Diana Budisavljevićová, rodným menom Diana Frieda Olga Obexer (* 15. január 1891, Innsbruck – † 20. august 1978, Innsbruck) bola humanitárna pracovníčka rakúskeho pôvodu, ktorá počas druhej svetovej vojny viedla záchrannú akciu na záchranu 15 336 detí z ustašovských táborov smrti v nezávislom štáte Chorvátsko.
Snažila sa zachrániť väčšinou srbské deti, ktorých väčšina pochádzala z časti Korduna, Kozary a iných chorvátskych a bosnianskych obcí. Záchranná akcia bola jednou z najťažších a počtom zachránených detí jednou z najrozsiahlejších humanitárnych akcií súvisiacich s koncentračnými tábormi počas druhej svetovej vojny. Týkala sa 15 336 detí, neprežili však všetky; počas záchrany alebo bezprostredne po opustení tábora, v dôsledku vyčerpania, mučenia, hladu a chorôb zomrelo 3 254 detí. Spolu zachránila 12 082 detí.
Bola vydatá za chirurga Julija Budisavljevića, ktorý bol prednostom chirurgickej kliniky na Lekárskej fakulte v Záhrebe. Julije bol jedným z mála záhrebských Srbov, ktorí boli neboli zabití, vyhnaní alebo nemali drancovaný majetok počas existencie NDH.
Budisavljevićová následne pracovala aj na uchovávaní údajov o deťoch, o ktorých sa počas vojny starala, viedla o nich kartotéku v nádeji, že jedného dňa budú deti vrátené do svojich biologických rodín.
Mala podporu úzkeho okruhu ľudí a všetci, ktorí sa podieľali na záchrane detí z tábora riskovali vlastné životy.
Druhá svetová vojna náhľad|Popis z múzea: „Fotky 5 albumov originálnych fotografií detí z roku 1942, ktoré boli do Záhrebu privezené z niektorých ustašovských táborov. Albumy obsahujú 537 fotografií.“ Počas druhej svetovej vojny mocnosti Osi napadli Juhosláviu v apríli 1941. Predstavitelia nezávislého štátu Chorvátsko, ktoré bolo spojencom nacistického Nemecka, spustili genocídu proti Srbom, Židom a Rómom a zriadili početné koncentračné tábory.
Potom, čo sa oboznámila s tým, že v tábore Loborgrad sú umiestnené deti v októbri 1941 spolu s množstvom spolupracovníkov, najmä Markom Vidakovićom a Đurom Vukosavljevićom spustili záchrannú pomocnú kampaň s názvom „Akcia Diana Budisavljević“. Akcia sa postarala najmä o srbské deti, ale aj o ženy zadržiavané v rôznych koncentračných táboroch vrátane tábora smrti Jasenovac.Koljanin, Milan (2007). Akcija Diana Budisavljević (Tokovi istorije). str. 191—207.Dragoje Lukić, Rat i djeca Kozare (Beograd: Književne novine, 1990), str. 27
S pomocou miestnej židovskej komunity v Záhrebe, ktorej členovia mali povolenie pomáhať zadržaným, jej tím posielal zásoby potravín, liekov, oblečenia a peňazí najskôr do Loborgradu a neskôr do Gornej Rijeky a Đakova. Jej tím tiež asistoval členom chorvátskeho Červeného kríža na hlavnej železničnej stanici v Záhrebe, pričom poskytoval cestovné doklady pracovníkom, ktorí sa tam zastavili na ceste na nútené práce do Nemecka – niektorí z týchto mužov, žien a detí sa po zastavení vrátili do Záhrebu, do Mariboru a Linzu pre chorobu a nesmeli cestovať ďalej – postaral sa o nich Červený kríž a Akcia Diany Budisavljevićovej. V marci 1942 počas tejto Akcie Budisavljevićová stretla vrchnú sestru Dragicu Habazinovú, ktorá sa v nasledujúcich mesiacoch a rokoch stala jej blízkou spolupracovníčkou a pomáhala väzňom z rôznych táborov, ktorí boli presunutí do Záhrebu a na ďalšie miesta.Kolanović, Josip, ed. (2003). Dnevnik Diane Budisavljević 1941—1945. Zagreb: Croatian State Archives and Public Institution Jasenovac Memorial Area. ISBN 978-9-536-00562-8.
