Sergio Mattarella /ˈsɛrd͡ʒo mattaˈrɛlla/ (* 23. júl 1941, Palermo, Taliansko) je taliansky kresťansko-demokratický politik, prezident Talianskej republiky od 3. februára 2015.
Ako syn bývalého ministra Bernarda Mattarellu začal Sergio Mattarella svoju politickú kariéru po smrti svojho brata Piersantiho zavraždeného sicílskou mafiou v roku 1980. Ako člen strany kresťanských demokratov až do jej rozpadu a člen Komory poslancov počas siedmich mandátov medzi rokmi 1983 až 2008 sídli v Komore poslancov počas siedmich legislatúr medzi rokmi 1983 - 2008.
V rokoch 19871989 je menovaný ministrom v kresle ministra pre verejné vzdelávanie v šiestej vláde Giulia Andreottiho. V nasledujúcom roku podal demisiu na protest proti návrhu zákona favorizujúceho určité súkromné podniky ako je Fininvest.
V roku 1993 navrhol reformu spôsobu skrutínia pre voľby v oboch komorách parlamentu, ktorá bola prijatá a dostala prezývku zákon Mattarellum. Tento zákon nahradil proporčný systém, ktorý platil od roku 1946. Patriac k centristickým ľavičiarom kresťanskej demokracie vstúpil do Talianskej ľudovej strany (PPI) v roku 1994 a dal sa zvoliť pod farbami strany L´ Ulivo v roku 1996.
V roku 1998 bol Sergio Mattarella menovaný zástupcom Predsedu rady ministrov v rámci prvej vlády Massima D'Alemu, ktorý ho poveril o rok neskôr funkciou ministra obrany. Z toho titulu si zrušil povinnú vojenskú službu a sľúbil povinnosť vojenskej služby pre všetkých v Taliansku. Toto bolo mienené v súvislosti s udržaním mieru v Bosne a Hercegovine a v bývalej republike SFRJ Macedónii. Pre tento post ho potvrdil Giuliano Amato, no po víťazstve pravého stredu opustil vládu po všeobecných voľbách v 2001.
Pôsobí v rozličných parlamentných funkciách, ale o sedem rokov neskôr v roku 2008 ukončil svoju politickú kariéru. V roku 2011 vzhľadom k svojej minulosti učiteľa práva bol parlamentom zvolený za sudcu ústavého súdu.
V roku 2015 bol Mattarella zvolený za prezidenta Talianskej republiky v 4. kole skrutínia potom, ako dosiahol 665 platných hlasov z celkových 991 voliteľov. Ako nasledovník premiéra Giorgia Napolitana je prvou hlavou štátu narodenou na Sicílii.
Vplyvom parlamentných volieb v 2018 sa dostal do pozície „garanta európskych záležitostí“ pre Taliansko, čím sa dostal do opozície voči zloženiu vlády navrhovanej stranou Hnutie 5 hviezd a Lega, čo vyvolalo politickú krízu. Kompromis medzi dvoma formáciami a prezidentom sa nakoniec našiel o niekoľko dní neskôr.
29. januára 2022 bol opätovne zvolený do úradu prezidenta Talianska. Mattarella pôvodne odmietol druhý mandát, no pretože sa nepodarilo nájsť náhradný kompromis, na požiadanie koaličných strán kandidoval znovu. Do druhého mandátneho obdobia od 3. februára 2022 ho zvolili senátori, poslanci a regionálni voliči absolútnou väčšinou hlasov v pomere 759 : 1009.
Ako hlava štátu menoval do funkcií dvoch predsedov Rady ministrov: Paola Gentiloniho (december 2016), Giuseppe Conte (jún 2018 a september 2019).
19. januára 2018 vymenoval aj doživotnú senátorku Lilianu Segre a sudcu Ústavného súdu Francesca Viganò 24. februára 2018.
Rodinný pôvod a manželstvo Pochádza z rodiny právnika a tradične kresťanského demokrata. Sergio Mattarella sa narodil 23. júla 1941 v Palerme na Sicílii ako štvrté dieťa advokáta Bernarda Mattarellu, ministra vo viacerých povojnových vládach. Jeho brat Piersanti tiež robil politickú kariéru.
V mladosti žil Sergio Mattarella v Ríme kvôli politickým aktivitám svojho otca. Bojoval v centre Študentského hnutia katolíckej akcie (MSAC), v ktorom sa stal delegátom za Rím a Latium v roku 1961 v trvaní troch rokov.
Od sobáša s Marisou Chiazzese, dcérou univerzitného prominenta Laura Chiazzese, ktorý bol rektorom Palermskej univerzity medzi rokmi 1950 až 1957 a skonal na následky dlhej choroby v 2012, sa mu narodili tri deti Laura, Francesco a Bernardo Giorgo. Posledný syn je zmocnencom pre vyučovanie v kurzoch súdnej administratívy na univerzite v Siene, je riaditeľom úradu pre legislatívu departmentu verejnej administratívy a pre simplifikáciu. Sestra Marisy Chiazzese Irma sa vydala za brata Sergia – Piersantiho Mattarellu, ktorého v roku 1980 zavraždila Cosa Nostra.
