náhľad|Rímsky pápež František s americkým biskupom v zelených ornátoch

Ornát alebo kasula je liturgické rúcho kňaza a biskupa používané počas omše v rímskokatolíckej cirkvi, anglikánskej cirkvi, starokatolíckej cirkvi a jeho používanie sa zachovalo aj v niektorých luteránskych cirkvách (napr. v Škandinávii alebo na Pobaltí). Farba ornátu sa riadi liturgickými predpismi.

Vo východných pravoslávnych cirkvách a vo východných katolíckych cirkvách je ekvivalentným rúchom felónphelónion.

Použitie V rímskokatolíckej cirkvi je ornát podľa súčasných liturgických predpisov vlastným rúchom kňaza alebo biskupa pri omši a obradoch s ňou priamo spojených. Oblieka sa vždy na albu a štólu. Biskup si pri slávnostných príležitostiach oblieka pod ornát aj dalmatiku, ktorá môže byť v liturgickej farbe dňa alebo biela. Náprsný kríž si biskup oblieka pod ornát alebo, ak sa používa, pod dalmatiku. Ak je pri koncelebrácii nedostatok ornátov, môžu si koncelebrujúci kňazi obliecť albu so štólou bez ornátu, ináč sú ale povinní mať aj oni ornát.

Pri slávení svätej omše podľa mimoriadnej formy rímskeho obradu (tzv. tridentská omša) sú pravidlá v podstate totožné, ale použitie ornátu je viac rezervované na použitie počas svätej omše a ak omši predchádza alebo nasleduje iný obrad, kňaz si musí medzi jednotlivými obradmi prezliecť rúcho (najčastejšie zmeniť pluviál za ornát a naopak). Pri tejto forme omše je na mnohých miestach zvykom, že si kňaz na kázeň odstráni manipul alebo aj ornát, keďže sa kázeň pred druhým vatikánskym koncilom nepovažovala za súčasť omše.

Ak sa slávi slávnostná omša počas dní s kajúcnym rázom podľa obradov spred roku 1960 (podľa súčasnej regulácie je to povolené pre niektoré komunity napr. pre obrady svätého týždňa spred roku 1955), diakon a subdiakon si tiež oblečú ornát, ale vpredu zvinutý dohora (planeta plicata), ktorý diakon počas istých častí omše zvinie do formy širokej štóly (stola latior).

Forma Existuje viacero strihov ornátov: kónický – imituje pôvodnú formu ornátu; (novo)gotický – imituje stredoveké, mierne skrátené formy ornátu; barokový/rímsky – zredukovaná forma ornátu vyvinuvšia sa v 16./17. storočí; strih svätého Karola Boromejského – širšia forma barokového ornátu široká cca 130 cm.

V rímskokatolíckej cirkvi bol až do liturgickej reformy po druhom vatikánskom koncile materiál ornátu presne určený predpismiatlas, hodváb, popelín a zamat boli povolené, zatiaľ čo vlna, bavlna a ľan boli zakázané. V súčasnosti sú povolené aj ďalšie prírodné a umelé tkanivá „zodpovedajúce dôstojnosti obradu a osoby“. Krása a vznešenosť nemá vyplývať z prezdobenia ornátu, lež z látky a strihu.

Farby ornátu

Farba ornátu sa vo všeobecnosti riadi schémou liturgických farieb. Na väčšie slávnosti sa však povoľuje používať sviatočné alebo vzácnejšie rúcha, ktoré nemusia byť vo farbe dňa.

História Pôvodne sa ornát vyvinul z rímskeho odevu používaného všetkými vrstvami, ktorý v 3. storočí nadobudol sviatočný charakter. V prvých storočiach boli teda bohoslužobné rúcha totožné s tými civilnými, ale pre posvätné obrady si klerici vyčleňovali lepšie rúcha, z čoho postupne vzišlo rozlišovanie medzi liturgickým a civilným odevom. Pôvodne ho používali klerici všetkých svätení, ale pre diakonov bol čoskoro nahradený dalmatikou a do 11. storočia, keď sa pluviál začal odlišovať od ornátu, sa na Západe jeho použitie obmedzilo na kňaza celebrujúceho omšu.

V staroveku mali ornáty formu veľkého polkruhového plášťa, ktorý bol vpredu (až na malý otvor pre hlavu) zošitý, obklopoval teda celú postavu akoby dom (z tohto vzišiel latinský názov ornátucasula = „malý dom“). Preto sa pôvodne museli pri slávení liturgie strany ornátu dvíhať alebo zvíjať, lebo ináč by kňaz nebol mohol používať ruky, a toto je pravdepodobne tiež pôvod zvinutých ornátov (planeta plicata) používaných diakonom a subdiakonom pri slávnostných omšiach počas dní s kajúcnym rázom až do roku 1960. S príchodom ťažších a zdobenejších ornátov v neskorom stredoveku (13.15. storočie) sa do ich strán začali robiť čoraz väčšie výstrihy, ktoré neskôr siahali až po ramená, z čoho vznikli tzv. barokové ornáty, v ktorých má kňaz ruky úplne odhalené.

Svätý Karol Boromejský, milánsky arcibiskup v rokoch 15601584, bol znepokojený všeobecným odklonom od pôvodnej formy liturgických odevov, zvlášť zmenšovaním ornátov, a preto pre svoju arcidiecézu ustanovil, aby boli ornáty aspoň cca 130 cm široké. Toto však zmenšovanie ornátov nezastavilo a v tomto období vznikli niektoré ornáty so šírkou dokonca 76 cm.

V období reformácie luteránski duchovní spočiatku ornáty používali, neskôr ich nahradili čiernymi talármi. Ich používanie sa však zachovalo napr. v škandinávskych a pobaltských luteránskych cirkvách. Ostatné prúdy reformácie od ornátov úplne upustili. Ornáty sa dodnes používajú v anglikánskej cirkvi. alt=Strängnäs_Cathedral_interior|náhľad|333x333bod|Švédsky luteránsky farár v ornáte V 40. rokoch 19. storočia sa v rímskokatolíckej cirkvi začalo rozširovať Liturgické hnutie, ovocím ktorého bolo aj obnovenie používania pôvodnejších strihov ornátov, tzv. gotických ornátov. Posvätná kongregácia obradov zareagovala 9. decembra 1925 zákazom strihov ornátov iných ako barokového, ale nakoniec tento zákaz 20. augusta 1957 odvolala. V období po Druhom vatikánskom koncile novogotické ornáty v rímskokatolíckej cirkvi v podstate nahradili barokové, použitie oboch foriem však ostáva slobodné.

Galéria

Pozri aj cirkevný odev

Referencie

Iné projekty

Kategória:Liturgický odev