Rusko-ukrajinská vojna, (, ), ruská ozbrojená agresia proti Ukrajine alebo vojna na Ukrajine je prebiehajúci ozbrojený konflikt medzi Ruskou federáciou (a ňou podporovanými proruskými separatistami) a Ukrajinou. Konflikt možno rozdeliť na niekoľko etáp: Ruská anexia Krymu vo februári až marci 2014 Vojna na východe Ukrajiny (na Donbase) od apríla 2014, ktorá sa začala vytvorením Ruskom podoporovaným separatistických republík, tzv. Doneckej ľudovej republiky (DĽR) a Luhanskej ľudovej republiky (LĽR). Pokračovala snahou o znovunastolenie ukrajinskej vlády nad týmito oblasťami a eskalovala nasadením ruských armádnych síl na území Ukrajiny. Ruská invázia na Ukrajinu začala po ruských cvičeniach pozdĺž ukrajinských hraníc na prelome rokov 2021/2022 a ruskom uznaní samozvaných „DĽR“ a „LĽR“ ako štátnych celkov. Predstavovala ďalšiu eskaláciu, po tom čo 24. februára 2022 ruské sily otvorene napadli Ukrajinu z troch smerov, vrátane územia oficiálne neutrálneho Bieloruska. Rusko obsadilo viaceré časti ukrajinského územia hlavne na juhu a juhovýchode krajiny. Táto fáza konfliktu prakticky prebieha do súčasnosti.
Predohra
Stredovek a novovek Rusko aj Ukrajina sa hlásia k svojmu dedičstvu z Kyjevskej Rusi, štátu, ktorý zjednotil väčšinu východoslovanských a niektorých fínskych kmeňov a prijal byzantské pravoslávie v 9. až 11. storočí. Kyjev, dnešné hlavné mesto modernej Ukrajiny, bolo centrom ranostredovekého štátu a je dodnes považované za Matku Ruských miest. Kyjevska Rus sa rozpadla na rad menších kniežatstiev, ktoré si v 13. storočí napokon podmanili Mongoli. Následne sa presadili iné centrá ako Novgorod či neskôr Moskva. Neskôr bolo územie dnešnej Ukrajiny súčasťou rôznych štátnych celkov, Poľska, Poľsko-Litovského štátu, Osmanskej ríše, Ruska a Habsburskej monarchie.
V 16. až 17. storočí na území Divokých polí na brehoch dolného toku Dnepra vznikali na pomedzí Poľsko-Litovského štátu a územia ovládaného Tatármi osady a pevnosti osobitej vrstvy prevažne pravoslávneho obyvateľstva, tzv. kozákov. Ich úlohou bolo pôvodne brániť južné hranice Poľského štátu proti Tatárom. Kozáci si vytvorili niekoľko pevností (napr. na ostrove Chortycia, neskôr Záporožskú Sič a iné) a striedavo boli v područí Poľska alebo Osmanského sultána. Po povstaní Bohdana Chmeľnyckého sa neskôr pripojili k Rusku. Avšak neskorší ruskí cári ako Peter Veľký a Katarína II. postupne zlikvidovali kozácku autonómiu. Územie dnešnej Ukrajiny bolo neskôr po delení Poľska rozdelené medzi Ruskú ríšu a Habsburskú monarchiu (Halič). Práve v Habsburskej časti sa ukrajinská kultúra rozvíjala najslobodnejšie.
Rozpad Ruskej ríše a obdobie Sovietskeho zväzu Otázka samostatnosti Ukrajiny bola jedným z problémov, ktorý v cárskom Rusku opakovane rozdeľoval spoločnosť. Ukrajinská otázka nadobudla veľký význam aj vo februárovej revolúcií. Na jej riešení sa rozpadla prvá Dočasná vláda na čele s kniežaťom Georgijom Ľvovom, ktorého nahradil Alexandr Kerenskij.
Po rozpade Ruského impéria v rokoch 1917 - 1920 sa stala po vojenskej porážke ukrajinských síl väčšina dnešnej Ukrajiny súčasťou Sovietskeho zväzu. Západná časť dnešnej Ukrajiny zostala po Poľsko-sovietskej vojne súčasťou Poľska. Sovietska Ukrajina bola počas medzivojnového obdobia silne postihnutá Stalinskými represiami a násilnou kolektivizáciou poľnohospodárstva. Neskôr po skončení druhej svetovej vojny boli územia ktoré stratili boľševici vo vojne s Poľskom odňaté a pričlenené k Ukrajinskej sovietskej federatívnej republike, ktorá tvorila integrálnu súčasť ZSSR. Sovietska moc ustanovila hlavným mestom Ukrajiny najprv Charkov, aby znížila význam Kyjeva. Kyjev sa opäť stal hlavným mestom Ukrajinskej zväzovej republiky až po druhej svetovej vojne, keďže Charkov bol bojmi celkom zničený.