Univerzitná kariéra Po štúdiu na lýceu San Leon Magno v Ríme, čo je cirkevný inštitút rádu maristov, nastúpil na právnickú fakultu na univerzite La Sapienza v Ríme, ktorú opustil s diplomom so známkou „summa cum laude“ v 1964 po obhajobe témy s názvom Funkcia politickej orientácie.
O tri roky neskôr, v 1967, sa zapísal do komory advokátov v Palerme, čím začal svoju brilantnú kariéru na univerzite ako asistent ústavného práva, zároveň bol menovaný profesorom na fakulte práva na univerzite v Palerme. Vyučoval do roku 1983, keď ho zvolili do komory poslancov.
Jeho akademická práca je plodná: okrem publikácií týkajúcich sa ústavného práva a dvojkomorového systému, legislatívnych postupov a vlastností miestnej správy napísal aj súbor prác týkajúcich sa regionálneho a národného hospodárskeho rozvoja.
Politická kariéra
Debut Ako univerzitný profesor sa Sergio Mattarella nezaujímal o politickú kariéru, dával prednosť zaoberať sa svojou profesiou. No 6. januára 1980 bol zavraždený jeho brat Piersanti Mattarella, ktorý bol prezidentom regiónu Sicília, sicílskou mafiou, ktorá sa tým chcela odplatiť za Piersantov boj proti organizovanému zločinu po jeho zvolení. Zasiahnutý viacerými guľkami zomrel v náručí svojho brata Sergia.
Podľa rodinnej tradície bol Sergio priťahovaný Kresťanskou demokraciou, stranou, ktorá spôsobila, že jeho brat zomrel. Navštevoval aj pomník Alda Mora, bývalého predsedu vlády zavraždeného Červenými brigádami, považovaného za progresistu. V roku 1982 sa zblížil znovu s tajomníkom kresťanských demokratov Ciriacom De Mitom, ktorý mu zveril rôzne práce vo vedení strany, čím bol povolaný medzi jej kádre. V nasledujúcom roku bol zvolený za poslanca v obvode Palermo potom ako zozbieral 119 969 preferenčných hlasov v skrutíniu 26. júna 1983.
Prvé ministerské kreslá náhľad|vpravo|Sergio Mattarella 14. júna 1987 bol znovuzvolený poslanec so 143 935 preferenčnými hlasmi. Bol menovaný do kresla ministra pre vzťahy s parlamentom vo vláde Giovanni Goriu v júli toho istého roku ; potom bol bez kresla a závisel od predsedu Rady ministrov. Zatiaľčo Ciriaco De Mita bol menovaný predsedom vlády, Mattarella si zachoval svoje funkcie v novom kabinete. V tejto dôležitej pozícii neskôr musel zachraňovať vzťahy medzi vládou a parlamentnou väčšinou. Reorganizoval predsedníctvo Rady a prepracoval parlamentné pravidlá čo sa týkalo vzťahov s vládou.
22. júla 1989 zložila prísahu v Kvirinálskom paláci 6. vláda kresťanských demokratov Giulia Andreottiho. Medzi ministrami novej vlády bol Sergio Mattarella poverený pre verejné vzdelávanie,, kreslo často zverované kresťanským demokratom už od druhej svetovej vojny.
Je teda konfrontovaný s reformou vzdelávacieho systému v otázkach autonómie škôl a reorganizáciou programov vzdelávania stredných škôl. Keďže rok po svojej nominácii nemohol dobre viesť súbor týchto projektov, 27. júla 1990, Mattarella podal demisiu prezidentovi Rady ministrov. Ako odstúpený minister mal v úmysle týmto aktom odmietnuť návrh zákona obhajovaný ministrom pôšt a telekomunikácií Oscar Mammì. Tento favorizoval záujem súkromného sektora v oblasti audiovizuálnej techniky, špeciálnejšie záujem firmy Fininvest riadenej Silviom Berlusconim. Táto demisia bola kritizovaná samotným Andreottim, ktorý ironizoval ministra Mattarellu vyslovujúceho sa proti zákonu navrhnutého vládou, do ktorej sám náležal.
No v mesiaci decembri 1990 sa stáva Mattarella jedným zo zastupujúcich tajomníkov Kresťanskej demokracie po boku jej predsedu Arnalda Forlaniho. Musí pred Forlanim predstaviť názory kresťanských demokratov prihlásiac sa k ľavému stredu. Stáva sa jedným z kádrov strany až do roku 1992, keď Mino Martinazzoli prevzal jej riadenie.
