náhľad|"Mäsiar" Tito si prezerá svoje plány agresií. Východonemecká karikatúra Tita z roku 1951.Sovietsko-juhoslovanský konflikt (srbochorvátky: Raskol Tito–Staljin / Раскол Тито–Стаљин, anglicky: Tito–Stalin split, rusky: Советско-югославский конфликт) bola v rokoch 1948 až 1953 roztržka Sovietskeho zväzu a jeho vtedajších spojencovPoľsko, Maďarsko, Československo, Rumunsko, Albánsko, NDR a Bulharsko na jednej strane a Juhoslovanskej federatívnej ľudovej republika (JFĽR), reprezentovaná ako spor medzi ich vodcami Josifom Vissarionovičom Stalinom a Josipom Brozom Titatom. Konflikt bol vedený ako nenávistná informačno-propagandistická kampaň Sovietmi vedeného východného bloku proti vedeniu Juhoslávie a skončil vzájomným rozkolom - prudkým obmedzením bilaterálnych a multilaterálnych vzťahov.
Juhoslovanská podpora komunistických povstalcov v Grécku proti vôli Sovietskeho zväzu ešte viac skomplikovala politickú situáciu. Stalin sa pokúšal tlačiť na Juhosláviu a mierniť jej politiku s využitím Bulharska (G. Dimitrov) ako sprostredkovateľa. Keď sa konflikt medzi Juhosláviou a Sovietskym zväzom v roku 1948 dostal na verejnosť, bol vykreslený ako ideologický spor, aby nevznikol dojem mocenského boja vo Východnom bloku.
Konflikt spôsobil intenzívne pátranie po nepriateľoch vo vnútri jednotlivých komunistických strán a v neposlednom rade vlnu rozsiahlych perzekúcií, ktoré sa v dobovej terminológii odôvodňovali tzv. "zostrením triedneho boja". Skutočným dôvodom bola neochota sovietskeho vedenia tolerovať neposlušnosť juhoslovanských lídrov a ich ašpirácie na regionálnu hegemóniu na Balkánskom polostrove. Roztržka v konečnom dôsledku pripravila cestu pre "nezávislú formu socializmu" v Juhoslávii, ako aj pre neutrálnu a neskôr nezávislú zahraničnú politiku. (Pozri Hnutie nezúčastnených krajín.)náhľad|Pamätná tabuľa pred základnou školou v Novákoch venovaná Ernestovi Ottovi
Od spolupráce ku konfliktu V bezprostrednom povojnovom období sa všeobecne uvažovalo o Juhoslávii ako o najbližšom spojencovi Sovietskeho zväzu v strednej a juhovýchodnej Európe. Žiadna iná krajina nekopírovala pomery v Sovietskom zväze (ZSSR) tak usilovne, ako práve Juhoslávia. Jej vodca Josip Broz Tito sa tešil vo svojom mnohonárodnostnom štáte obrovskej popularite. Z vojny vyšiel Tito s gloriolou geniálneho partizánskeho vodcu, ktorý nemal výrazné problémy prevziať moc v krajine. Okamžite sa stal v Juhoslávii mužom číslo jeden a tiež v rámci tvoriaceho sa "socialistického tábora" získala jeho krajina zvláštne postavenie.
Prominentná úloha juhoslovanských predstaviteľov sa potvrdila aj v rámci vznikajúceho združenia komunistických strán Kominforma. Juhoslovania privítali sovietsky plán založiť Informačné byro, nadnárodnú organizáciu Kominfroma so sídlom práve v Belehrade (v tom čase hlavné mesto Juhoslovanskej federatívnej ľudovej republiky a Slobodného územia Terstu).Šesták, Miroslav a kol.: Dějiny jihoslovanským zemí. Lidové noviny 1998, str. 506. Prvé stretnutie Kominformy sa uskutočnilo v Belehrade v roku 1947 v priateľskej nálade. Sídlo v Belehrade bol priamo jeden z prvých piatich záverov hlavného referátu sovietskeho ideológa Ždanova na prvom stretnutí komunistických strán v septembri 1947 v poľskej Szklarskej Porębe. Išlo vraj o Stalinov výslovný pokyn, ktorý odrážal významné povojnové postavenie Juhoslávie a jej vodcu Tita v očiach Stalina. Ždanov povedal, že Juhoslávia je prvá v poradí sovietskej priazni, ešte pred Poľskom, Československom a ostatným spriatelenými krajinami. (Po vylúčení Juhoslávie v júni roku 1948 bolo sídlo presunuté do Bukurešti.)
