Svätý Mikuláš I. Mystikos (* 852, Itália † 15. máj 925, Konštantínopol) bol konštantínopolský patriarcha v rokoch 901907 a 912925.

Počas jeho patriarchátu prebehol tzv. spor o tetragamiu. Viedol tiež byzantskú regentskú radu v období neplnoletosti Konštantína VII. a korunoval prvého bulharského cára Simeona.

Pravoslávnou cirkvou je považovaný za svätého a jeho sviatok pripadá na 16. mája.

Životopis Mikuláš Mystikos sa narodil na území dnešného južného Talianska v roku 852. Svoju kariéru začal v cisárskych službách. Bol blízkym spolupracovníkom, žiakom, a podľa niektorých prameňov aj príbuzným patriarchu Fotia. Na cirkevnú dráhu sa dostal nechtiac, proti svojej vôli, po tom, čo sa po Fótiovom zosadení v roku 886 stal mníchom v Monastieri svätého Tryfóna neďaleko Chalcedónu v Malej Ázii.

Z monastiera ho do byzantskej politiky dostal cisár Lev VI., jeho bývalý spolužiak, ktorý ho povolal do cisárskeho paláca a ustanovil svojim tajomníkom (mystikom). Po smrti patriarchu Antona II. bol ustanovený patriarchom (901).

Hoci spočiatku patril medzi cisárových podporovateľov. Po tom, čo sa cisár rozhodol po štvrtýkrát oženiť, tento raz so Zóé Karbonópsinou, vystúpil Mikuláš rázne proti sobášu, a odmietol taktiež pokrstiť, a legitimizovať cisárovho nemanželského syna. Byzantská kánonická tradícia totiž štvrté manželstvo prísne zakazovala.

V opozícii voči cisárovi začal Mystikos udržovať spojenie s povstaleckým vojvodom Andronikom Dukom, ktorý bol pre podozrenie z velezrady v exile u Arabov. Informácia o patriarchových kontaktoch sa dostala až k cisárovi, ktorý patriarchu prinútil k ústupkom vo svojich názoroch. Za uznanie legitimity svojho syna (a potenciálneho dediča) Lev prisľúbil, že Zóé vyženie, no už tri dni po tom, čo Mikuláš cisárovho syna Konštantína pokrstil, nechal Lev svoju milenku a manželku prehlásiť za cisárovnú. Mikuláš na cisárovu zradu zareagoval tým, že manželstvo neuznal a cisárovi na jedny z najväčších kresťanských sviatkov Vianoce a Zjavenie Pána roku 907, znemožnil prístup do Chrámu Božej Múdrosti.

Cisár medzitým rokoval s pápežom Sergiom III., ktorý štvrté manželstvo podľa západnej tradície povolil. Patriarchu, ktorý sa pre tradičné rivalitu medzi stolicami odmietol podvoliť, cisár vyhnal do patriarchovho kláštora Galakrenai neďaleko Konštantínopola. Novou hlavou konštantínopolskej cirkvi sa stal Euthymios I. Synkellos.

Do Konštantínopola sa Mikuláš vrátil krátko pred smrťou cisára Leva VI., alebo až za vlády cisára Alexandra (III.) V tomto čase sa tiež znovu stal patriarchom. Alexander však vládol len zopár mesiacov a po jeho smrti sa vlády v mene neplnoletého Konštantína VII. ujala regentská rada na čele s Mikulášom. V tom čase sa ríša i samotná pozícia patriarchu ocitla v nebezpečenstve. Mocenskú pozíciu v cirkevnej štruktúre Mystikovi podkopávali stúpenci odvolaného patriarchu Euthymia, a o moc v krajine musel súperiť taktiež s vplyvnými aristokratickými rodmi (napr. Dukovcami). Proti Byzancii navyše na severe povstal protivník v Bulharoch, ktorým Alexander odmietol platiť tribút, na čo bulharský vládca Simeon v roku 813 prišiel až k hradbám Konštantínopola. Jeho cieľom nebolo mesto vyplieniť, ale zvrhnúť cisára. Sám chcel nastúpiť na trón novej bulharsko-rímskej (byzantskej) ríše. Hoci boli bulharské vojská silné, Konštantínopol bol dovtedy nedobytým mestom a Simeon preto začal s patriarchom jednať o kompromise. Simeon sa mal stať basileopatórom (t. j. svokrom a „otcom“ Konštantína VII.) a bol patriarchom korunovaný na cisára Bulharov. Korunováciu uskutočnil Mikuláš v paláci Hebdomon patriarchálnou korunou (epirriptarion). Korunovácia Bulhara za cisára (hoci nie byzantskéhot. j. v očiach Byzantíncov „rímskeho“) vyvolala proti patriarchovi veľkú vlnu odporu, a moci v rade sa za pomoci aristokracie ujala cisárovná Zóé Karbónopsina (914). I napriek mocenskej porážke si Mikuláš post patriarchu udržal.

Po tom, čo sa moci v Byzancii ujal Roman I. Lekapenos (920), sa Mikuláš stal jeho spojencom. V tom istom roku sa uzmieril so schizmatickým táborom bývalého patriarchu Euthymia, ktorý medzitým zomrel a na synode vydal Zjednocovací dekrét (Tomus unionis) potvrdený oboma cisármi. Bolo tiež prísne zakázané štvrté manželstvo, no manželstvo Leva VI. bolo potvrdené. Takisto bola uznaná aj legitimita Konštantína VII. V tomto období bol zjednaný aj zmier s pápežom Jánom X. V úrade patriarchu Mikuláš zostal až do svojej smrti v roku 925.

Dielo a názory Mikuláš napísal viacero diel. Patrí medzi ne niekoľko náboženských prác a bohatá korešpondenčná činnosť, ktorá tvorí vzácny prameň cirkevných záležitostí a dejín v Byzancii a okolitých krajinách. Jeho teológia nebola originálna a opieral sa o tradičné pohľady a etiku. Podobne ako Fótios však mal kritickú myseľ, a spochybňoval autoritu starozákonných citácií ako i byzantský princíp nadradenosti cisára nad pozitívne zákony, čo sa prejavilo v spore o tetragamiu.

Poznámky

Referencie

Ďalšia literatúra

Iné projekty

Kategória:Konštantínopolskí ekumenickí patriarchovia Kategória:Grécki pravoslávni svätci Kategória:Byzantskí úradníci Kategória:Byzantskí teológovia Kategória:Byzantskí spisovatelia Kategória:Byzantskí mnísi Kategória:Narodenia v 852 Kategória:Úmrtia 15. mája Kategória:Úmrtia v 925 Kategória:Pravoslávni svätci majúci sviatok 16. mája