Tento článok pojednáva o dejinách Janova, od jeho počiatkov po začlenenie do Sardinského kráľovstva v roku 1815.
Oblasť Janova bola osídlená už niekoľko tisíc rokov pred naším letopočtom, žili tu napríklad Féničania, Gréci a Etruskovia. Už v antike sa stalo súčasťou Rímskej ríše. Po páde Západorímskej ríše profitoval z väčšej potreby námornej dopravy. Vládli mu postupne Ostrogóti, Byzantská ríša, Longobardi a Karolovci, až sa v 11. storočí stalo suverénnym mestským štátom. Bolo iba formálne podriadené Svätej ríši rímskej.
V priebehu 11. a 12. storočia upevnila nová republika svoju nadvládu nad Liguriou a získala aj prvé kolónie. Najdôležitejšie boli Korzika a časť Sardínie. Toto obdobie tiež charakterizujú početné vojny medzi Janovom a Pisou. Rozsiahly obchod s východným Stredomorím umožnil mestu výrazne zbohatnúť. Objavili sa však aj prvé interné problémy, ktoré mesto trápili až do 16. storočia a významne prispievali k jeho postupnému úpadku. Tieto konflikty začali hlavne v dôsledku sporov medzi cisárom Svätej ríše rímskej a pápežom, kedy sa Janovčania, podobne ako v iných severotalianskych mestách, rozdelili na dve frakcie, ktoré zápasili o moc. Republika sa výrazne podieľala na krížových výpravách, za čo bola odmenená obchodnými privilégiami vo vzniknutých štátoch. Významne však obchodovala aj s moslimami a Byzantskou ríšou.
V 13. storočí a prvej tretine 14. storočia zažil Janov obdobie svojho najväčšieho rozmachu. Okrem Pisy v tomto období zápasil aj s Benátkami, najmä kvôli kontrole nad východnými trhmi. Veľkou ranou bol pre Janov postupný úpadok križiackych štátov, dokázal sa však preorientovať na obchod s tamojšími moslimskými vládcami a zabezpečiť si rozsiahle obchodné privilégiá v Byzancii. Naproti Konštantínopolu založil svoju obchodnú kolóniu Pera a získal dôležitú kolóniu na Kryme - mesto Kaffa a okolie. Cez všetky úspechy už republika trpela problémami, ktoré priniesli jej úpadok - mohutné dlhy potrebné na financovanie častých vojen a hlavne vnútorné konflikty, ktoré spôsobovali časté vzbury a zmeny vlád. Na začiatku štrnásteho storočia sa občania snažili zaistiť poriadok odovzdaním vlády nad mestom cudzím vládcom. Tento krok bol ale úplne neúspešný a zlaté obdobie skončilo ničivú občianskou vojnou v rokoch 1316 až 1331.
Občianska vojna skončila a konflikty pokračovali najmä medzi urodzenými a neurodzenými občanmi. V roku 1348 zasiahla mesto čierna smrť, z ktorej sa už nikdy celkom nespamätalo. V nasledujúcich storočiach došlo k ďalším experimentom s cudzou vládou, vládnutím ľudu a vládnutím šľachty. Žiadne z nich však nedokázalo zabezpečiť trvajúci mier vnútri mesta. Ďalšie konflikty s Benátkami a Milánom, strata východných kolónií v dôsledku rozširovania Osmanskej ríše a konkurencie zo strany západoeurópskych krajín viedli k pomalému úpadku, až bolo v roku 1522 mesto prvýkrát za niekoľko storočí dobyté a vydrancované vojskami španielskeho kráľa.
V roku 1528 boli zrušené politické práva neurodzených občanov a z republiky sa stala dedičná oligarchia. Mesto sa ocitlo vo sfére vplyvu Španielska, pričom spočiatku profitovalo z jeho koloniálnych úspechov, následne ale upadalo v reakcii na španielsku krízu a bankroty. V roku 1768 musel Janov odpredať Korziku Francúzsku. V roku 1797 ho obsadilo Napoleonské Francúzsko . Podľa rozhodnutia Viedenského kongresu bolo mesto v roku 1815 pripojené k Sardinskému kráľovstvu, v rámci ktorého sa následne v roku 1861 stalo súčasťou zjednoteného Talianska.
