náhľad|Votívna zlatá koruna, 7. storočie, Guarrazarský poklad, Musée de Cluny, Paríž Vizigótske umenie (zriedkavo aj: západogótske umeniekarolínske umenie In: Pyramída, s. 1847.) bolo najranejšou fázou predrománskeho výtvarného umenia spojené s inváziou Vizigótov do upadajúcej Rímskej ríši a existenciou Vizigótskeho kráľovstva. Termín označuje umeleckú produkciu Vizigótov na území Galie a Pyrenejskom polostrove od 5./6. storočia do 8. storočia, kde sa germánsky kmeň usadil okolo roku 418. Hlavným centrom rozvoja bolo Toulouse. Po dobytí južných území Galie Chlodovikom I. v roku 507 sa nový centrom stalo Toledo.PRE-ROMANESQUE ART In: Visigothic In: Visigothic In:
Vizigótske umenie predstavovalo transformáciu neskoroantického a ranokresťanského umenia na ranostredoveké umenie. V dôsledku historického vývoja umenie Vizigótov menilo svoj charakter. Z pôvodne pohanského barbarského umenia neskôr vznikol osobitný umelecký štýl prijímajúci početné prvky z germánskeho, ranokresťanského umenia či miestnej hispánsko-rímskej tradície a byzantských prvkov. Umelecká produkcia sa sústredila na výrobu úžitkových predmetov, ako sú brošne alebo fibule v tvare orla. Ikonografia bola prispôsobené požiadavkám najprv arianizmu a neskôr po obrátení na rímskokatolícku vieru Cirkvi a vizigótskym kráľom. Na rozdiel od ortodoxnej ikonografie byzantského umenia v juhovýchodnej oblasti Pyrenejského polostrova pod byzantskou správou.
Vývoj umenia
Góti boli východogermánsky kmeň, o ktorom sa prvýkrát zmienil Plínius Starší už v 1. storočí, žijúci pozdĺž západného baltského pobrežia. Neskôr až do 4. storočia prenikali ďalej na juh a východ do oblasti čiernomorského pobrežia.
Cisár Aurelianus povolil Vizigótom usadiť sa v Dácii, kde prijali ariánsku vieru. Neskôr počas vlády rímskeho cisára Konštantína I. Veľkého sídlili ako rímski spojenci na území severne od dolného toku Dunaja. Neskôr v 4. storočí tlak na národy žijúce severne a východne od Vizigótov spôsobil ich presun na juh od rieky Dunaj. Cisár Valens im povolil, aby sa usadili v Trácii. Zlé životné podmienky ich donútili k povstaniu. V roku 378 zvíťazili nad Rimanmi pri Adrianopole. Neskôr pod vedením Alaricha I. zaútočili na rímske balkánske provincie a vpadli do Itálie. V roku 410 dobyli Rím a už v roku 414 pod vedením Athaulfa prenikli z juhu do Galie. Vizigóti sa prv usadili v Akvitánií. V roku 419 sa stali rímskymi spojencami (foederati). Získali podstatné vlastnícke práva výmenou za podporu záujmov impéria. Vizigóti na oplátku prisľúbili pomoc v boji proti Svébom, Alanom a Vandalom. Spojenectvo s Rímom oslablo počas vlády Valliovho nástupcu Teodoricha I., ktorý položil základy Vizigótskeho kráľovstva. Vizigóti sa v roku 451 zúčastnili bitky na Katalaunských poliach proti Hunom. Teodorich II. naďalej plnil svoje záväzky voči Rímu. Vytlačil Svébov do severnej časti Pyrenejského polostrova (dnes oblasť Galície). Vizigótsky kráľ Eurich viedol politiku agresie a expanzie, vďaka čomu Vizigóti ovládli Pyrenejský polostrov a Rím už na to nedokázal vojensky odpovedať. V roku 475 západorímsky cisár Julius Nespos oficiálne uznal nezávislosť Vizigótskeho kráľovstva so sídlom v Toulouse.V literatúre sa niekedy uvádza ako Toulouské kráľovstvo.
Na obsadenom území nadviazali na prežívajúce rímske tradície spolu s byzantskými a orientálnymi vplyvmi.Španielsko In: Pyramída, s. 5487. Mnohé rímske stavby či opevnenia boli opravené. Pozostatky antického životného štýlu sa v plnej miere udržovali v rímskych vilách alebo palácoch miestnej galo-rímskej aristokracie. Toulouse bolo významným politickým a umeleckým centrom remeselníkov a zlatníkov. Počas 5. až 6. storočia boli Vizigóti postupne franskými vládcami vytlačení z južných oblastí Galie. Po bitke pri Vouillé franský kráľ Chlodovik I., významný odporca arianizmu, porazil Vizigótov a zatlačil za Pyreneje. Okrem oblasti Septimánie, ktorá naďalej zostala súčasťou Vizigótského kráľovstva.