Začiatkom júla 1942 dostala s pomocou nemeckého dôstojníka Gustava von Kocziana písomný súhlas na odvoz detí z koncentračného tábora Stará Gradiška. S pomocou ministerstva sociálnych vecí, najmä prof. Kamila Breslera sa podarilo presťahovať deti väzňov z tábora do Záhrebu, Jastrebarska a neskôr do Sisaku.
Po snahe zachrániť zadržaných v Starej Gradiške sa Budisavljevićová v uniforme sestry Červeného kríža podieľala na presune detí z Mlaky, Jablanaca a Košutarice. V júli a auguste 1942 bolo z týchto táborov premiestnených viac ako 6 000 detí. Po získaní povolenia v auguste 1942 spolu s Kamilom Breslerom spolupracovali s pobočkou Záhrebskej arcidiecéznej charity na presune detí zo záhrebských ústavov do starostlivosti ich rodín, čím umožnili ubytovanie niekoľkým tisíckam detí v rodinách v Záhrebe a vidieckych komunitách.
Podľa správy Marka Vidakoviča z mája 1945 Budisavljevićová povedala, že jej činnosťou sa podarilo zachrániť asi 10 000 detí z koncentračných táborov.
Na žiadosť Kamila Breslera v auguste 1942 začala spolu s Ivankou Dzakulovou a s ďalšími spolupracovníkmi zbierať údaje zo spisu detí na základe prepravných zoznamov a zdrojov z rôznych inštitúcií, ktoré si viedli vlastné zoznamy. Na konci vojny spisy obsahovali informácie o približne 12 000 deťoch. Na žiadosť z 28. mája 1945 úradníčka Spolkového štátu Chorvátsko Tatjana Marinićová, v tom čase prednostka ministerstva sociálnych vecí Budisavljevićovej odobrala spisy. Nie je známe, kde sú teraz a či sa zachovali alebo nie.
Ubytovanie zachránených vľavo|náhľad| Rodný dom Diany Budisavljevićovej v Innsbrucku Podľa denníka, ktorý si viedla počas vojny sa práce na pomoci a záchrane srbských žien a detí z tábora začali v druhej polovici októbra 1941, keď sa dozvedela o veľkej pomoci, ktorú zorganizovala židovská komunita v Záhrebe pre svojich zadržiavaných členov. Podľa toho istého denníka sa jej iniciatíva najskôr nestretla so správnou odozvou, najmä zo strachu z pomsty, no to sa neskôr zmenilo. Napriek mnohým ťažkostiam, s ktorými sa stretávala, sa jej podarilo nájsť ľudí, ktorí robili, čo mohli, aby sa vyzbieraná pomoc dostala do správnych rúk.
Zachránené deti boli rozmiestnené rôznymi spôsobmi a na rôznych miestach. Niektoré z nich boli ubytované v rôznych chorvátskych rodinách, niektoré v zariadeniach katolíckej cirkvi a niektoré v zariadeniach, ktoré boli o niečo lepšie ako koncentračné tábory, z ktorých boli zachránení. Pre obštrukcie a otvorenú nevôľu orgánov NDH bola strava a ubytovanie z veľkej časti zabezpečené súkromnými dobrovoľnými príspevkami občanov. Zaujímavosťou je, že Pavelić dovolil Záhrebčanom adoptovať táborové deti len pod podmienkou, že budú vychovávané v chorvátskom a ustašovskom duchu, čím by sa zmazala akákoľvek stopa po ich pôvode. Mnohé deti vyrástli so zmenenou identitou a nikdy sa nedozvedeli pravdu o svojom pôvode, náboženstve či identite. Aj v tábore boli deti oblečené v ustašovských uniformách.Магазин Политика бр. 827: „О Дијани Будисављевић други пут у Магазину”, Бошко Ломовић, pp. 27-29, 4. август 2013
Aby pomohla srbským deťom, sama veľa riskovala. Počas návštevy táborov sa nakazila chorobami, ktoré trápili a zabíjali deti. Trpela týfusom a utrpela tri nervové zrútenia.
