Francúzske kráľovstvo (fra. Royaume de France) bol štát, pôvodne feudálna, neskôr absolutistická a konštitučná monarchia v Západnej Európe. Vznikol vyčlenením zo Západofranskej ríše a existoval v rokoch 987 až 1793 (prvé francúzske kráľovstvo) a 1815 až 1848 (druhé francúzske kráľovstvo). Krajina patrila k najmocnejším stredovekým a novovekým štátom a výrazne ovplyvnila dianie v Európe. Kráľovstvo patrilo taktiež ku kultúrnym, ekonomickým a koloniálnym veľmociam.
Historický vývoj Historický kontext - Franská ríša
Merovejovci
Počiatky Franskej ríše možno hľadať v 5. storočí, keď sa vodcovi germánskeho kmeňa sálskych Frankov Chlodovikovi I. podarilo získať moc nad takmer celým územím dnešného Francúzska. Po smrti Chlodovika I. jeho nástupcovia (Merovejovci) Franskú ríšu ďalej rozšírili.FRANSKÁ RÍŠA In: Po Chlodovikovej smrti sa jeho krajina rozdelila medzi jeho štyroch synov, ktorí dokázali pomerne dlho udržať jednotnú zahraničnú politiku a viedli boje proti Durinkom, Alemanom, Burgunďanom, Ostrogótom a Bavorom. Dokázali zjednotiť celú Gáliu a svoju moc rozšírili až do severnej Itálie. Spory medzi jednotlivými vládcami sa však nakoniec vyostrili a krajina sa rozdelila na tri časti - Austráziu, Neustráziu a Burgundsko. Moc panovníkov však začala upadať a v krajinách začali namiesto nich rozhodovať majordómovia.
Karolovci
Od 7. storočia (obdobie tzv. lenivých kráľov) získavali vo franských krajinách čoraz väčšiu moc dvorskí úradníci majordómovia. Menovali úradníkov, riadili administratívu, spravovali majetok kráľov a dosah mali aj na správu galskej cirkvi. V roku 687 austrázijský majordóm Pipin II. z rodu Arnulfovcov (aj Pipinovci, rod neskôr známy aj ako Karolovci) zjednotil Austráziu a Neustriu a položil základy zjednotenej Franskej ríše. Jeho syn Karol Martel pokračoval v zjednocovaní rozdrobených panstiev a v bitke pri Tours zvíťazil nad moslimskými Arabmi, čím zastavil ich expanziu do západnej Európy. Jeho potomok, Pipin III. sa v roku 751 s pomocou pápeža Zachariáša prehlásil za kráľa. Na trón Franskej ríše sa tak posadili Karolovci.
Najúspešnejším vládcom Franskej ríše bol Pipinov syn Karol Veľký. Spočiatku sa delil o moc so svojim bratom Karlomanom, ktorý však v roku 771 zomrel. Za Karolovej vlády získala krajina dovtedy pohanské Sasko, kresťanské Bavorsko (dnešné územie Nemecka a Rakúska) a severotalianske longobardské územia. Pomerne neúspešne dopadla Karolova výprava na Pyreneje. Po porážke agilolfovského Bavorska sa Franská ríša dostala do susedstva Avarov a Slovanov. Karol Slovanov prinútil platiť tribút a Avarskú ríšu rozvrátil. Časť jej území rozdelil na grófstva. V roku 800 bol pápežom korunovaný za cisára.České země v evropských dějinách I., str. 9497Karolovci In:
Po smrti Karola I. Veľkého sa novým vládcom stal Ľudovít I. Pobožný, ktorý sa snažil krajinu stabilizovať. V rokoch 830 až 833 však musel čeliť povstaniam jeho synov, ktorí neboli spokojní s jeho nástupníckym systémom. Ríša sa znovu rozdelila a Ľudovítovi synovia spolu už za jeho života viedli vojny o moc. Situáciu vyriešila až Verdunská zmluva z roku 843, podľa ktorej sa ríša rozdelila na tri časti:České země v evropských dějinách I., str. 112113 Západofranskú ríšu Východofranskú ríšu Lotharingiu.
