Osmanské vojny v Európe predstavovali súhrn vojenských bitiek, ťažení a vojen medzi Osmanskou ríšou na jednej strane a rôznymi európskymi štátmi na strane druhej a to v čase od neskorého stredoveku až do začiatku 20. storočia.
Nové impérium Orientu na obzore (11. storočie až 1280) V období ešte pred vznikom samotnej Osmanskej ríše sa v v oblasti Anatólie usadili moslimské kmene Seldžuckých Turkov zo Strednej Ázie. Ich vojskám sa podarilo roku 1071 úspešne presadiť víťazstvo proti byzantským oddielom pri Manzikerte. Dôsledkom tohto aktu bolo ovládnutie väčšej časti Anatólie a založenie Rumského sultanátu.
V polovici 13. storočia však vojensko-politická expanzia mongolských hord prinútila časť tureckých kmeňov pre migráciu do Malej Ázie. Po vnútornom rozvrate a následne územnom rozpade Seldžuckej ríše sa západná Anatólia rozdelila na menšie súperiace dŕžavy, v ktorých vládli bejovia.
Jedným z nich bol princ (bej) menom Osman, ktorý stál spočiatku na čele malého mesta pod názvom Sögüt. náhľad|Chán Ertugrul (†1281). náhľad|Rozloha osmanského bejliku v čase panovania Osmana I. Z beja napokon sultán (1281 až 1299/1300) Približne roku 1281 skonal chán Ertogrul. Práve jeho syn menom Osman sa tak stal vodcom bojovníkov proti viere Byzantskej ríše a zároveň hlavou kmeňa turkménskych Oghuzov. Približne roku 1299 alebo 1300 prijal bej Osman I. Gází (,,bojovník proti nevercom“) titulatúru sultána.
náhľad|Sultán Osman I. ako suverénny bej. Kresba z čias 19. storočia. Nové rezidencie osmanskej dynastie (1326 až 1361) Krátko po prijatí titulu sultána u Osmana I. došlo k tomu, že roku 1301 sa podarilo jeho armáde úspešne presadiť vojenské víťazstvo nad byzantskými oddielmi v bitke pri Baphaione.
Roku 1326 sa podarilo vojskám osmanských Turkov dobyť mesto Bursa, ktoré sa stalo prvým hlavným mestom Osmanskej ríše a to zo strany sultána Orhana I.Po dlhšom čase, presnejšie roku 1338, sa podarilo osmanským armádam preniknúť až k Bosporu. Práve tento akt znamenal to, že osmanské oddiely mali možnosť pokračovať vo svojej expanzii smerom ďalej na západ.
Roku 1345 sa osmanské vojská úspešne presadili pri rozšírení územia až k Dardanelám. Následne roku 1361 došlo k tomu, že práve mesto Drinopol (terajší Edirne) bol zvolený za novú rezidenciu ďalšieho osmanského sultána a to Murada I. náhľad|Rozloha Osmanskej ríše v čase panovania sultána Orhana I.
Podmanenie Bulharskej ríše (koniec 13. storočia až september 1396) Prvé vojenské konflikty sa začali počas bojových šarvátok medzi byzantskými a osmanskými vojenskými oddielmi a to koncom 13. storočia v oblasti Anatólie. V polovici 14. storočia viedli osmanské vojská boje proti bulharským a srbským armádam. V druhej polovici 14. storočia pokračovala Osmanská ríša v expanzívnom postupe smerom na sever a západ na Balkánskeho polostrova. Roku 1371 došlo k ozbrojenému stretu pri rieke Marica. Následne si osmanské armády poriadili úplne celú Tráciu a veľkú časť Macedónska. Roku 1382 dobyli janičiari mesto Sofia. Rok po tejto udalosti zvíťazili osmanské armády pri dobytí mesta Tarnovgrad ako hlavného mesta Druhej bulharskej ríše. V septembri roku 1396 sa odohrala kľúčová bitka pri Nikopole, po ktorej si osmanské armády úspešne podmanili územné zvyšky severozápadného Bulharska. náhľad|Bitka pri Nikopole roku 1396.
Dočasný pokoj osmanským zbraniam (1402 až 1413) Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka pri Ankare (1402), Osmanské interregnum (1402 až 1413).
V máji roku 1402 sa podarilo mongolským hordám na čele s emirom Tímúrom preniknúť do vnútrozemia Anatólie. Dňa 20. júla roku 1402 došlo napokon k vojenskému stretu a to práve medzi osmanskou armádou pod velením samotného sultána Bayezida I. na jednej strane a mongolskými hordami na čele so samarkandským dobyvateľom a emirom Tímúrom Lenkom práve pri Ankare. Vojenská bitka sa skončila víťazstvom mongolských hord nad osmanskými janičiarmi.