Mala tiež spolupracovníkov v práci, ako napríklad profesora Kamila Breslera, neskôr zamestnaných na ministerstve sociálnej starostlivosti NDH, sestru Červeného kríža Dragicu Habazinovú, architektov Marka Vidakovica, Janu Koch, Tatjanu Marinićovú.
Časopis Arena zo Záhrebu vedie už mnoho rokov kampaň, ktorej cieľom je spojiť dospelých s ich rodinami.
Konfiškácia spisu Koncom mája 1945 dvaja agenti OZNE odobrali albumy s fotografiami detí. Nariadením Ministerstva sociálnej politiky Chorvátska z 28. mája 1945 bol celý spis detí odobratý Diane Budisavljevićovej, hoci identifikácia a repatriácia neboli dokončené.
Zabavením dokumentácie Diany Budisavljevićovej a jej spolupracovníčky Ivanky Džakulovej im bolo znemožnené pokračovať v práci na identifikácii veľkého počtu detí. „Vedeli sme, že mnohé mamy by teraz svoje deti hľadali márne. Hrozné rozchody v táboroch, dlhodobá túžba po nich v práci v Nemecku a teraz nenájdu svojich blízkych." Jej ponuku pomôcť identifikovať deti svojou prácou ministerstvo neprijalo.
Po vojne Po druhej svetovej vojne sa vrátila žiť do ústrania v Innsbrucku. O svojej práci počas vojny už nehovorila a až do smrti sa nespamätala z následkov návštevy tábora.
Medzi zachránenými deťmi bol napríklad aj Dr. Milutin Vuckovac, člen Senátu Republiky srbskej.
Denník Jej denník vyšiel v nemčine a bolo vydaných približne 700 kusov.
Odkazy vpravo|náhľad|Pamätná fontána Diany Budisavljevićovej v centrálnom mestskom parku v Gradiške v Republike srbskej
Boli po nej pomenované ulice v Belehrade, Kozarskej Dubici, Prijedore a Gradiške. V Gradiške bola postavená pamätná fontána s jej menom.
Diana Budisavljevićová bola posmrtne ocenená:
Zlatá medaila Miloša Obilića za odvahu a činy osobného hrdinstva. Medaila bola udelená pri príležitosti Dňa štátnosti Srbskej republiky v roku 2012 a 23. októbra 2013 bola odovzdaná jej pravnukovi Leonardovi Rašicovi. Je prvým nositeľom novozriadeného vyznamenania Srbskej pravoslávnej cirkvi cisárovnej Milice (2011), za šľachetné a humánne dielo.Vyznamenie bolo odovzdané 18. októbra 2013 jej pravnukovi, spisovateľovi Leonardovi Rasicovi.
V roku 2019 mesto Belehrad prijalo rozhodnutie postaviť pomník Diane Budisavljevićovej. V Belehrade sa nachádza aj park Diany Budisavljevićovej.
V Záhrebe bol po nej pomenovaný park a vo Viedni (časť Donaustadt) ulica. V meste Innsbruck bola na dome jej rodičov v roku 2020 osadená pamätná tabuľa a zároveň je po nej pomenovaná v tomto meste aj materská škola.
Okrem toho ju srbská kultúrna verejnosť ocenila viacerými dielami. Spisovateľ Boško Lomović napísal dielo „Kniha o Diane Budisavljević“, Zoran Milekić napísal román Rakúšanka, zatiaľ čo producent a herec Tihomir Stanić a režisérka Dana Budisavljevićová natočili film o Diane Budisavljević a koncentračnom tábore Jasenovac.
V roku 2018 bol natočený dokument Dianine deti. Postava Diany Budisavljević bola aj vo filme Dara z Jasenovca z roku 2020.
Pozri aj Koncentračný tábor Jasenovac Koncentračný tábor Stara Gradiška Koncentračný tábor Lobor Nezávislý štát Chorvátsko
Referencie
Literatúra
Iné projekty
Zdroj
Kategória:Rakúski spisovatelia Kategória:Autori denníka Kategória:Rakúske osobnosti druhej svetovej vojny Kategória:Protinacistický odboj počas 2. svetovej vojny Kategória:Osobnosti z Innsbrucku