrežnom ostrove Lokrum.
Táto slabosť a rôzne pokusy o dobytie a agresiu však nijako nebránilo hospodárskemu rozvoju mesta. Medzi Ragusou a talianskymi mestami existuje mnoho námorných zmlúv (napríklad z roku 1203 s mestom Termoli, ktoré je prístavom regiónu Molise). Malé mesto nemohlo konkurovať Benátskej republike a jeho impozantnej námornej sile. Ragúska obchodná politika sa preto postupne vzdala námorného obchodu a využila výhody svojej strategickej geografickej polohy k obchodu s vnútrozemím Balkánu.Villary, str. 5355 V roku 1191 cisár Izák II. Angelos udelil mestským obchodníkom právo slobodného obchodu na celom území Byzantskej ríše. Ragusa mala podobné výsady oveľa skôr, ako v Srbsku (1186) a Bosne (1189). Dohoda s bosnianskym bánom Kulinom je prvým oficiálnym dokumentom, v ktorom sa mesto nazýva Dubrovník. Benátky však čoskoro začali prevyšovať upadajúcu Byzanciu a ohrozovať jej ekonomiku, k prehĺbeniu rozporov navyše prispela cirkevná Východná schizma medzi Rímom a Konštantinopolom v roku 1054 a aktívna účasť Benátčanov na križiackych výpravách, ktoré začali koncom 11. storočia, počínajúc druhou z nich. Nové križiacke štáty v Levante však zároveň Benátkam otvorili nové obchodné i politické možnosti. Napätie medzi Byzanciou a Benátkami vyvrcholilo v druhej polovici 12. storočia. V roku 1171 dal cisár Manuel Komnenos (11431180) počas prekvapujúcej akcie zatknúť všetkých Benátčanov na svojom území a zabaviť všetok benátsky majetok. To a neschopnosť benátskeho loďstva pomstiť sa, viedlo k občianskym nepokojom v Benátkách, pri ktorých bol zabitý vtedajší dóža. Odvtedy pokračovalo napätie a konflikty, ako bol veľký pogrom Byzantíncov na latinských veriacich za cisára Alexia II. Komnena v roku 1182. Benátky sa však pripravovali na opätovné obsadenie celej Dalmácie a štvrtá križiacka výprava (1201 – 1204) jej poskytla požadovanú príležitosť.
Benátska nadvláda (13. storočie14. storočie) vľavo|náhľad|Svätý Blažej patrón mesta Dubrovník a Dubrovníckej republiky