Napriek tomu, že práve mongolské hordy na čele s emirom Tímurom Lenkom uštedrili armáde osmanských Turkov zdrvujúcu porážku, po ktorej zajali ich vodcu, sultána Bayezida I., jeho nástupcovia mali pod mocou späť stratené územia. Práve to bol dôvod, prečo sa Osmanská ríša stala od polovice 15. storočia opätovnou hrozbou pre krajiny juhovýchodnej Európy.
Bodka za Byzanciou (koniec mája 1453)
Krok po kroku k dobytiu Byzancie (1356/1358 až 1448) Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka pri Varne a Druhá bitka na Kosovom poli
Roku 1356 (podľa byzantského kalendára roku 1358) sa podarilo osmanským vojskám úspešne získať pevnosť Gallipoli. Týmto vojenským krokom si Osmanská ríša vybudovala podmienky pre ďalšie operácie v Európe.
Dňa 10. novembra roku 1444 sa podarilo osmanskej armáde pod velením sultána Murada II. jednoznačne zvíťaziť nad uhorským vojskom v bitke pri Varne. Uhorský kráľ Vladislav I. Jagelovský a jeho poľská družina tak podľahli presile, pričom samotný kráľ v boji padol. Časť uhorského vojska sa však pod velením gubernátora Jána Huňadyho zachránila iba útekom. náhľad|Smrť uhorského kráľa Vladislava I. Jagelovského po Bitke pri Varne. Obraz Stanisława Chlebowskeho z čias 19. storočia v Národnom múzeu v Krakove. V dňoch 17. až 19. októbra roku 1448 premohla osmanská armáda pod velením sultána Murada II. spojené uhorsko-albánske vojsko, ktoré viedol uhorský gubernátor a turkobijec menom Ján Huňady a to v Druhej bitke na Kosovom poli. náhľad|Vyobrazenie Druhej bitky na Kosovom poli v roku 1448 na stredovekej kresbe.
Konečný pád starého impéria (1453) Bližšie informácie v hlavnom článku: Pád Konštantínopola
Po predošlých bojových potýčkach už nič nebránilo osmanským vojskám v tom, aby napokon skoncovali s existenciou Byzantskej ríše, ktorá sa územne doslova scvrkla už iba do veľkosti jej hlavného mesta Konštantínopol. Dňa 29. mája roku 1453 došlo k úspešnému vojenskému obľahnutiu mesta Konštantínopol, ktorý sa napokon po jeho dobytí na priamy príkaz sultána Mehmeda II. Dobyvateľa premenoval na Istanbul. Zároveň došlo k tomu, že práve Chrám Božej Múdrosti sa prebudoval na mešitu a to pristavaním minaretov.
Napokon roku 1461 došlo k tomu, že práve Osmanská ríša dobyla vojensky zvyšné grécke štáty a dostala ich tak pod svoju vládu a to až do začiatku 19. storočia.
Osmanská ríša na vrchole svojej vojenskej moci (15. až 17. storočie) Roku 1423 začali vojny medzi Osmanskou ríšou a Benátskou republikou. Trvali dovedna až štyri desaťročia, pričom skončili roku 1718. Toto obdobie bolo poznačené dobytým pevnosti Negroponte a to roku 1470. O sto rokov neskôr, presnejšie roku 1571, došlo k pádu Famagusty na ostrove Cyprus.
V tom istom roku však osmanská vojenská flotila podľahla spojenému paktu Španielskeho impéria a Maltézskeho rádu a to vo vodách v bitke pri Lepante. Išlo o najväčšiu námornú bitku v histórii. Zároveň došlo k významnému vojenskému obratu, ktorý znamenal útlm osmanskej expanzie vo vodách Stredozemného mora.
Roku 1669 však osmanské vojenské sily, naopak, zvíťazili vďaka dobytiu pevnosti Candia na ostrove Kréta. V období 80. rokov 17. storočia presadili osmanské armády jednoznačné víťazstvo dobytím pevnosti Morea na polostrove Peloponéz.
náhľad|Sultán Mehmed II. Dobyvateľ počas vstupu do mesta Konštantínopol po jeho dobytí v máji roku 1453.
Koniec expanzie a strata moci v strednej Európe (1683 až 1718) Bližšie informácie v hlavnom článku: Veľká turecká vojna (1683 až 1699)
V období konca 17. storočia sa európske armádne sily začali konsolidovať proti Osmanskej ríši a sformovali tak vojensko-politický pakt známy ako Svätá liga, čím získali mnoho osmanského územia počas Veľkej tureckej vojny v rokoch 1683 až 1699. Osmanské armády sa napriek tomu dokázali udržať proti európskym rivalom až do čias 2. polovice 18. storočia.
