Kandijské kráľovstvo alebo Kandijské vojvodstvo (tal. Regno di Candia a Ducato di Candia) bol oficiálny názov Kréty počas obdobia nadvlády Benátskej republiky, postavenie Kréty bolo podobné zámorskej kolónii. Ostrov bol v tom čase známy ako Candia po svojom hlavnom meste, Candia alebo Heráklion (dnes Iraklio). V modernej gréckej historiografii je toto obdobie označované aj ako venetokracia. Ostrov Kréta tvoril súčasť Byzantskej ríše až do roku 1204, keď štvrtá križiacka výprava rozvrátila ríšu a rozdelila jej územia medzi nové križiacke štáty a pravoslávne nástupnícke štáty. Kréta bola pôvodne pridelená Bonifácovi z Montferratu, ktorý ale nedokázal svoju kontrolu nad ostrovom presadiť a čoskoro predal svoje práva Benátkam. Medzi rokmi 12051212 Benátčania Krétu dobyli a vzali ju pod svoju nadvládu. Ostrov bol administratívne rozdelený do šiestich provincií. Ostrovy Tinos a Kythéra sa dostali pod právomoc kráľovstva. Na začiatku 14. storočia došlo k zmene členenia a kráľovstvo bolo rozdelené do štyroch provincií. Počas prvých dvoch storočí benátskej vlády boli časté povstania pôvodnej ortodoxnej gréckej populácie (posledné a najväčšie bolo Povstanie svätého Tita). Povstania často podporovalo Nikájske cisárstvo. Napriek občasným revoltám a tureckým nájazdom, ostrov prosperoval. V dôsledku toho došlo k umeleckému a literárnemu oživeniu, ktoré nemá v gréckom svete obdoby. Krétska škola vyvrcholila dielami El Greca. Zjednotili sa talianske a byzantské formy, vyvinula sa rozsiahla literatúra využívajúca miestny štýl, ktorý vyvrcholil s románmi Erotokritos a Erofile zo začiatku 17. storočia. Po dobytí Cypru v roku 1571 bol Kréta posledným veľkým zámorským majetkom Benátok. Kandijské kráľovstvo bolo súčasťou Benátok až do roku 1667, keď zaniklo vpádom Osmanskej ríše počas krétskej vojny 16451669. V benátskych rukách zostali iba tri ostrovné pevnosti Souda, Gramvousa a Spinalonga. Pokusy o obnovenie Kandijského kráľovstva zlyhali počas poslednej námornej benátsko-tureckej vojny v roku 1715.
Dejiny kráľovstva
Dobytie Kréty Benátska republika mala dlhú históriu obchodných kontaktov s ostrovom Kréta, ktorý bol jeden z mnohých ostrovov Byzantskej ríše. Benátsky obchod podporovali od 11. storočia dôležité privilégia na obchod s Rímskonemeckou ríšou, Byzantskou ríšou a Orientom rovnajúce sa monopolu. Od byzantského cisára Alexia I. získali Benátky za vojnovú pomoc proti Normanom ohrozujúcim Byzanciu bulu, ktorá ich oslobodzovala od daní. Benátky však čoskoro začali prevyšovať upadajúcu Byzanciu a ohrozovať jej ekonomiku. Aktívna účasť Benátčanov na križiackych výpravách, ktoré začali koncom 11. storočia, počínajúc druhou z nich a nové križiacke štáty v Levante zároveň Benátkam otvorili nové obchodné i politické možnosti. Napätie medzi Byzanciou a Benátkami vyvrcholilo v druhej polovici 12. storočia. V roku 1171 dal cisár Manuel I. (11431180) počas prekvapujúcej akcie zatknúť všetkých Benátčanov na svojom území a zabaviť všetok benátsky majetok. Neschopnosť benátskeho loďstva pomstiť sa, viedla k občianskym nepokojom v Benátkach, pri ktorých bol zabitý vtedajší dóža. Odvtedy pokračovalo napätie a konflikty, ako masaker latinských veriacich za vlády cisára Alexia II. Komnena v roku 1182. Štvrtá križiacka výprava vyústila do dobytia a vyrabovania Konštantínopolu, kam križiakov nasmerovali práve Benátčania, ktorí následne z výpravy získali veľkú hmotnú korisť a územné zisky na úkor svojej bývalej materskej krajiny. Územia rozvrátenej Byzantskej ríše si rozdelili Benátky, Latinské cisárstvo a ďalšie križiacke štáty. Benátska republika okrem Iónskych ostrovov, ostrovov v Saronskom zálive a Kykladských ostrovov získala niekoľko pobrežných základní na gréckej pevnine. 12. augusta 1204, Benátčania kúpili aj Krétu zverenú Bonifácovi z Montferratu. Bonifác najprv ostrov prisľúbil cisárovi Alexiovi IV. Angelovi, ktorého ponuka však bola oproti Benátkam malá. Benátky získali práva od Bonifáca z Monferratu za 1000 hyperpyronov a prisľúbili mu podporu pri získaní Solúnskeho kráľovstva.
