Kominforma či Informbyro (rusky: Коминформ, Коминформбюро, anglicky: Cominform, srbochorvátsky: Informbiro) oficiálne Informačné byro komunistických a robotníckych strán, rusky Информационное бюро коммунистических и рабочих партий, Informacionnoje bjuro kommunističjeskich i rabočich Partij) bola najvyššie postavená oficiálna organizácia komunistického hnutia pôsobiaca v rokoch 1947 až 1956. Táto medzinárodná organizácia mala koordinovať činnosť "bratských" (marxisticko-leninských) komunistických strán v Európe. V povojnovom období bola sovietskym vedením využívaná ako nástroj vplyvu vo vznikajúcom Východnom bloku počas studenej vojny. Strany združené v Kominforme mali postupovať (pri budovaní komunizme) presne podľa sovietskeho vzoru. V prípade odklonu od tohto vzoru akým bola napr. roztržka s Juhosláviou v roku 1948 hrozili zúčastneným straníkom, strane ale aj celej krajine vážne dôsledky zo strany ZSSR (obdobie Infobiro 1948 – 1955 a titoizmu). Rovnako ako Kominterna (1919 – 1943), na ktorej činnosť nadväzovala, bola Kominforma jednoducho rozpustená v roku 1956.
Politická situácia po skončení druhej svetovej vojny Rozdielne postoje krajín, ktoré oslobodila Červená armáda, predovšetkým Česko-Slovenska a Poľska, k americkému Marshallovmu plánu európskej obnovy, ktorý bol predstavený na prednáške na Harvarde 5. júna 1947, vyvolali obavu Moskvy, že v týchto krajinách stratí politický a ekonomický vplyv. Po prípravných jednaniach sovietsky minister zahraničných vecí V. Molotov začiatkom júla 1947 plán zamietol, predpovedal budúcu konfrontáciu s krajinami, ktoré sa stali alebo stanú spojencami USA a označil ich za nepriateľov ZSSR. V rovnakom čase bol minister zahraničných veci ČSR Jan Masaryk predvolaný do Moskvy, kde protirečil Stalinovi, ktorý zakazoval prijatie plánu. Na samotných jednaniach o pláne, ktoré sa začali 12. júla 1947 v Paríži sa nakoniec žiadna z krajín pod priamym sovietskym vplyvom nezúčastnila (nezúčastnilo sa ani neutrálne Fínsko z obavy z konfrontácie so ZSSR). Molotov na pôde OSN ešte v roku 1947 predstavil sovietsky alternatívny plán pomoci, z ktorého sa v januári 1949 v Moskve stala Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) s členskými krajinami: ZSSR, Poľsko, ČSSR, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko. Cieľom bolo vytvorenie hospodársky, politicky i vojensky jednotného bloku krajín „socialistického tábora“. Týmito udalosťami sa konfrontácia medzi "Západom" a "Východom", ktorá sa ako ideologická začala hneď po skončení vojny, pretavila do súperenia a nepriateľstva nazývaného studená vojna. V Európe bola medzi týmito tábormi spustená železná opona a po vytvorení vojenských paktov (NATO a Varšavská zmluva) sa tento konflikt zmenil na boj o ovládnutie celého sveta.
Vznik a členstvo Ako reakciu na spomínaný politický vývoj v Európe zvolal Stalin na september 1947 konferenciu vodcov komunistických strán do Szklarskej Poruby v Poľsku (blízko českých hraníc). Na tejto konferencii bola založená nástupnícka organizácia zrušenej Kominterny Informbyro.
Prítomní boli predstavitelia deviatich komunistických strán. Okrem Komunistickej strany Sovietskeho zväzu ďalej združovala komunistickej strany Bulharska, Československa, Francúzska, Maďarska, Talianska, Rumunska a Poľskú zjednotenú robotnícku stranu. Členom sa stala aj komunistická strana Talianska (taliansky Partito Comunista d'Italia) avšak nemecké komunistické strany ani Komunistická strana Číny členmi neboli. Španielska komunistická strana čelila represiám a frankistického režim bol v medzinárodnej izolácii, tak Informbyro len publikovalo materiály aj v španielčine.
Vylúčenie Juhoslávie z Kominformy
Informbyro bolo pôvodne umiestnené v Belehrade (v tom čase hlavné mesto Juhoslovanskej federatívnej ľudovej republiky a Slobodného územia Terstu). Bol to priamo jeden z prvých piatich záverov hlavného referátu Ždanova na prvom stretnutí v Szklarskej Porube. Išlo vraj o Stalinov výslovný pokyn, ktorý odrážal významné povojnové postavenie Juhoslávie a jej vodcu Josip Broza Tita v očiach J. V. Stalina. Po vylúčení Juhoslávie v júni roku 1948 bolo sídlo presunuté do Bukurešti.