Nové územné zisky Habsburgovcov (1716 až 1717) Bližšie informácie v hlavnom článku: Rakúsko-turecká vojna v rokoch 1716 až 1718, Obliehanie Belehradu (1717) a Požarevacký mier
Dňa 18. augusta roku 1717 sa podarilo habsburskej armáde pod velením cisárskeho maršala Eugena Savojského poraziť na hlavu osmanské oddiely pri meste Belehrad.
Napokon dňa 21. júla roku 1718 bola uzavretá mierová zmluva v meste Požarevac. Bola to azda tá najúspešnejšia mierová zmluva Habsburskej monarchie ale aj tej Osmanskej ríše vôbec.
Podľa jej podmienok sa podarilo Habsburskej monarchii získať doživotne mesto Temešvár a priľahlú oblasť. Zároveň pripadlo habsburskému panovníkovi takisto severné Srbsko a časť Bosny.
Opätovný protiúder polmesiaca (1737 až 1739) Bližšie informácie v hlavnom článku: Rakúsko-turecká vojna v rokoch 1737 až 1739
Roku 1737 sa Habsburská monarchia zapojila do ďalšej vojny proti Osmanskej ríši ako spojenec Ruského impéria s cieľom získať nadvládu na Balkánskom polostrove. Dňa 22. júla roku 1739 utrpela cisárska armáda zdrvujúcu porážku počas bitky pri Grocke, približne 30 kilometrov od mesta Belehrad. Cisárska armáda zaznamenala ťažké straty, čím maršal Oliver Wallis vydal rozkaz pre ústup.
Dňa 1. septembra roku 1739 uzavrela habsburská a osmanská diplomacia mierovú zmluvu v Belehrade. Podľa podmienok Belehradského mieru si mohol habsburský panovník ponechať pod svojou vládou definitívne mesto Temešvár a priľahlú oblasť. Na druhej strane musel odstúpiť Osmanskej ríši územia dobyté ešte z čias Rakúsko-tureckej vojny v rokoch 1716 až 1718 a to práve severné Srbsko a časť Bosny.
Koniec dlhej rivality medzi Habsburgovcami a Osmanmi (1788 až 1791) Bližšie informácie v hlavnom článku: Rakúsko-turecká vojna v rokoch 1788 až 1791 a Svištovský mier
Dňa 14. mája roku 1787 pricestoval Jozef II. (* 1741 - † 1790) ako rímsko-nemecký cisár, kráľ Čiech a Uhorska smerom do mesta Cherson na území vtedajšej Ruskej ríše za cárovnou Katarínou II. Veľkou. Išlo o diplomatické stretnutie, počas ktorého dohodol spoločný vojenský postup proti Osmanskej ríši.
Dňa 9. februára roku 1788 vyhlásila Habsburská monarchia vojnu Osmanskej ríši. Cisárska armáda však utrpela pre epidémiu vo vojsku silné straty.
Napokon dňa 4. augusta roku 1791 bol uzavretý mier a to medzi habsburskou diplomaciou na jednej strane a osmanskou na strane druhej v meste Svištov.
Habsburská monarchia na pod vládou cisára a kráľa Leopolda II. Habsburského ako mladšieho brata už zosnulého cisára Jozefa II. získala časti Chorvátska v oblasti Starej Ryšavy. Na druhej strane však musel habsburský cisár jednoznačne odstúpiť od všetkých územných výdobytkov, dokonca mesta Belehradu v prospech Osmanskej ríše.
Prológ konca moci Orientu na Balkáne (1804 až 1832) náhľad|Mapa Tureckej republiky po schválení Laussanskej zmluvy v júli roku 1923. Bližšie informácie v hlavnom článku: Grécke povstanie
V marci roku 1821 začali grécki revolucionári na území Moldavska okupovať mesto Jasy. Následne vyzvali Grékov a kresťanov pre ozbrojené povstanie proti vláde osmanskej dynastie.
V januári roku 1822 vyhlásilo Grécke národné zhromaždenie Grécko za slobodný a nezávislý štát. V auguste roku 1826 sa však podarilo osmanským vojskám opätovne podniknúť ofenzívu a dobyť mesto Atény.
Napokon dňa 21. októbra roku 1827 sa podarilo britskej, francúzskej a ruskej námornej flotile zničiť egyptské vojnové lode, ktorých ozbrojenci podporovali osmanských vojakov.
V čase 19. storočia bola vojensko-hospodárska sila Osmanskej ríše oslabená a to z dôvodu Srbského (1804 až 1817) a Gréckeho povstania (1821 až 1832) tamojších poddaných. Dialo sa zároveň v čase rusko-tureckých vojen, v dôsledku ktorých došlo k podkopaniu stability Osmanskej ríše.
Deľba balkánskych dŕžav (1875 až 1878) Bližšie informácie v hlavnom článku: Rusko-turecká vojna (1877 - 1878) a Berlínsky kongres