Ukrajina mala v Sovietskom zväze významné postavenie, pretože bola po Rusku druhou najľudnatejšou zväzovou republikou, mala dobré podmienky pre poľnohospodárstvo aj rozvoj priemyslu a ťažby nerastných surovín, ktoré sovietsky štát štedro podporoval ale aj potreboval. Sovietsky systém v obmedzenej miere umožňoval Ukrajincom udržiavať niektoré kultúrne tradície ale hlavne dovolil používanie a vyučovanie ukrajinského jazyka. Ukrajinčina bola bežným jazykom hlavne v západnej časti Ukrajiny. Približne od Kyjeva na východ bolo obyvateľstvo prevažne rusky hovoriace alebo dvojjazyčné. Aj mnohí etnickí Ukrajinci používali ruštinu na bežnú komunikáciu.
Nárast nacionalizmu v jednotlivých regiónoch Sovietskeho zväzu nastal v období glasnosti a perestojky zavedenej Michailom Gorbačovom v druhej polovici 80. rokov. Ľudové hnutie za nezávislosť Ukrajiny bolo založené v roku 1989. Po tom, čo Zjazd ľudových poslancov Ruska vydal Deklaráciu o štátnej suverenite Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky, Najvyššia rada Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky urobila podobné vyhlásenie 16. júla 1991. Po snahách niektorých sovietskych konzervatívnych predstaviteľov o ukončenie reformných snáh prebehol 18. - 21. augusta 1991 pokus o vojenský prevrat, tzv. augustový puč. Gorbačov bol krátko zatknutý počas dovolenky na Kryme a následne prakticky stratil moc v krajine. Proti tomuto sa rozhodne postavila väčšina obyvateľstva Sovietskeho zväzu, ako aj významná časť vojsk, ktorého ho mali vykonať. Rozhodujúce boli udalosti v Moskve, kde civilné obyvateľstvo zastavilo vojenské kolóny a pokus o puč zmarilo. Veľké rozčarovanie obyvateľstva z jednania Komunistickej strany však viedlo k reťazovej reakcii. 23. augusta 1991 predseda Najvyššieho sovietu Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky Jeľcin zakázal činnosť Komunistickej strany. 6. septembra bola uznaná samostatnosť Litvy. Lotyšska a Estónska. Deklarácia nezávislosti Ukrajiny bola prijatá 24. augusta 1991, iba s jedným hlasom proti. Následné referendum o nezávislosti Ukrajiny v roku 1991 schválilo samostatnosť celoštátnou väčšinou hlasov (92,3 % za samostatnosť), vo všetkých regiónoch Ukrajiny.
Samostatná Ukrajina Základy postsovietskych vzťahov jednotlivých republík bývalého Sovietskeho zväzu stanovili Bielovežské dohody medzi novým ukrajinským vodcom Leonidom Kravčukom a ruským prezidentom Borisom Jeľcinom spolu s bieloruským vodcom Stanislavom Šuškevičom. Zatiaľ čo sa lídri dohodli na formálnom rozpustení Sovietskeho zväzu, Rusi chceli vytvoriť nové nadnárodné štruktúry, ktoré by ho nahradili. Ukrajinci s takýmto krokom nesúhlasili. To viedlo k vytvoreniu Spoločenstva nezávislých štátov, ale neprinieslo to žiadne právne záväzky. náhľad|Prezidenti Clinton (USA), Jeľcin (Rusko) a Kravčuk (Ukrajina) po podpise trilaterálnej dohody v Moskve 14. januára 1994, v ktorej sa Rusko a USA zaviazali dodržiavať nezávislosť a územnú celistvosť Ukrajiny výmenou za to, že sa vzdá jadrových zbraní. Súčasťou rozpadu Sovietskeho zväzu bolo nutne aj delenie Sovietskych ozbrojených síl medzi nástupnícke štáty. Na území Ukrajiny po rozpade ZSSR okrem iného zostali dislokované jadrové zbrane 43. raketovej armády. Názory na to, či má Ukrajina disponovať jadrovým arzenálom sa líšili. Medzinárodné spoločenstvo tlačilo Ukrajinu k jadrovému odzbrojeniu. V decembri 1994 bolo podpísané tzv. Budapeštianske memorandum, v ktorom sa Ukrajina zaviazala zlikvidovať svoj jadrový arzenál alebo ho odovzdať Rusku, pričom Rusko (B. Jeľcin), Spojené kráľovstvo (J. Major) a Spojené štáty (B. Clinton) mu zaručili nedotknuteľnosť hraníc v zmysle Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (tzv. Záverečný Helsinský akt). V roku 1996 boli z Ukrajiny odvezené posledné jadrové zbrane. Ich posledné nosiče na ukrajinskom území boli Ukrajinou zničené v roku 2001.
V rokoch 1997 a 1999 Ukrajina a Rusko podpísali dohodu o priateľstve, spolupráci a partnerstve (Zmluva o priateľstve, spolupráci a partnerstve medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou).
