Argentína, dlhý tvar Argentínska republika, je štát v južnej časti Južnej Ameriky. Má rozlohu a je druhou najväčšou krajinou Južnej Ameriky po Brazílii, štvrtou najväčšou krajinou Ameriky a ôsmou najväčšou krajinou sveta. Na západe hraničí s Čile, na severe s Bolíviou a Paraguajom, na severovýchode s Brazíliou, na východe s Uruguajom a Južným Atlantickým oceánom a na juhu s Drakeovým prielivom. Argentína je federálny štát rozdelený na dvadsaťtri provincií a jedno autonómne mesto, ktorým je hlavné mesto federácie a najväčšie mesto krajiny, Buenos Aires. Provincie a hlavné mesto majú vlastné ústavy, ale fungujú v rámci federatívneho systému. Argentína si nárokuje zvrchovanosť nad Falklandskými ostrovmi, Južnou Georgiou a Južnými Sandwichovými ostrovmi, južným patagónskym ľadovým poľom a časťou Antarktídy.
Najstaršia zaznamenaná prítomnosť človeka na území dnešnej Argentíny sa datuje do obdobia paleolitu. V predkolumbovskom období sa na severozápade krajiny rozprestierala ríša Inkov. Korene krajiny siahajú k španielskej kolonizácii regiónu v 16. storočí. Argentína vznikla ako nástupnícky štát miestokráľovstva Río de la Plata, španielskeho zámorského miestokráľovstva založeného v roku 1776. Po vyhlásení a boji za nezávislosť (1810 - 1818) nasledovala rozsiahla občianska vojna, ktorá trvala do roku 1861 a vyvrcholila reorganizáciou krajiny na federáciu. Krajina sa potom tešila relatívnemu mieru a stabilite, pričom jej kultúru a demografiu ovplyvnilo niekoľko vĺn európskej imigrácie, najmä Talianov a Španielov.
Po smrti prezidenta Juana Peróna v roku 1974 nastúpila do prezidentského úradu jeho vdova a viceprezidentka Isabel Perónová, ktorá bola v roku 1976 zvrhnutá. Nasledujúca vojenská junta, ktorú podporovali Spojené štáty, prenasledovala a zavraždila tisíce politických kritikov, aktivistov a ľavičiarov v rámci Špinavej vojny, obdobia štátneho terorizmu a občianskych nepokojov, ktoré trvalo až do zvolenia Raúla Alfonsína za prezidenta v roku 1983.
Argentína je regionálnou mocnosťou a v medzinárodných vzťahoch si zachováva historické postavenie strednej mocnosti. Argentína je hlavným spojencom Spojených štátov, ktorý nie je členom NATO, a je rozvojovou krajinou s druhým najvyšším HDI (index ľudského rozvoja) v Latinskej Amerike po Čile. Má druhé najväčšie hospodárstvo v Južnej Amerike a je členom skupín G15 a G20. Argentína je tiež zakladajúcim členom OSN, Svetovej banky, Svetovej obchodnej organizácie, Mercosuru, Spoločenstva latinskoamerických a karibských štátov a Organizácie iberoamerických štátov.
Pôvod názvu Meno krajiny je odvodené z latinského argentum – striebro, pretože keď sa prví Európania, stroskotanci z nevydarenej expedície vedenej Juanom Diazom de Solis, stretli s domorodými obyvateľmi, dostali od nich do daru predmety vyrobené zo striebra.
Dejiny
Kým do krajiny prenikli Európania, žili v severozápadnej oblasti Ánd významné kultúrne národy, ktoré obývali sídliská podobné mestám. Na juhu žili spoločenstvá zberačov a lovcov. Okolo roku 1480 obsadili rozsiahle časti Inkovia. V roku 1516 pristáli pri ústí La Platy Španieli. Najskôr patrilo územie Argentíny k španielskemu miestokráľovstvu Peru. Od roku 1536 Španieli kolonizovali územie a pôvodných obyvateľov Arakuáncov a Patagóncov takmer vyhubili.
V roku 1776 bolo zriadené Laplatské miestokráľovstvo, ktoré zahŕňalo územie Argentíny, Bolívie, Paraguaja a Uruguaja. V roku 1810 bol zosadený vicekráľ. V roku 1816 bola vyhlásená nezávislosť Spojených laplatských provincií, tak vznikol za diktatúry Juana Manuela de Rosas jednotný štát. V roku 1819 sa Argentína stala federatívnym štátom. V roku 1880 bola pričlenená Patagónia.
Veľkou hospodárskou krízou na konci 20. rokov 20. storočia sa skončilo obdobie veľkého rozkvetu argentínskej ekonomiky. V nasledujúcich rokoch prevzali vládu konzervatívni vlastníci pôdy a vojenské kruhy, a na čele štátu sa striedali civilné vlády s vojenskými. Za reformného politika sa považoval dlhú dobu dvakrát zvolený Juan Domingo Perón, po ktorom získala meno politika peronizmu. Za svoju veľkú popularitu vďačil aj veľkej podpore herečky Evy Duarteovej, ktorá sa stala jeho manželkou. Po jej smrti (1952) opozícia katolíckej cirkvi a odklon armády, ako aj nepriateľstvo USA napokon spôsobili v septembri 1955 jeho pád.