Nasledujúce roky boli obdobím nestabilnej vlády a chaosu. Žiadna dynastia nedokázala natrvalo presadiť svoje nástupnické právo, čo vyvolávalo časté aristokratické boje. Theodorich Veľký, ostrogótsky kráľ, vtedy vládol ako dočasný vládca všetkých Gótov. Mnohí nástupcovia sa obrátili o pomoc na Byzantskú ríšu. Cisár Justinián I. vyslal jednotky v snahe obnoviť západne provincie bývalej Rímskej ríše. Vzápätí po dobytí pobrežnej oblasti (Provincia Spaniae) nastala krátka byzantská okupácia medzi rokmi 554626 na juhovýchode medzi Cádizom, Córdobou a Cartagenou. Poriadok nastolil až kráľ Leovigild, ktorý si podmanil Svébov na severe a začal znovu dobýjať územia zabraté Byzantíncami.Mezi křížem a půlměsícem: 430907, s. 1314. Počas vlády vizigótskeho kráľa Leovigilda sa hlavným mesto Vizigótskeho kráľovstva stalo Toledo. Leogvild sa pokúsil zjednotiť štát a posilniť moc kráľovstva prostredníctvom umenia a architektúry ako politických nástrojov. Výstavba opevneného mesta Reccopolis alebo snaha o napodobovanie rímskych mincí či votívnych korún. Keď v roku 586 nastúpil na trón Rekkared I., druhy syn Leovigilda, nielen že pokračoval v otcovej nastavenej politike zriekol sa ariánstva a prijal ortodoxnú (katolícku vieru). Vizigótske a miestne obyvateľstvo splynulo do jednotného celku. Vizigótske kráľovstvo následne v kresťanstve našlo nový umelecký, politický zdroj ale aj riešenie nástupníctva. Rekkared vytvoril silné puto medzi kráľovskou korunou a biskupmi. Rastúci význam katolíckej viery sa odrazil vo výstavbe vidieckých kostolov. Sochárska výzdoba na reliéfoch odrážala spojenie ranokresťanskej, neskoroantickej a vizigótskej tradície. Rekkaredova konverzia sa prejavila v nových zákonníkoch, ktoré vychádzali práve z rímskeho práva.
K rozmachu Vizigótskeho kráľovstva došlo na začiatku 7. storočia. Toto obdobie rozkvetu sa niekedy označuje ako Izidoriánska renesancia, ktorá súvisí s rozvojom vzdelanosti a dielom Izidora zo Sevilly.Mezi křížem a půlměsícem: 430907, s. 15. Hospodárstvo kráľovstva bolo hlavne založené na poľnohospodárstve, avšak z rímskych dôb sa zachovali mestá, kde sa rozvíjali remeslá a obchod. Kupci z Orientu zakladali obchodné kolónie v Méride, Tortose a Tarragone. Kam smeroval tovar ako hodváb, zlaté a strieborné nádoby, kadidlá či olejové lampy zo severnej Afriky a východného Stredomoria. Úzke kontakty s Byzantskou ríšou sa prejavovali vo vizigótskom umení, v ktorom germánske a neskoro antické prvky ustupovali byzantským motívom. Pravidelné koncily v Tolede od roku 589711 poskytovali skutočnú politickú podporu vládcovi. Najvýznamnejší bol štvrtý toledský koncil, ktorý sa konal v roku 633. Predsedal mu pravdepodobne Izidor zo Sevilly. K najdôležitejším záverom tohto koncilu patrili: deklarácia rešpektu cirkvi vo vzťahu k autorite panovníkovi, nariadenie o zriaďovaní biskupských škôl a zjednotenie liturgickej praxe v kráľovstve. Ďalej ustanovil, že panovníka môžu voliť biskupi a veľmoži. Koncil taktiež otvoril otázku korunovácie. Počas vlády kráľa Svinthila boli vyhnaní Byzantínci z ich posledných dŕžav na juhu Pyrenejského polostrova. V druhej polovici 7. storočia však moc vizigótskych kráľov rýchlo oslabla. Príčinou bola zmena spôsobu nástupníctvaprincíp voľby panovníka nahradený princípom priameho nástupníctva, čo vyústilo do odporu aristokracie a kléru. Výsledkom bola nejednota, štátne prevraty a nepokoje. Koncom 7. storočia spory vyústili v sled hospodárskych kríz, hladomorov a epidémií.