Benátčania sa zmocnili ostrovnej pevnosti Spinalogna aby uplatnili svoj právoplatný nárok na územie ostrova Kréta. Janovská republika mala na Kréte svoje kolónie, vďaka vedeniu maltského grófa Enrica Pescatoreho a podpore miestneho obyvateľstva ovládli východnú a strednú časťou ostrova. Prvý benátsky útok začal v roku 1205 pod vedením Raniera Dandola a Ruggiera Premarinoma a nasledujúce dva roky vládol Enrico Pescatore celému ostrovu s výnimkou niekoľkých benátskych pevností. Pescatore sa dokonca odvolal na pápeža a pokúsil sa potvrdiť, že je kráľom ostrova. Zatiaľ čo Benátky boli odhodlané dobyť ostrov všetkou silou, Janov do značnej miery nepodporoval plány Pescatoreho. V roku 1209 sa Benátčanom podarilo obsadiť mesto Palaiokastro neďaleko Iraklia a však až do roku 1212 trvalo kým sa ostrov vymanil z moci Enrica Pescatoreho a neskôr aj Alamanna da Costu. 11. mája 1217 sa vojna s Janovom skončila mierovou zmluvou, ktorou Benátky získali plnú kontrolu nad ostrovom.
Benátska nadvláda vľavo|náhľad|Kréta pod ochranou okrídleného leva evanjelistu Marka, symbol Benátskej republiky. Prvý guvernér a vojvoda Kréty Giacomo Tiepolo navrhol posilnenie benátskej kontroly nad Krétou vyslaním benátskych kolonistov. Návrh a charta Carta Concessionis bola neskôr schválená v roku 1211. Prvej kolonizačnej vlny sa zúčastnilo niekoľko šľachticov a mešťanov. V rokoch 1222, 1233 a 1252 boli vyslané ďalšie tri vlny kolonistov a v neskorších rokoch prisťahovalectvo pokračovalo nepravidelnejším spôsobom. Odhaduje sa, že v prvom storočí benátskej vlády sa presťahovalo na Krétu asi 10 000 Benátčanov. Po pevnom zavedení benátskej vlády bolo prvou úlohou novej vlády nadviazanie silnej a stálej benátskej prítomnosti na ostrove, civilnej aj vojenskej. Od roku 1212 dostali osadníci z Benátok veľké majetky v najúrodnejších oblastiach. Výsledkom kolonizačnej vlny v roku 1252 bolo založenie mesta Canea (dnešné mesto Chania), na mieste opustenej Kydónie, čím sa zničilo mnoho archeologických nálezísk.. Benátčania používali Krétu ako centrum pre svoj výnosný východný obchod. Vyvážané výrobky pozostávali predovšetkým z pšenice, sladkého vína, dreva a mliečnych výrobkov. Benátska vláda na Kréte sa od začiatku stretla s vlnou odporu pôvodného obyvateľstva. Počas benátskej vlády sa uvádza najmenej 27 veľkých a malých povstaní alebo sprisahaní aj, keď si miestny obyvatelia si zachovali určité privilégia a majetky, odmietali latinskú vládu a prísnu diskrimináciu medzi nimi a latinsko benátskou elitou, ktorá monopolizovala vyššie administratívne a vojenské posty. Do konca 13. storočia boli zakázané aj zmiešané manželstvá medzi pôvodnými Kréťanmi a Benátčanmi.