Porážka v krátkej vojne so Spojeným kráľovstvom o Falklandy v apríli 1982 urýchlila pád vojenskej junty.
V októbri 1983 sa po dlhej dobe opäť konali slobodné prezidentské voľby. Počas demokratizačného procesu sa dostávali na svetlo mocenské prostriedky vojenskej vlády: mučenia, vraždy, masové popravy a stratégia strácania ľudí, ktorým padlo za obeť okolo 7000 Argentínčanov. Niekoľko hlavných predstaviteľov vojenského režimu bolo v roku 1985 odsúdených k dlhoročnému väzeniu.
V roku 1989 sa dostali perónisti opäť k moci prezidentom Carlosom Menemom. Vo voľbách 26. októbra 1997 stratila Menemova Justicialistická strana absolútnu väčšinu, napriek tomu zostala najsilnejšou stranou v parlamente.
Styky s Česko-Slovenskom nadviazala Argentína oficiálne r. 1920. Česko-slovenské veľvyslanectvo v Buenos Aires však začalo svoju činnosť až v r. 1929. Diplomatické styky boli prerušené v r. 1939. Za druhej svetovej vojny pracoval v Argentíne dôverník čs. vlády v londýnskom exile. Diplomatické styky boli obnovené v apríli 1945 a v marci 1964 boli vyslanectvá oboch krajín povýšené na veľvyslanectvá.
Politika Argentínska ústava z roku 1853, revidovaná roku 1994, rozdeľuje moc na výkonnú, zákonodarnú a súdnu, na národnej a regionálnej úrovni. Prezident a viceprezident sú volení priamo, na dobu 4 rokov. Obaja môžu byť zvolení iba na 2 po sebe nasledujúce volebné obdobia. Prezident vymenúva vládu, je tak súčasne predsedom vlády.
Argentínsky parlament má dve komory: Snemovňu poslancov s 257 členmi a senát so 72 členmi. Od roku 2001 sú senátori volení priamo, za každú provinciu traja. Volebné obdobie senátorov trvá 6 rokov. Jedna tretina senátu je obmieňaná každých 6 rokov. Snemovňa poslancov je volená priamo na 4 roky pomerným systémom. Každé dva roky je obmieňaná polovica snemovne.
Kultúra a umenie
náhľad|upright|Julio Cortázar Začiatky pôvodného indiánskeho umenia na území dnešnej Argentíny siahajú do rokov okolo 1000 – 1300. Ide vcelku o horské, skalné umenie, umenie ríše peruánskych Inkov. Argentínu zasiahla v podobe barrealskej kultúry i kultúra diagická. Príznačné sú pre ňu skalné mestečká a pevnosti, urnové cintoríny. náhľad|vľavo|upright|Prilidiano Pueyrredón – autoportrét Keď sa dostali do Argentíny Španieli, domáce umenie sa dostalo pod vplyv španielskeho baroka, po roku 1816 ho vystriedal taliansky a francúzsky vplyv. Až v poslednej tretine 19. storočia vidno úsilie o vlastné národné umenie. Poprednými zjavmi a učiteľmi prvej národnej argentínskej umeleckej generácie boli Eduardo Sivori a Eduardo Schiaffino i jeden z priekopníkov argentínskej krajinárskej a portrétnej maľby Prilidiano Pueyrredón. V sochárstve má podobný význam Lucio Correa Morales. V roku 1929 založil Raúl Soldi tzv. avantgardnú školu, ktorá znamenala začiatok veľkorysého rozvoja moderného umenia, najmä kubizmu, surrealizmu a abstrakcionizmu. Toto hnutie vyvolalo aj oživenie a skvalitnenie realistických umeleckých tendencií v argentínskom umení. Grafika zažila obdobie vrcholného rozmachu v 30. rokoch po založení skupiny Boedo. V 30. rokoch začalo hľadať nové cesty aj argentínske sochárstvo, pričom je zjavný najmä silný vplyv Antoine Bourdella. V architektúre je prevládajúcou tendenciou konštruktivizmus.
Argentínska literatúra sa začala formovať ako samostatná literatúra až v čase bojov za nezávislosť, v prvých desaťročiach 19. storočia. Osobitosťou argentínskej poézie 19. storočia je tzv. gaučovská alebo pastierska poézia, vychádzajúca z ľudovej poézie. Vynikol v nej najmä José Hernández. Jeho meno je späté so slávnou básnickou skladbou Martin Fierro, ktorej ústrednou postavou je gaučo so svojimi zvykmi, strasťami i radosťami. Koncom storočia bola poéma Martin Fierro taká slávna, že aj negramotní vedeli celé jej časti naspamäť.