Počas roka 1948 sa postupne zhoršili vzájomné vzťahy Juhoslávie a Sovietskeho zväzu. Na základe toho bola prerušená z juhoslovanskej strany vzájomná hospodárska spolupráca a Kominforma ostro napadla Zväz komunistov Juhoslávie (Komunistickú stranu Juhoslávie - KSJ) formou depeší (listov), v ktorých sa stupňoval tlak na vedenie KSJ. V tom čase mala Juhoslávia zlé vzťahy nielen so Sovietmi, ale tiež aj so západnými krajinami, práve kvôli územným sporom okolo územia bývalého slobodného mesta Terst. V rovnakom čase sa radikálne zhoršovali aj vzťahy ZSSR so Západom. Napríklad berlínska blokáda začala 23. júna 1948.
Oficiálne bola Juhoslávia vylúčená na základe sovietskych obvinení z "titoizmu", odklonu od sovietskeho vzoru. Juhoslávia bola považovaná za nepriateľskú, pretože sa odmietla podriadiť sovietskej mocenskej dominancii a integrácii do Východného bloku ako sovietsky "satelitný" štát. Po vypuknutí konfliktu medzi Titom a Stalinom rezolúcia Kominformy z 28. júna 1948 (tretia schôdza konaná už v Bukurešti), obviňovala KPJ z „odchýlenia sa od marxizmu-leninizmu“, KPJ vykazuje „protisovietsky postoj“, „nepriateľské prijímanie kritiky“ a „odmietanie diskusie o situácii na stretnutiach Kominformy“. Táto rezolúcia prakticky vylúčila KPJ z Kominformy a výsledkom bolo, že Juhoslávia sa ocitla mimo priamu sovietsku sféru vplyvu (pozri východný blok) a „titoizmus“ sa začal používať nielen na označenie nezávislosti od sovietskej línie, ale Moskva takto označovala ak ďalších "zradcov" v iných krajinách.
21. až 28. júla 1948 sa uskutočnil 5. zjazd KSJ. Napriek tomu, že členstvo bolo stále ešte veľmi prosovietsky naladené vyslovili podporu Titovmu vedeniu. Vyjadrenie Kominformy boli označené ako nepravdivé. Zvolené bolo nové politbyro strany a Tito bol potvrdený vo funkcii jej predsedu. Nasledovala sovietska ekonomická blokáda, ktorá neprospela juhoslovanskému hospodárstvu. USA začali hospodársky podporovať Juhosláviu už v roku 1948.
V roku 1949 kritiku vystriedal slovník Kominformy označujúci celé politbyro KSJ za "špiónov západu" a vyzýval na zvrhnutie ich "krvavej diktatúry". Tito sa stal v propagande vrátane Československej "krvavý pes Tito".
Americká bezpečnostná služba NSA v lete 1950 upozorňovala americkú vládu, že ZSSR "plánuje inváziu do Juhoslávie v podaní sovietskej armády a síl východoeurópskych satelitov." V tejto nečakanej situácii vycítili USA príležitosť, najmä po straty vlyvu v Číne, kde vojna skončila 1. októbra 1949 víťazstvom Komunistickej strany Číny pod vedením Mao Ce-Tunga, a začali podporovať Tita aj vojensky. Do polovičky 50. rokov hodnota americkej vojenskej podpory dosiahla pol miliardy dolárov. "Aby bola akákoľvek obrana Juhoslávie zo strany NATO životaschopná, vyžadovala by nukleárnu podporu. Bola by to tretia svetová vojna," písalo sa vraj v tajnej správe z roku 1950. Napriek otvorenej podpore Juhoslávie Západom hrozba sovietskej agresie nezmizla. Naopak vynoril sa nový problém na východe, keď severokórejské jednotky podporované Stalinom 25. júna 1950 prekročili 38. rovnobežku a zaútočili na Južnú Kóreu, čím začala Kórejská vojna.
Tito nechodil na schôdze Kominformy aj preto, že sa bál atentátu. Juhoslovanská historiografia opisuje množstvo pokusov, u nás sa spomína sovietsky pokus z roku 1952.