Počiatky Janova (do roku 1000) Oblasť Janova bola osídlená už od dávnych čias, okrem iného Féničanmi, Grékmi a Etruskami. Medzi jej výhody patrila výhodná poloha na spojnici severozápadného Talianska s morom, dobrý prírodný prístav, neskôr rozširovaný a vylepšovaný obyvateľmi mesta, a ľahko obrániteľná poloha. Medzi nevýhody patrilo náročné poľnohospodárstvo z dôvodu nedostatku vody a výnosnej pôdy, nijako zvlášť výnosné rybárčenie a absencia prírodných zdrojov. Už tieto výhody a nevýhody ukazujú, že sa Janovčania museli sústrediť na hľadanie blahobytu na mori, najmä s prihliadnutím na obklopenie Ligúrie mocnejšími susedmi
Pod Rímom bol Janov ešte stále málo dôležitým sídlom a aj v oblasti Ligúrie existovali sídla dôležitejšie, napríklad Ventimiglia, Albenga a Vado. V meste nezostali žiadne impozantné rímske budovy, jadro Janova (vrátane jeho prístavu) sa ale vyvinulo z pôvodného rímskeho mestečka a v meste z tejto doby prežili neskôr dôležité poznatky plavby a stavby lodí. V neskorom období Rímskej ríše vznikla v Janove pevná kresťanská komunita a v meste boli postavené prvé kostoly.
Pád Rímskej ríše znamenal koniec starostlivo udržiavaných ciest, čo spôsobilo väčšie zameranie na námornú dopravu, z čoho mohol Janov vďaka svojej polohe profitovať. Krátko mu vládli Ostrogóti, než boli vytlačení Byzantskú ríšou, ktorá mesto ovládala v rokoch 537 až 642, kedy ho obsadili Longobardi. Ani za vlády Byzancie a Langobardov nebol Janov nijako dôležitý a o jeho histórii v tejto dobe toho príliš nevieme.
Longobardi boli v roku 774 ovládnutí dynastiou Karolovcov, počas ktorého vlády sa ale tiež nedochovalo o meste veľa záznamov. Vieme, že tu mali veľký vplyv duchovní z Milána, ktorého arcibiskupi tu dokonca strávili zhruba sedemdesiat rokov v exile pod ochranou Byzantskej ríše kvôli vpádu Langobardov. V tejto dobe blízko mesta vznikol kláštor v Capodimonte.
Rovnako ako veľká časť kresťanského Stredomoria v tejto dobe ani Janov nebol ušetrený pred moslimskými nájazdmi. Medzi rokmi 934 a 935 bolo mesto vydrancované počas nájazdu moslimov zo severnej Afriky a niekoľko nasledujúcich rokov bolo pravdepodobne opustené. Vtedajšie Arabské zdroje naznačujú, že už v tej dobe bol Janov pomerne veľkým mestečkom obchodujúcim nielen v ľanových tkaninách, ale aj v hodvábe, a bol tak pre útočníkov lákavou korisťou. Po tomto útoku sa mesto stalo iba tieňom seba samého a už sa nedozvieme, ako významné bolo. Všetky existujúce lokálne záznamy boli počas útoku zničené.
Okolo polovice desiateho storočia bol Janov znovu osídlený. Vo svete písomných záznamov sa znovu objavuje chartou, udelenou kráľovi Berengarovi a Adalbertovi v roku 958, ktorá potvrdzuje zvyky a vlastníctvo Janovčanov, od územia až po otrokov - otroctvo prežilo všetky predchádzajúce vlády mesta a zotrvalo najmenej do 17. storočia. Mesto bolo v tomto období opäť nevýznamné a ešte malo aj v Ligúrii vážnych konkurentov. Obchod bol minimálny a iba lokálny, obmedzený na komodity ako je olivový olej a gaštany. Napriek tomu sa Janov do roku 1016 zotavil natoľko, že bol schopný viesť po boku Pisy námornú ofenzívu proti moslimom na Sardínii. Existuje viac teórií ohľadom rýchleho rozvoja mesta v rokoch 950 až 1050. Niektorí historici presadzujú teóriu pomalého vývoja v celom tomto období, iní obhajujú náhly vzostup okolo prelomu tisícročia, ďalší vysvetľujú tento vzostup kapitalizmom, ktorý bol založený na zárobkoch z pirátstva a vojny proti moslimom.
Po roku 950 sa dochovali prevažne cirkevné záznamy, ktoré okrem zakladania kostolov a kláštorov informujú aj o zvykoch a práve používaných v oblasti. Mnohé zmienky hovoria o obzvlášť zložitom práve, keď niektorí žili podľa práva rímskeho, iní podľa práva langobardského a ďalší podľa práva sálského. Rozvoj pozemkov bol náročný z dôvodu nehostinnej krajiny, vlastníci preto vyhľadávali spôsoby ako rozvoj dosiahnuť, napríklad sa viac podielnikov zložilo na stavbu mlyna a následne sa delili o jeho výnosy, alebo boli pozemky lacno prenajaté za prísľub ich rozvoja a nájomník po určitej dobe ich časť získal do svojho vlastníctva. Urodzené rody boli dôležité v okolí Janova. Nad ním samým ale veľkú moc nemali. Niektoré z nich sa postupne sťahovali do mesta a stávali sa z nich prví obchodníci.