Argentínska próza nadobúda svoju vlastnú tvár postupne a až začiatkom 20. storočia možno hovoriť o významných autoroch z tejto oblasti v rámci španielskoamerického a svetového kontextu. Takými sú Manuel Gálvez, Ricardo Güiraldes, Roberto Arlt a najmä Jorge Luis Borges, ktorého považujú za jedného z najväčších autorov píšucich po španielsky. K popredným literárnym zjavom argentínskej súčasnosti patrí prozaik Ernesto Sábato. Upozornil na seba v roku 1948 románom Tunel samoty a dokázal, že je spisovateľom mimoriadnych umeleckých kvalít najmä románom O hrdinoch a hroboch. Ďalším významným predstaviteľom argentínskej literatúry konca 20. storočia bol Julio Cortázar.
Príroda náhľad|Sopka Lanín v Argentíne – jedna z najkrajších sopiek sveta.
náhľad|Cerro Torre Na území Argentíny vystupuje päť výrazne odlišných krajinných oblastí – západné pohraničie zaberajú Andy s rozsiahlym predhorím, ktoré má charakter skalnatej púšte, na severnej časti sú horúce stepi, savany a lesy argentínskej časti oblasti Gran Chaco, južne od nej sa takmer na štvrtine územia Argentíny rozprestiera oblasť pámp so subtropickým, suchým podnebím, nížinná, miestami močaristá oblasť medzi riekami Paraná a Uruguaj, patrí k hlavným poľnohospodárskym územiam Argentíny, a napokon južnú časť Argentíny, asi od 38° južnej šírky zaberá suchá Patagónia.
Vysoké a známe hory V argentínskych Andách je veľké množstvo vrchov s výškou nad . Medzi nimi je aj najvyšší vrch Ameriky, Aconcagua s takmer výškou a najvyššia sopka na zemi, Ojos del Salado s výškou takmer . V nasledujúcom zozname sú uvedené všetky šesťtisícovky a niekoľko menších, ale známych vrchov.
Aconcagua, Bonete, Ojos del Salado, Tupungato, Monte Pissis, Mercedario, Llullaillaco, El Libertador, Incahuasi, Galan, El Muerto, Nacimiento, Toro, Tres Cruces Sur, Tortolas, El Cóndor, Famatina, Solo, Polleras, Juncal, Negro, Quela, Palermo, San Juan, Sierra Nevada, Antofalla, Marmolejo, Maipo, Poincenot, Torre, Fitz Roy, Lanín,
Významné rieky V argentínskej hydrológii dominujú prítoky Rio de la Plata. Jej povodie obsahuje približne . Asi tretina z toho leží v Argentíne, zvyšok v Bolívii, Brazílii, Paraguaji a Uruguaji. Prítoky rieky Rio de la Plata sú Parana a Uruguaj. La Plata (Río de la Plata, vyústenie riek Paraná a Uruguaj do Atlantiku) Paraguaj, , /s (vlieva sa do Paraná) Salado, , /s (vlieva sa do Paraná) Paraná, , /s (vlieva sa do Río de la Plata) Bermejo-Desaguadero-Salado, , /s Uruguaj, , /s (vlieva sa do Río de la Plata) Bermejo-Teuco, , /s (vlieva sa do rieky Paraguay) Colorado, , /s (vlieva sa do Atlantiku) Pilcomayo, , /s (vlieva sa do rieky Paraguaj) Chubut, , /s (vlieva sa do Atlantiku) Salado (Buenos Aires), , /s (vlieva sa do Atlantiku) Negro, , /s (vlieva sa do Atlantiku) San Juan, , /s Mendoza, , /s
Veľké jazerá Najvýznamnejším je jazero Laguna Mar Chiquita v provincii Córdoba ako aj jazerá Lago Argentino a Lago Viedma obe ležiace v Prírodnej rezervácii Los Glaciares, ktoré sú v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Tam sa nachádza aj ľadovec Perito Moreno. Laguna Mar Chiquita, (veľkosť je dosť kolísavá) Lago Argentino, Lago Viedma, Lago Buenos Aires, (argentínska časť, celá plocha: ) Colhue Huapi, Nahuel Huapi,
Ostrovy Najväčším ostrovom je Ohňová zem, o ktorý sa Argentína (provincia Tierra del Fuego) delí s Čile. Okrem toho významné sú Malvíny, ktoré si Argentína nárokuje, ale sú pod britskou správou. Obsadenie ostrovov Argentínou 2. apríla 1982 inicializovalo falklandskú vojnu, ktorá trvala až do 14. júna 1982 a skončila sa prehrou Argentíny. Ohňová zem (argentínska časť ostrova): Malvíny (Falklandy) (Argentína si nárokuje od Spojeného kráľovstva: Isla Soledad a Gran Malvina )