Povojnové urovnanie nárokov Juhoslávie Juhoslovanská povojnová zahraničná politika bola relatívne nezávislá a ambiciózna. Snažila sa o maximalizovanie väzieb medzi tzv. ľudovo demokratickými krajinami. Na jar roku 1946 uzatvorila JFĽR spojenecké zmluvy s Poľskom a Československom, s ktorými počas vojny nebol žiaden konflikt.
Vyrovnanie vzájomných vzťahov medzi Juhosláviou a Maďarskom, Rumunskom, Bulharskom, teda krajinami, ktoré boli spojencami nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny, bolo pomalšie. Maďarsko a Bulharsko sa podielali na vojenskom obsadení Juhoslávie a preto juhoslovanská strana mala nielen materiálne, ale aj územné nároky na Rumunsko, Maďarsko a Bulharsko. ZSSR nechcel tieto požiadavky podporovať, pretože všetky tieto tri krajiny sa stali jeho spojencami, podobne ako Juhoslávia. ZSSR nepodporilo územné nároky Belehradu na susedné Maďarsko (na uhoľný región Pécs a mesto Baja) v dôsledku čoho v roku 1946 Tito odmietol uznať maďarsko-juhoslovanskú hranicu.Кимура К., Стыкалин А. С. Венгрия и Югославия в 1945 г.: поиски путей преодоления противоречий между недавними военными противниками // Славянский мир в третьем тысячелетии. — 2015. — № 10. — С. 48 — 53. Napriek tomu ZSSR súhlasil s podpísaním parížskych dohôd s Maďarskom a Bulharskom 10. februára 1947, podľa ktorých obe krajiny mali zaplatiť Juhoslávii reparácie.S. Djordjevic, Second World War and the War Damages in Yugoslavia, 6 Annals of the Faculty of Law in Belgrade (1994) To sa aj dohodlo počas Parížskej mierovej konferencie, ktorá trvala od 29. júla do 15. októbra 1946 a Juhoslávia dostala sľúbených 125 miliónov dolárov z Talianska, 25 z Bulharska a 100 (spolu s ČSR) od Maďarska. Orgány Juhoslávie potom súhlasili s uzavretím dohody s Bulharskom 1. augusta 1947 v Blede. Následne potom v novembri 1947 podpísalo Bulharsko, pod juhoslovanským a sovietskym tlakom, dohodu o priateľstve s Juhosláviou. V decembri 1947 boli vzťahy oficiálne urovnané aj s Maďarskom a Rumunskom. 8. decembra 1947 bola podpísaná maďarsko-juhoslovanská zmluva a 19. decembra 1947 bola podpísaná rumunsko-juhoslovanská zmluva.Животич А. Югославско-советские военные противоречия (1947 - 1957): Искушения союзничества. - М.: Политическая энциклопедия, 2019. - С. 21.
Balkánska federácia Upustenie od pohraničných územných nárokov voči bývalým oponentom sprevádzal začiatok implementácie plánov na vytvorenie tzv. Balkánskej federácie. Juhoslovanská aktivita smerovala hlavne k Bulharsku a Albánsku, s ktorými Tito počítal ako so siedmu a ôsmu republikou juhoslovanskej federácie. (Do roku 1963 bol juhoslovanský štát rozdelený na šesť ľudových republík: Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Srbsko, Macedónsko a Čierna Hora. Do roku 1963 bol oficiálny názov Juhoslovanská federatívna ľudová republika - JFĽR, potom od 1963 Juhoslovanská socialistická federatívna republika - JSFR). Pripojenie Albánska a Bulharska k JFĽR malo vytvoriť podmienky pre realizáciu ešte ambicióznejších plánov. Titovo vedenie snívalo o tom, že sa im podarí uskutočniť dávnu predstavu mnohých ľavicových politikov o vytvorení balkánske federácie. Počítalo sa s tým, že by do tohto veľkého štátu mohli vstúpiť okrem republík Juhoslávie (Bulharska a Albánska) tiež Rumunsko, Maďarsko a po prípadnom víťazstve komunistických partizánov i Grécko. Jediné čo sa však podarilo dosiahnuť pred vypuknutím konfliktu bolo zblíženie postojov Juhoslávie a Bulharska. Ako ústupok juhoslovanskej strane súhlasili Bulhari s uznaním macedónskeho etnika (Macedónci) a macedónskeho jazyka na svojom území (oblasť Blagoevgrad).