Územie Francúzska spadalo do pôsobnosti Západofranskej ríše, kde vládol Karol II. Holý. Karolovi III. sa v roku 884 podarilo získať celú franskú krajinu, nešlo však už o zjednotené impérium ale skôr o zväzok štátov spojených hlavou panovníka. Karol III. nemal potomkov a na konci 80. rokov tak proti nemu povstal Arnulf, ktorý sa po Karolovej smrti stal cisárom. Arnulf, ktorého moc pochádzala z východných častí ríše však už ríšu nedokázal udržať jednotnú a západofranská šľachta si zvolila za kráľa Oda z Paríža. Po Odovej smrti sa moci vo Francúzsku ujal Karol III. Prostý. Po jeho smrti sa v krajine rozhoreli boje o moc a k slovu sa hlásili nové rody. V roku 987 bol za panovníka zvolený Hugo Kapet z rodu Kapetovcov a vláda Karolovcov do Francúzsku skončila.České země v evropských dějinách I., str. 114
Francúzsko za Kapetovcov
náhľad|Vnútropolitická situácia vo Francúzsku za vlády Huga Kapeta Kapetovci sa na francúzskom tróne udržali až do 14. storočia. Hugo Kapet patril k významným franským šľachticom a centrum jeho moci sa nachádzalo v okolí Paríža. Hugov prístup k vládnutiu bol iný než prístup jeho predchodcov. Netúžil vládnuť celej Karolínskej ríši, ale začal budovať vlastný štát. Pre udržanie tohto cieľa sa dokonca vzdal lotrinských území v prospech nemeckej Rímskej ríše a viedol zmierlivú zahraničnú politiku. Obdobie vlády prvých Kapetovcov bolo charakteristické oslabením kráľovskej moci a decentralizáciou štátu. Kráľovské statky sa nachádzali v okolí Paríža a Orléans, na väčšine území vládli ako kráľovi lénnici miestni vojvodovia (akvitánsky, bretónsky, gaskonský, burgundský, normanský,..). Po invázii normanského vojvodu Viliama Dobyvateľa do Anglicka krajina za vlády Filipa I. prišla o Normandiu, čo sa stalo príčinou dlhodobo trvajúcich konfliktov medzi krajinami. Vzťahy medzi normanským vojvodom a Filipom sa navyše vyostrili po tom, čo sa Viliam pokúsil získať aj Bretónsko. Toto územie však Filip udržal. Ďalšími Filipovými úspechmi bolo uzavretie konkordátu z Troyes, ktorý vyriešil otázku cirkevnej investitúry vo Francúzsku, a posilnenie kráľovskej moci v krajine. V zjednocovaní Francúzska pod autoritu koruny pokračoval aj Ľudovít VI., ktorý s výnimkou Normandie ovládol celé severné Francúzsko. V 12. storočí vzrástol význam kráľovského sídla Paríž, ktoré sa stalo konkurencieschopné voči starším významným mestám ako boli Rouen a Troyes. Manželstvom dediča trónu Ľudovíta VII. s Aliénor Akvitánskou sa mala kráľovská moc rozšíriť aj do južného Francúzska (Akvitánie). Manželstvo však bolo nakoniec prehlásené za neplatné a Aliénor sa znovu vydala za Henricha II. Plantageneta, čím jej územie pripadlo do sféry anglicko-normanského vplyvu a vznikol celok známy ako Angevinská ríša. V nasledujúcom období preto Ľudovít posilňoval svoju moc a snažil sa oslabiť prestíž a vplyv Angličanov, ako aj zabrániť ich politickému spojeniu s rímsko-nemeckými cisármi.České země v evropských dějinách I., str. 194197
náhľad|Územné zisky Filipa II. Francúzski králi sa postupne stali skutočnými predstaviteľmi rodiaceho sa francúzskeho národa. Počas vlád Filipa II., Ľudovíta IX. a Filipa IV. Pekného pretrvával vo Francúzsku mocenský rozmach a krajina získavala späť územia od Angevinskej ríše. Filip IV. výrazne posilnil kráľovskú moc a centralizoval štátnu správu. Vďaka jeho reformám sa Francúzsko stalo modernou európskou krajinou a novou západnou veľmocou. Výraznou podporou mu v tomto smere boli majstri zo Sorbonny. V roku 1306 získal Filip značné bohatstvo vyhnaním Židov z krajiny a v rokoch 1307 až 1313 viedol spor s templármi. Rád bol nakoniec rozpustený a jeho majetky zhabané. Filipova zahraničná politika sa orientovala na boj s Angličanmi v Akvitánsku a s Flámmi na severe. Flámsko síce de iure podliehalo Francúzsku, no inak viedlo pomerne autonómnu politiku a obchodovalo s Angličanmi. Najvýznamnejším prínosom vlády Filipa IV. pre európske dejiny bolo presadenie voľby pápeža Klementa V. a presunutie pápežského sídla do Avignonu, čím sa začalo tzv. avignonské zajatie pápežov. Po smrti Filipa IV. na trón postupne nastúpili jeho synovia (Ľudovít X., Filip V. a Karol IV.), ktorí boli slabší. Po smrti Karola IV. sa vláda hlavnej kapetovskej dynastie skončila a vládnuť začali jej vedľajšie vetvy (Anjouovci, Bourbonovci).Kapetovci In: České země v evropských dějinách I., str. 283
Na francúzsky trón nastúpil Filip VI., z rodu Valois, ktorý mal za ženu Karolovu dcéru Blanku. Situáciu však využil anglický kráľ Eduard III., ktorý si ako vnuk Filipa IV. tiež uplatňoval nároky na francúzsky trón. Vzťahy Anglicka a Francúzska boli dlhodobo napäté a obe strany si navzájom podkopávali moc. V roku 1337 Filip demonštratívne obsadil Akvitánsko, ktoré si Eduard nárokoval, na čo Eduard vypovedal svoj lénny sľub a začal sa pripravovať na vojnu. V novembri 1337 Anglicko Francúzsku vyhlásilo vojnu, ktorá neskôr získala názov Storočná vojna.České země v evropských dějinách I., str. 317Karol IV. Pekný In:
Storočná vojna
náhľad|Priebeh Storočnej vojny Nový konflikt medzi Anglickom a Francúzskom sa predĺžil a nakoniec s istými prestávkami trval od roku 1337 do roku 1453. Počas bojov sa vystriedalo niekoľko anglických a francúzskych panovníkov.