V roku 711 niekoľko neúspešných uchádzačov o vizigótsky trón sa obrátilo o pomoc miestodržiteľa mesta Tanger, Ten sa vylodil v Gibraltári s neveľkým vojskom porazil vizigótsku armádu na čele s kráľom Roderichom, ktorý v bitke zahynul. Arabi postupne dobyli celý Pyrenejský polostrov a časť južnej Galie. Vizigóti utiekli na sever polostrova, kde boli chránení strmými horami a ďaleko od centier islamskej moci. Vizigótsky aristokrat Pelayo, ktorý sa po zničení Vizigótskej ríše ukryl v hornatých oblastiach Astúrie. Tu sa spojil s Kantábrijčanmi a v rokoch 718722 sa im podarilo získať malé nezávislé územie na severe. Tam založili nezávislé Astúrske kráľovstvo, odkiaľ neskôr započala Reconquista. Vpádom Arabov na Pyrenejský polostrov vizigótske umenie nezaniklo. Zo stavieb prvých astúrskych kráľov pri Oviede je zrejmé, že boli pokračovateľmi vizigótskej vzdelanosti a kultúry. Relikviáre a votívne kríže zhotovené pred rokom 1000 z príkazu astúrskych kráľov vychádzajú z vizigótskej zlatníckej tradície. Pod arabskou nadvládou Mozarabi stavali svoje chrámy podľa vizigótskych vzorov.
Architektúra vľavo|náhľad|Rytina Chrámu Notre-Dame-de-la Daurade v Toulouse, 1727 V oblasti vizigótskej architektúry sa odrážajú korene neskoroantickej a ranokresťanskej architektúry. Vizigóti postupne obsadzovali Galiu a Pyrenejský polostrov už od 5. do 6, storočia. V priebehu 6. storočia vytvorili stabilizovaný štátny útvar, ktorý dosiahol svoj vrchol v druhej polovici 7. storočia. Krátka byzantská okupácia medzi rokmi 554626 juhovýchodnej oblasti (Provincia Spaniae) Pyrenejského polostrova posilnila vzťahy s Byzantskou ríšou, Stredomorím a severnou Afrikou. Od obrátenia vizigótskeho kráľa Rekkareda I. na ortodoxnú (katolícku) vieru v roku 589 až po arabský vpád v roku 711, písomné a archeologické nálezy dokladajú existenciu až 60 a viac chrámov na Pyrenejskom polostrove. Vizigótske chrámy sú postavené z veľmi dobre opracovaných kusov kameňa. Prinajmenšom to platí pre vidiecke kostoly v oblastiach severne od rieky Douro, ktoré prežili dodnes. Ďalšie dôležité chrámy pravdepodobne existovali vo veľkých centrách na juhu polostrova, ako napríklad v Seville či Tolede. Archeologické nálezy, prevažne typu bazilík, potvrdzujú ich odlišnosť od vidieckej architektúry. Architektúra mestských chrámov bola skôr príbuzná s merovejskou či byzantskou architektúrou. Chrámy rôznych dielní sa odlišujú stavebnými technikami a dekórom. V sochárskej výzdobe sa odráža záujem o komplexný a plochý ornament, ktorý musel do určitej miery reflektovať vizigótske tradície.
Vizigóti boli postupne franskými vládcami vytlačení z južných oblastí Galie. Hlavné mesto Toulouse udržali až do roku 508, keď ich franský kráľ Chlodovik I. porazil a zatlačil za Pyreneje. Okrem oblasti Septimánie, ktorá naďalej zostala súčasťou Vizigótskeho kráľovstva. Hoci sa v Toulouse takmer nezachovalo nič z vizigótskeho obdobia. Rytina z roku 1727 zobrazuje Chrám Notre-Dame-de-la Daurade, ktorý bol asi postavený počas vizigótskej nadvlády. A v roku 1761 bol zbúraný. Išlo o oktogonálnu tehlovú stavbu s tzv. kláštornou klenbou pokrytou mozaikovou výzdobou, podľa ktorej chrám dostal pomenovanie. Funkcia chrámu je nejasná. Pravdepodobne šlo o palácovú kaplnku, pretože podobné budovy boli postavené pri rímskych cisárskych dvoroch. Bez ohľadu na jeho pôvodnú funkciu, typ a výzdobu možno stavbu zaradiť do konca 5. storočia. Chrám nápadne pripomínal San Vitale v Ravenne. V Akvitánii bolo upravených alebo postavených niekoľko ďalších stavieb, ako napríklad kaplnka Saint-Christol de Nissan-lez-Enserune alebo kaplnka Notre-Dame-de-la-Miséricorde neďaleko Béziers. náhľad|Podkovovitý oblúk portálu Chrámu San Juan de Baños, 661, Venta de Baños, Španielsko