Sergio Mattarella zároveň preberá riadenie denníka kresťanských demokratov Il Popolo, ktorý riadi dva roky do 1994. Potom prispieva do nadácie Ľudovej strany (PPI) založenej bývalými kresťanskými demokratmi ako bol sám.
Zákon Mattarella Potom ako opustil vládu, Sergio Mattarella sa venoval výkonu svojho poslaneckého mandátu.
23. apríla 1992 bolo zahájené 9. volebné obdobie. Ako znovuzvolený poslanec mal len 50 280 voličských hlasov, čo bol pokles o 65% v skrutíniu z roku 1987. Mattarella zložil dvojkomorovú komisiu pre ústavné reformy.Bol v nej viceprezidentom v období apríl až september 1993.
Z toho dôvodu navrhol reformu volebného zákona pre menovanie členov dvoch komôr parlamentu. Tento návrh zákona zapájal hlbokú reformu volebného systému prijatého v roku 1946 a nikdy dovtedy nespochybneného. Jedná sa o prechod čisto proporčného skrutínia na zmiešané, v ktorom 3/4 kresiel v každej komore je určených pre jednohlasnú väčšinovú voľbu v jednom kole a 1/4 zostávajúcich kresiel pre proporčnú voľbu v každej komore poslancov – s limitom reprezentácií národností 4% voličských hlasov – a proporčnú voľbu pre senát. Zákon znižuje aj počet volebných obvodov pre poslaneckú snemovňu z 32 na 27 pre viac-hlasné volenie pre Komoru poslancov.
Text po mnohých debatách v Komore poslancov aj v Senáte nakoniec prezident republiky Oscar Luigi Scalfaro vyhlási 4. augusta 1993 a vysloví sa priaznivo pre tento návrh zákona. Získava názov „Mattarellum“ alebo „Legge Mattarella“.
V roku 2005 po prijatí zákona Calderoli zvanom Porcellum je zákon Mattarella zrušený.
Medziobdobie Po všeobecných voľbách 28. a 29. marca 1994, počas ktorých bol zvolený za poslanca v novom volebnom obvode Sicilia-1, sa stal viceprezidentom komisie ústavných záležitostí v Komore poslancov, zatiaľ čo strana PPI zostala v opozícii voči Silviovi Berlusconimu. Mattarella sa udržal v dolnej komore vo všeobecných predčasných voľbách 21. apríla 1996, ktoré vyhrala koalícia „L'Ulivo“, do ktorej patrila aj strana PPI.
Minister obrany 21. októbra 1998 sa stal Sergio Mattarella viceprezidentom Rady ministrov v prvej vláde riadenej sociálnym demokratom Massimom D'Alemom. Z toho dôvodu sa stal mužom číslom dva vo vláde, hoci nedostal kreslo ministra. Bol prvým viceprezidentom od doby socialistu Claudia Martelliho v 1991, ktorý nezískal žiaden ministerský post.
Túto funkciu stratil 22. decembra 1999, keď bol menovaný ministrom obrany v druhej vláde premiéra D'Alema. V apríli 2000 bol potvrdený v druhej vláde Giulianom Amatom. Počas svojho mandátu bránil zrušeniu povinnej vojenskej služby v Taliansku a chválil vojenský zásah Talianska v Bosne a Hercegovine a Juhoslovanskej republike Macedónia, aby sa udržal mier v týchto nestabilných regiónoch.
Po víťazstve koalície pravého stredu pod vedením Silvia Berlusconiho vo všeobecných voľbách v roku 2001, Sergio Mattarella opustil vládu, aby v plnej miere pokračoval vo svojej parlamentnej činnosti. Je to verný stúpenec Berlusconiho Antonio Martino, ktorý dosiahol do kresla ministra obrany.
Návrat k progresívnej politike 13. mája 2001 opätovne zvolili Sergia Mattarellu za poslanca na zozname koalície La Margerita, centristickej formácie blízkej Talianskej ľudovej strane. Pri tejto príležitosti sa necháva zvoliť v proporčnej voľbe v okrese Trentino-Haut-Adige odmietnuc reprezentovať Sicíliu po prvý krát po osemnástich rokoch.
Keď bol menovaný za člena parlamentu predsedom komory poslancov Pierom Ferdinandom Casinim, stal sa tiež viceprezidentom. Medzi rokmi 20022003 tam už zaujíma miesto predsedu parlamentu. Znova bol zvolený do Komory poslancov počas volieb 10. apríla 2006 vo voľbe za obvod Sicilia-1 ako kandidát „ L' Ulivo“ v rámci Únie. Počas tejto XV. legislatúry predsedal jurisdikčnej komisii pre personál komory poslancov. To je posledné verejné poverenie, ktoré absolvoval do februára 2008, pretože prezident Giorgio Napolitano sa rozhodol rozpustiť parlament, čo predchádzalo novým parlamentným voľbám, v ktorých sa Mattarella nezúčastnil. Urobil si prestávku po politickej kariére dlhej dvadsaťpäť rokov.