Anglicko a Francúzsko boli dve suverénne kráľovstvá, no anglickí králi mali ako feudum značnú časť francúzskych území, pretože keď svojho času normanský vojvoda Viliam Dobyvateľ porazil anglického kráľa Harolda II. v bitke pri Hastingse, ponechal si aj svoje dŕžavy vo Francúzsku. Francúzi potom o tieto územia v nasledujúcich storočiach zvádzali striedavo úspešné aj neúspešné vojny s Angličanmi. Storočná vojna bola konečným vyvrcholením týchto sporov. Ďalšou príčinou storočnej vojny bol aj spor oboch kráľovstiev o nadvládu nad dôležitým obchodným centrom, Flámskom. Pred začiatkom storočnej vojny mali v týchto sporoch prevahu Francúzi. V roku 1336, teda rok pred začiatkom vojny, dal flámsky knieža Ludvig pozatýkať všetkých anglických obyvateľov Flámska. Nasledovalo odvetné opatrenie zo strany Angličanov proti všetkým obyvateľom Flámska prevádzkujúcim obchod, zákaz vývozu anglickej vlny do Flámska a dovozu flámskych výrobkov do Anglicka, dôsledkom čoho vypuklo v krajine ľudové povstanie pod vedením Jacoba van Artelvede, ktorý uzavrel spojenectvo s anglickým kráľom Eduardom III. Keď však francúzsky kráľ Filip VI. napadol anglické dŕžavy vo Francúzsku, Eduard III. pod zámienkou nároku na francúzsky trón, vyhlásil Francúzsku vojnu. Zdôvodňoval to príbuzenským vzťahom s rodom Kapetovcov. Skutočné dôvody anglického záujmu však boli oveľa prozaickejšie. Angličania totiž v Gaskónsku a Normandii kontrolovali prístavy, ktoré získali ešte v časoch bojov Normanov o Britské ostrovy. Z nich vyvážali do Anglicka víno a dovážali vlnu a obilie. Storočná vojna, ktorá vypukla v roku 1337, bola teda z veľkej miery „obchodnou vojnou“.Hundred Years’ War In:
vľavo|náhľad|Maľba Jany z Arku na korunovácii kráľa Karola VII. v katedrále v Remeši, autor: Jean Auguste Dominique Ingres, olej na plátne, 1854 Prvé roky priniesli Angličanom úspechy. V roku 1346 porazil Eduard III. v bitke pri Kreščaku svojho francúzskeho rivala Filipa VI. Nasledovalo víťazstvo pri Poitiers, pri ktorom sa podarilo zajať francúzskeho kráľa Jána II. Dobrého. Francúzsko pristúpilo na mier a v roku 1360 podpísalo v meste Brétigny dokument, ktorým sa síce definitívne vzdalo strategického prístavu Calais i dŕžav v Akvitánii, ale Eduard si prestal nárokovať titul francúzskeho kráľa. Boje úplne neprestali, ale súperenie Anglicka a Francúzska nadobudlo väčší význam až po tom, ako na anglický trón nastúpil Henrich V. Od roku 1414 sa začal opäť hlásiť o právo na francúzsku korunu. Francúzi sa však nepoddali. Vďaka zreorganizovanej armáde sa im darilo Angličanov postupne vytláčať. Po Jánovi II. Dobrom sa na francúzsky trón dostal daulphin Karol známy ako Karol V. Počas jeho vlády sa francúzska armáda posilnila a Francúzi upevnili svoje pozície vo Flámsku. Angličania avšak následne opäť zvíťazili, tentoraz v bitke pri Azincourtu (1415), kde zahynulo približne 10 000 Francúzov. Burgundský vojvoda Ján Nebojácny sa spojil s Angličanmi a v roku 1418 dobyl Paríž. Po vniknutí do hlavného mesta v roku 1420 francúzsky kráľ Karol VI. v zmluve Troyes uznal anglického Henricha V. za svojho nástupcu.