Príčiny konfliktu Trenie, ktoré viedlo k rozkolu, malo viacero príčin, z ktorých mnohé môžu byť spojené s Titovým regionálnymi ambíciami a jeho odmietnutím prijať Moskvu ako najvyššiu autoritu. Juhoslovania boli toho názoru, že ekonomické modely uprednostňované v Sovietskom zväze by neboli v Juhoslávii účinné.
Titova popularita stúpala. Stalina začala juhoslovanská politika znepokojovať. Nechcel, aby v Balkánskej federácii vznikol útvar, ktorý by sa vzhľadom k svojej rozlohe, počtu obyvateľov aj ekonomickému potenciálu mohol stať vážnym partnerom ZSSR vo východnom bloku. Zároveň sa obával, aby mu v osobe Títa nevyrástla konkurencie v podobe silného a vplyvného funkcionára. Keby sa Stalinovi podarilo odstrániť juhoslovanského vodcu z politickej scény, zbavil by sa protivníka a zároveň utužil disciplínu a poslušnosť ostatných satelitov voči Moskve. Okrem týchto dôvodov však existovali aj dôvody vzájomného sporu existovali aj dôvody geopolitické.
Počas Parížskej mierovej konferencie Sovieti podporili juhoslovanské nároky a 21. októbra 1946 Tito tvrdil, že Sovietsky zväz poskytuje „silnú záruku“ nezávislosti Juhoslávie. Mal pravdu: medzi 1. a 26. decembrom 1946 bolo zvolané do Moskvy stretnutie, na ktorom ministri zahraničných vecí Spojeného kráľovstva a USA oficiálne uznali novovzniknutú Juhoslovanskú republiku. Po svojej volebnej porážke v roku 1946 W. Churchill otvorene formuloval nepriateľstvo Západu voči Titovi, aj preto že ten nesplnil dohodu, ktorú sľúbil Churchillovi o demokratickej vláde v Juhoslávii v súčinnosti s Ivanom Šubašićom. Počas svojho turné po USA, Churchill predniesol prejav na Westminster College v Missouri (fultonský prejav). V ňom opísal podmienky, ktoré v Európe panujú po vojne pomocou známej metafory o železnej opone rozdeľujúcej kontinent na dve časti. Stalin protestoval proti týmto slovám, ktoré boli predzvesťou studenej vojny a o päť dní neskôr sa Tito k Stalinovi pripojil.
Stalin s Churchilom začiatkom októbra 1944 v Moskve uzavrel tajnú tzv. percentuálnu dohodu , ktorou za 90% vplyv v Bulharsku a Rumunsku ponechal 90% vplyvu v Grécku Veľkej Británii. Počas jednania o tejto dohode vstúpili britské jednotky 14. októbra 1944 do Atén. V januári 1948 rozmiestnila juhoslovanská vláda bez konzultácie s Moskvou vojenský (letecký) pluk na albánskom území, ktorý mal vraj zabrániť rozšíreniu občianskeho konfliktu v Grécku do susedných krajín vrátane Juhoslávie.
V rovnakej dobe vedúci bulharský komunistický predstaviteľ Georgi Dimitrov poskytol tlači rozhovor, v ktorom spomenul, že vznik federácie Bulharska, Juhoslávie a Albánska vidí ako reálny. Bol to vraj spoločný plán na vytvorenie skutočnej krajiny južných Slovanov alebo Veľkej Juhoslávie. Tito postupne navštívil okrem Bulharska aj Maďarsko a Rumunsko, a nahováral ich na politické zmeny podľa juhoslovanského vzoru.
Stalin obvinil juhoslovanských vodcov z expanzívnej politiky na Balkáne aj keď jeho sťažnosti boli primárne motivované vlastnými hegemonickými ašpiráciami. Stalin nechcel stratiť vplyv v Albánsku ani ohroziť percentuálne dohody s Churchillom a tak stabilitu práve sa rodiaceho východného bloku. Základným cieľom ZSSR bolo posilnenie sovietskej nadvlády nad Juhosláviou a východnou Európou.
Začiatkom februára 1948 preto sovietsky vodca naliehavo žiadal vedenie KSJ o vyslanie reprezentatívnej komisie do Moskvy. Počas druhého stretnutia Kominformy, ktoré sa uskutočnilo posledný krát v Belehrade, sa 1. februára 1948 len vymenila redakčná rada časopisu a Molotov pozval juhoslovanskú a bulharskú stranu do Moskvy na 10 februára 1948.
Juhoslovanská delegácia v Moskve (február 1948)