Medzi rokmi 1211 a 1367 existovalo desať veľkých povstaní. Podrobnosti o mnohých z týchto povstaní boli zložité a často sa opakovali. Väčšinu veľkých povstaní iniciovala jedna alebo viac popredných gréckych rodín z rôznych dôvodov. Mnohé boli dôsledkom útlaku benátskej vlády a represívneho zdanenia. Všetky povstania pramenili z kultúrnych rozdielov medzi latinsky hovoriacimi a gréckymi hovoriacimi obyvateľmi, spolu s túžbou po nezávislosti od benátskej vlády. V niektorých prípadoch sa zdá, že cieľom bolo obnoviť spojenie s Byzantskou ríšou. Obnovenie Byzantskej ríše v roku 1261 a povstanie v roku 1262, vyvolané cisárom Michalom VIII. Palaiológom, nadobudlo zreteľne nacionalistickú povahu. Jedným z významných dôsledkov neúspešného povstania bolo to, že zmluva podpísaná v roku 1265 keď Byzantská ríša formálne uznala benátsku nadvládu na Kréte. To samozrejme nezabránilo budúcim povstaniam zameraným proti Benátčanov a opätovné spojenie s Byzanciou. Povstanie Alexiosa Kallergisa v roku 1282 bola pravdepodobne najdôležitejšia vzbura krétskej aristokracie. Alexios Kallegis, bol potomok cisára Nikefora II., hral významnú úlohu v dvoch predchádzajúcich povstaniach. Stál na oboch stranách a niekedy podporoval Benátčanov a niekedy povstalcov. Z tohto dôvodu dostal od Benátok majetky a jeho moc rástla. Keď Benátčania nedodržali mnohé dohody uzavreté po predchádzajúcich vzburách rozhodli sa obmedziť rastúcu moc Kallergisovcov. K povstaniu Alexia Kallergisa sa pridalo mnoho ďalších rodín a netrvalo dlho a celá Kréta sa ocitla vo víre nepokojov. Povstanie trvalo sedemnásť rokov, pričom žiadna strana nezískala navrch. Počas jednej z častých vojen medzi Benátkami a Janovom, janovský admirál, ktorý využil nepokoje, obsadil Iraklio s cieľom ovládnuť celú západnú Krétu. Ponúkol uznať Kallergisa za dedičného guvernéra Kréty výmenou za jeho podporu. Kallergis odmietol a v mimoriadnom vývoji sa posunul smerom k zmiereniu s Benátkami. A v roku 1299 podpísali mierovú zmluvu, ktorá mala niekoľko dôležitých dôsledkov pre budúce vzťahy medzi Benátčanmi a Kréťanmi. Alexios Kallergis dostal právo udeľovať feudálne privilégiá a vyznamenania iným krétskym šľachticom. Dostal tiež kontrolu nad ortodoxnými kláštormi na západ od Iraklia a prenajímal všetky latinské kláštory v tej istej oblasti. Najvýznamnejšou črtou pre budúcnosť benátsko-krétskych vzťahov bolo udelenie povolenia na manželstvo medzi Kréťanmi a Benátčanmi a zriadenie úradu ortodoxného biskupa na Kréte. Podpisom zmluvy sa Kallergis stal de facto vodcom krétskej ortodoxnej populácie. Väčšina jeho rodiny bola voči Benátkam naďalej lojálna. Jeho priezvisko bolo dokonca zaznamenané v Libro d´Oro (Zlatá kniha) benátskej šľachty. Napriek zmluve pokračovalo zneužívanie moci Benátčanmi a došlo k ďalším povstaniam. Dve povstania v roku 1319 a jedno v rokoch 1333 a 1341. Prvé dve povstania boli ukončené pomerne rýchlo, väčšinou zásahom rodiny Kallergisovcov. Je zaujímavé, že povstanie z roku 1333 viedol Vardis Kallergis zatiaľ, čo povstanie z roku 1341 viedol Leo Kallergis. Obe povstania zlyhali a boli brutálne potlačené.Moorey, str. 109110
Posledné a najväčšie povstanie bolo povstanie svätého Tita. Medzi všetkými povstaniami proti Benátkam bola revolta medzi rokmi 13631364/1368 jedinečná v tom, že ju viedli samotní benátski šľachtici z Kréty. V tom čase už medzi Benátčanmi, ktorí stále častejšie používajú gréčtinu ako svoj prvý jazyk, bola určitá miera kultúrnej asimilácie. Nespokojnosť zo stále sa zvyšujúcim zaťažením. Benátska aristokracia novovznikajúcu benátsko-krétsku aristokraciu považovala za nízku šľachtu. V roku 1363, keď bola uvalená ďalšia nová daň s cieľom opraviť a vylepšiť prístav v Irakliu vyvolalo otvorené povstanie. Nasledujúci deň mešťania a vojaci obsadili palác a zatkli benátskeho miestodržiteľa. Počiatočný útok viedli dve šľachtické rodiny, Gradenigo a Venier. Titus Venier vyhlásil Krétu za autonómnu a nezávislú Republiku svätého Tita. Bola zničená benátska vlajka a spomedzi rebelov bol zvolený nový guvernér Marco Gradenigo. Do týždňa sa k povstaniu pripojili mestá Sitia, Rethymno a Chania a benátski rebeli rýchlo prijali nábor veľkých krétskych rodín na svoju stranu. Sľúbili rovnaké postavenie a zákonné práva medzi ortodoxnou a katolíckou správou. Zrušili všetky predchádzajúce vyhlášky obmedzujúce vysvätenie pravoslávnych kňazov a umožnili slobodu tým, ktorí by chceli odcestovať do zahraničia a slobodne sa vrátiť bez trestu. Mnohí Benátčania konvertovali a prijali ortodoxnú vieru, aby sa bližšie identifikovali s Kréťanmi, zatiaľ čo mnoho krétskych rodín sa pripojilo k povstaniu. Dokonca sa plánovalo usporiadať ortodoxné bohoslužby v Katedrále svätého Tita namiesto rímskokatolíckych.Moorey, str. 111112 vľavo|náhľad|Ilustrácia turnaja na námestí Piazza San Marco, ktorý oslavuje znovuzískanie ostrova Kréta Giuseppem Lorenzom Gatterim, 1863.