Počiatky republiky (10001190) náhľad|Vlajka Janovskej republiky náhľad|Obliehanie Jeruzalema, 1099 Janovskí historici začínajú zaznamenávať udalosti počas prvej križiackej výpravy. Prvé informácie o janovských námorníkoch máme teda iba od cudzincov, pričom tieto údaje môžu byť skreslené rivalitou ich štátov s Janovom. Na začiatku 11. storočia Janov a Pisa spolupracujú kvôli nutnosti spoločnej obrany proti moslimom. Roku 1016 zabraňujú obsadení Sardínie, ale obe mesta sa následne na tento ostrov zamerajú a spory ohľadom vplyvu nad ním rozpútajú v 60. rokoch 11. storočia prvú z mnohých vojen medzi nimi. Obe mestá ďalej zápasia s moslimami o kontrolu nad obchodom v západnom Stredomorí, pirátstvom a vojnou, ale zároveň s nimi aj čulo obchodujú - Janov bohatne na obchode s luxusným tovarom z východu, zatiaľ čo lokálnym obchodom si zaisťuje dostatok životne potrebných komodít, napríklad potravín.
Janovskí námorníci sa zúčastňujú prvej krížovej výpravy, kedy pomáhajú so zásobovaním a dobývaním prístavov, ktoré nebolo možné bez lodí obliehať. Dohody s križiakmi zaisťujú následne Janovu lukratívne privilégiá v týchto prístavoch. Podľa janovského príbehu boli títo námorníci dôležitým faktorom aj pri dobývaní Jeruzalema - dve lode boli v prístave rozobraté a dopravené k obliehanému mestu, kde mali poslúžiť na výrobu obliehacích strojov. Vďaka tejto pomoci sa Janov ako prvý z talianskych miest uchytil na východe Stredomoria a presadzoval tu svoje obchodné záujmy až hlboko do 16. storočia.
Od roku 1099 riadi Janov spoločnosť občanov zvaná compagna, vedená štyrmi až ôsmimi konzulmi. Konzuli mali za úlohu reprezentovať mesto v rámci diplomatických rokovaní, slúžiť ako sudcovia a viesť armády. Tiež mali jurisdikciu nad obchodom. Niektoré z týchto povinností boli ďalej delegované na nižších konzulov. Do roku 1143 siahala ich autorita od Monaka až po Portovenere. V tejto dobe už je Janov naozaj nezávislým mestským štátom, s rozsiahlou námornou mocou a mohutným obchodným vplyvom. Stálym problémom boli verejné financie, potrebné na presadzovanie poriadku a bezpečia republiky. Získavané boli rôznymi spôsobmi, od priamych daní a ciel až po podnikanie štátu. Mnohokrát však museli konzuli pristúpiť aj k požičiavaniu prostriedkov odinakiaľ, čo sa postupom času stávalo vážnym problémom.
Ekonomické spory s Pisou a spory ohľadom vplyvu na Sardínii a Korzike spôsobili v dvanástom storočí ďalšie obdobie vojen medzi týmito talianskymi mocnosťami, ktoré boli ukončené až v dôsledku obojstranného vyčerpania. Pre zaistenie výhody nad svojím rivalom neváhali konzuli ani podplácať pápežskú kúriu. Naďalej pokračovali v zabezpečovaní dominancie v oblasti Ligúria získavaním miestnej šľachty a menších miest. Tiež zabezpečovali sieť spojeneckých dohôd pozdĺž stredomorského pobrežia, pre zaistenie bezpečia ich obchodu. Ku koncu prvej polovice 12. storočia sa Janov v rámci snahy o zaistenie pozície mocnosti v západnom Stredomorí zúčastnil reconquisty na Pyrenejskom polostrove, táto expedícia ale spôsobila iba ekonomické ťažkosti a nemalé dlhy, pretože musel byť v čase expedície významne obmedzený obchod a vydržovanie rozsiahleho vojska bolo veľmi drahé. Tieto problémy museli byť riešené novými daňami, požičiavaním peňazí aj predajom majetkov republiky. Cez to všetko vstupuje Janov do druhej polovice 12. storočia ako významná a prosperujúce stredomorská mocnosť.