V celom východnom bloku sa uskutočňovali stranícke čistky proti podozrivým sympatizantom. Obdobie Informbira (Kominforma po srbochorvátsky) - napätých vzťahov medzi ZSSR a Juhosláviou trvalo do roku 1955, kedy bol podpísaná 2. júna 1955 spoločná deklarácia v Belehrade. Michail Gorbačov počas svojej návštevy v roku 1988 vystúpil v juhoslovanskom parlamente, kde povedal: „Dobré vzťahy medzi našimi krajinami boli narušené vinou sovietskeho vedenia“ Vedúci predstaviteľ ZSSR vtedy prvýkrát otvorene priznal vinu Sovietskeho zväzu za sovietsko-juhoslovanský konflikt v rokoch 1948 - 1949.
Konflikt medzi Titom a Stalinom Titovo vedenie snívalo o tom, že sa im podarí uskutočniť dávnu predstavu mnohých ľavicových politikov o vytvorení balkánske federácie. Počítalo sa s tým, že by do tohto veľkého štátu mohli vstúpiť okrem republík Juhoslávie, Bulharska a Albánsko tiež Rumunsko, Maďarsko a po prípadnom víťazstve komunistických partizánov i Grécko.
Veľkú aktivitu prejavovala JFĽR aj v medzinárodnom komunistickom hnutí. Privítali sovietsky plán založiť Informačné byro, nadnárodnú organizáciu so sídlom práve v Belehrade.Šesták, Miroslav a kol.: Dějiny jihoslovanským zemí. Lidové noviny 1998, str. 506. Prvé stretnutie Kominformy sa uskutočnilo v Belehrade v roku 1947 v priateľskej nálade.
Stalinovo jednanie urýchlili dve udalosti: V januári 1948 rozmiestnila juhoslovanská vláda bez konzultácie s Moskvou vojenský (letecký) pluk na albánskom území. Stalin však v októbri 1944 v Moskve uzavrel tajnú tzv. percentuálnu dohodu s Churchilom (britské jednotky vstúpili do Atén 14. októbra 1944), ktorou za 90% vlyv v Bulharsku a Rumunsku ponechal 90%vplyvu v Grécku Veľkej Británii.
V rovnakej dobe vedúci bulharský komunistický predstaviteľ Georgi Dimitrov poskytol tlači rozhovor, v ktorom spomenul, že vznik federácie Bulharska, Juhoslávie a Albánska vidí ako reálny. Začiatkom februára 1948 preto sovietsky vodca naliehavo žiadal vedenie KSJ o vyslanie reprezentatívnej komisie do Moskvy. Počas druhého stretnutia Kominformy, ktoré sa uskutočnilo posledný krát v Belehrade, sa 1. februára 1948 len vymenila redakčná rada časopisu a Molotov pozval juhoslovanskú a bulharskú stranu do Moskvy na 10 februára. Na jednaní v Moskve apeloval Stalin, aby Bulharsko a Juhoslávia urýchlene vytvorili spoločný štát. Súčasní historici predpokladajú, že chcel infiltrovať jemu úplne podriadených bulharských komunistov medzi juhoslovanských, čím ich oslabí a tak získa kontrolu nad novovzniknutým štátom. Podľa špekulácií Stalin ponúkal prítomným nahradenie Tita vo funkcii vodcu Juhoslávie a Albánsko k tomu. Tito zvolal politické byro KSJ, ktoré 19. februára 1948 rozhodlo proti akejkoľvek federácii s Bulharskom. O dva dni neskôr sa Tito, Kardelj a Đilas stretli s Nikosom Zachariadisom, generálnym tajomníkom Komunistickej strany Grécka (KSG) a informovali ho, že Stalin je proti ozbrojenému boju KSG, ale napriek tomu mu sľúbili pokračujúcu juhoslovanskú podporu.
Ústredný výbor KSJ 1. marca 1948 Stalinov návrh prerokovalo a zamietlo. Stalin nebol zvyknutý počuť nie, a rozhodol sa Titovo vedenie potrestať. Potom si sovietska komunistická strana a juhoslovanská komunistická strana (JKS) vymenili sériu listov s podrobnosťami o ich sťažnostiach. Medzitým 18.-19. marca 1948 ZSSR stiahlo svojich civilných a vojenských expertov z Juhoslávie.
Prvý list KSSS z 27. marca 1948 obvinil Juhoslovanov z hanobenia sovietskeho socializmu vyhláseniami ako „socializmus v Sovietskom zväze prestal byť revolučný“. Tvrdili tiež, že JKS nie je dostatočne demokratická a že nekoná ako predvoj, ktorý by krajinu viedol k socializmu. Stalin tvrdil: „Tento druh organizácie komunistickej strany nemôžeme považovať za skutočne marxisticko-leninskú alebo boľševickú. V juhoslovanskej strane človek nepociťuje žiadnu politiku triedneho boja.“