V prezidentských voľbách na Ukrajine v roku 2004 boli hlavnými favoritmi kandidát proruskej Strany regiónov Viktor Janukovyč a prozápadný kandidát opozičnej strany Naša Ukrajina Viktor Juščenko. Juščenko bol niekoľko týždňov pred prvým kolom prezidentských volieb otrávený dioxínom, ktorý mu spôsobil zjazvenie tváre. V prvom kole získal viac hlasov Juščenko. V druhom kole tesne zvíťazil Janukovyč. Proti výsledkom volieb však prepukli rozsiahle protesty, ktoré sa stali známe ako oranžová revolúcia. Voľby neskôr anuloval Ukrajinský najvyšší súd. V opakovaných voľbách tesne vyhral Viktor Juščenko.
Zo strany Ruska následne dochádzalo k rôznym formám nátlaku na Ukrajinu. V januári 2006 boli zo strany Ruska prerušené dodávky zemného plynu na Ukrajinu.Cuník, M., 2022: Vojna svetov. Obrana, 4, s. 34-37 Podobný scenár sa opakoval 7. januára 2009, keď Gazprom obmedzil tok plynovodom Bratstvo, kvôli podozreniu, že Ukrajina nelegálne odčerpáva plyn určený pre strednú Európu.
V roku 2008 počas návštevy poľskej politickej delegácie v Moskve Vladimir Putin priamo navrhol poľskému premiérovi D. Tuskovi rozdelenie Ukrajiny medzi Poľsko a Rusko so slovami ...že Ukrajina je umelá krajina a že Ľvov je poľské mesto a prečo to spolu nevyriešiť..." Poľská strana sa odmietla k takémuto postupu pripojiť. Poľský minister zahraničných vecí Sikorski potvrdil, že takáto ponuka prišla z ruskej strany už viackrát.
V prezidentských voľbách na Ukrajine bol v roku 2010 zvolený kandidát proruskej Strany regiónov Viktor Janukovyč. Ten spočiatku pokračoval v pro-Európskej integrácii krajiny.
Hnutie Euromajdan a reakcia v Donbase Na medzinárodnom summite Východného partnerstva vo Vilniuse 28. a 29. novembra 2013 Janukovyč rozhodol nepodpísať Asociačnú dohodu s Európskou úniou, napriek tomu, že to očakávala podstatná časť ukrajinskej verejnosti. Naopak 17. decembra Janukovyč a Putin podpísali dohodu, v ktorej sa Rusko zaviazalo nakúpiť ukrajinské dlhopisy vo výške 15 miliárd dolárov a znížiť cenu zemného plynu.
Na prelome rokov 2013 a 2014 v dôsledku nespokojnosti rôznych častí ukrajinskej spoločnosti s ukončením ukrajinskej európskej integrácie došlo k masovým protestom, označovaných ako Euromajdan. Na námestí v Kyjeve sa od 1. decembra postupne zhromaždilo vyše milióna ľudí. Došlo k tvrdým zrážkam protestujúcich s políciou. Vrchol dosiahli medzi 18. a 20. februárom 2014, zahynulo pri tom najmenej 80 ľudí, z toho 13 príslušníkov polície a bezpečnostných zložiek. 21. februára 2014 ukrajinský prezident Janukovyč podpísal dohodu o urovnaní sporov vrátane prísľubu, že bude pokračovať v prozápadnej integrácii. Následne však opustil Kyjev a cez Krym utiekol do Ruska. 22. februára parlament zosadil Janukovyča z funkcie prezidenta. 27. februára 2014 ozbrojení muži bez označenia začali obsadzovať vládne budovy v Krymskom Simferopole. V krajine nastalo na istú dobu bezvládie, počas ktorého vypukli vo viacerých častiach Ukrajiny vystúpenia proruských separatistov. Miestami sa im postavili proukrajinskí aktivisti. Najväčšie takéto zrážky sa udiali v Charkove (6. apríla) Donecku (7. apríla), Luhansku (27. apríla) a Odese (2. máj). Donecká a Luhanská oblasť boli baštou proruskej Strany regiónov, okrem iného odtiaľ pochádzal aj sám Janukovyč.
Pri zrážkach proruských separatistov so zástancami teritoriálnej celistvosti Ukrajiny v Odese 2. mája 2014 došlo k násilnostiam a požiaru budovy Domu odborov, v ktorej, sa separatisti zabarikádovali. Zahynulo 42 separatistov a 6 prívržencov ukrajinskej teritoriálnej celistvosti. Táto tragédia je často ruskou propagandou prezentovaná ako genocída ruského obyvateľstva na Ukrajine.Dudko, O., 2022: A conceptual limbo of genocide: Russian rhetoric, mass atrocities in Ukraine, and the current definition’s limits. Canadian Slavonic Papers/Revue Canadienne des Slavistes, Vol. 64, No. 2–3, s. 133–145 https://doi.org/10.1080/00085006.2022.2106691
Anexia Krymu náhľad|Neoznačení ruskí vojaci v Simferopole, február 2014.