Takeda-rjú (v preklade „štýl/škola Takedy“) je viac ako 1000 rokov staré japonské bojové umenie a škola tradičných vojnových umení, ktoré sa odovzdávalo v rodine Takeda až do začiatku 20. storočia. Väčšina odvetví Takeda-rjú patrí do skupiny japonských bojových umení založených na princípe Aiki a zahŕňa mnoho disciplín. So smrťou Óba Ičia v roku 1959 hlavná línia školy vymrela. náhľad|Takeda Šingen
Disciplíny Takeda-rjú vyučuje Aikidžudžucu ( Aikido ): umenie používajúce princíp Aiki, Aikinodžucu: mäkký štýl používajúci princíp Aiki, Aikidžucu: tvrdý štýl používajúci princíp Aiki, Aiki in yo ho : využitie spojenej sily kladnej a zápornej energie, Iaidó (Iaidžucu, Battodžucu) : umenie tasenia meča, Kendó (Aiki ken, Kendžucu, Sobukendo, Tači kendo): umenie používajúce japonský meč, Džódó (Aiki džo , Džodžucu): stredne veľkú palicu Džo, Džukenpo: Box (názov možno preložiť ako „Cesta mäkkej päste“), Šurikendžucu: umenie hádzanie hviezdic (šurikenu) a špeciálnych ihiel (bo-šurikenu) a Šugidžucu (Tanbodžucu ): bojové umenie využívajúce. Niektoré historické odnože tiež vyučovali Tessendžucu: umenie boja so železným vejárom, Nindžucu (Šinobidžucu, štýl Takeda): umenie špionáže, Gunpo: umenie vojenských vied, Hidžucu: umenie ohňa, Kyubadžuuu a Kjú ): umenie lukostreľby a jazdná lukostreľba, Gunkai (jingaidžucu): umenie bojového volania pomocou rohov, Džúdžucu: umenie používajúce prikrývky a pák na kosti, Tsue, Gunra, Kiaidžucu: umenie využívajúce energiu ki a vojnových . Kiai, Suidžucu (suicu-džucu): umenie plávania, Sodžucu: umenie oštepu, Bodžucu : bojové umenie využívajúce dlhú palicu Bo, Kyuba-gunrei Kodžicu: špeciálny štýl lukostreľby: umenie vojnového bubnovania, Kijodžucu: umenie oklamať protivníka, Džitte-džucu (Džutte-džucu): bojové umenie používanie zbrane jitte, Naginata-džucu:bojové umenie používanie zbrane naginata, Kusarigamadžucu bojové umenie s kosákom na reťazi, Kjúšó (Kjúšodžucu): bojový štýl používajúci tlakové body na tele človeka, Hanbodžucu (Sanšakubodžucu): bojové umenie používajúce palicu Hanbo /Sanšakubo, Budžucu Ido: tradičná medicína Hodžucu: delostreľba, Takeda budo je tiež predchodcom mnohých dnešných bojových umení (Budō).
História
Legendy o pôvode
Jamato Takeru no Mikoto Jamato Takeru no Mikoto (82-113) je považovaný za praotca (Taiso) Takeda-rjú. V jeho dobe sa tak umenie ešte nemenovalo. V roku 97, za vlády cisára Keikó, došlo k vzbure muža menom Kumaso. Jamato Takeru, následník trónu cisára, preto dostal rozkaz začať trestnú výpravu. Cestou (trestnú výpravu) prešiel očistným obradom pri vodopáde Kamijo. Dal nohy na dno vodopádu, otvoril ruky, naplnil sa silou ducha a zhromaždil všetku silu tela do končekov svojich prstov. Tvárou v tvár oblohe niekoľkokrát bľasol hore, potom sklonil ruky a vykonal niekoľko silných úderov paží. Potom, čo princ tento čin vykonal, rozhodol sa zaútočiť na Kumasoa. V prestrojení za ženu sa vkradol do nepriateľského tábora a vystopoval ich vodcu, ktorý v tom čase spal. Keď sa naňho chystal zaútočiť, princ otvoril náruč, naplnil sa duchovnou silou a zhodil vodcu Kumasa dole, potom, čo mu vytrhol meč. Táto technika naťahovania paží a klaňania bola začiatkom Aiki. Princ potom usilovne študoval a vyhlásil, že je schopný chrániť palác Takeda no Kimi no Mikoto. Obaja (Jamato Takeru a cisár Keikó) sú teda patrónmi tejto školy.
Sadazumi a Minamoto no Cunemoto Ďalšie zmienky môžeme nájsť v deviatom storočí (850-880). Princ Teidžin Sadazumi Fudžiwara vyvinul metódu, ako v boji zatlačiť holými rukami do otvorov v brnení samurajov. Jeho syn Cunemoto tento systém rozšíril a kládol zvláštny dôraz na nájdenie správnej vzdialenosti (Ma-Ai) k nepriateľovi, čo bolo rozhodujúce v súbojoch proti rôznym zbraniam.
Minamoto Jošimicu Ďalšie informácie sú Minamoto Jošimicuovi. Šinra Saburo Minamoto no Jošimicu vykonával starostlivé anatomické štúdie na bojiskách a popraviskách. Pitval mŕtve telá a pravdepodobne testoval údery, držanie, kĺbové zámky a tlakové body na zločincoch, ktorí mali byť popravení a vojnových obetí.
História
Od Cisára Keikó po Takeda Nobutora Toto umenie začalo vznikať už za cisára Keikó . Vtedy však ešte nešlo o ucelený štýl. Toto umenie sa odovzdávalo po generáciách od roku 130 až do roku 1045. Takeda-rjú vytvoril (ako ucelený systém) v rokoch 1045-1127 jeho zakladateľ Minamoto no Jošimicu , ktorý zaviedol všetky tieto princípy do výcvikového programu všetkých samurajov z klanu Takeda. Jeho syn Takeda Kaja Jošikijo tiež vymyslel nejaké techniky, ktoré sa vyučovali ako tajné techniky "Taked No Heiho" (Nepliesť sa spisy Heiho Hidenšo zo 16. storočia od Jamamota Kansukeho, stratéga armády Takedy Šingena . ) . V Jošikijovom čase sa začali vyskytovať základy Šurikendžucu . Potom sa (od Jošikija) umenie odovzdávalo po 24 generáciách až k Takedovi Nobutorovi. Medzi tým sa už oddelila línia lukostreľby. Takeda Nobutora mal troch žiakov Takedu Šingena (syn), ktorý sa proti svojmu otcovi postavil a stal sa vládcom klanu namiesto neho, druhým žiakom bol Takeda Nobutomo (syn ) a posledným bol Takeda Kunicugu (vnuk).
Rozdelenie a línia T. Šingena Umenie sa teda rozdelilo do troch línií. Prvá z nich bola línia Takedy Šingena . Túto líniu potom odovzdal Takedovi Kacujorimu, ale táto línia zanikla po Kacujoriho smrti v roku 1582. Táto línia sa niekedy nazýva Takeda-rjú (kde je Šingen považovaný za 25. soke a Kacujori za 26. soke) a niekedy Šingen-rjú (kde je Šingen považovaný za 1. soke a Kacujori za 2. soke).
Línia Daito-rjú aiki-džudžucu Druhá línia bola Daitó-rjú aiki-džúdžucu . Toto umenie sa od roku 1574 vyučovalo ako sebaobrana na hrade Aizu (tiež známy ako: hrad Aizu-Wakamacu/hrad Curuga). Lordi a ich telesní strážcovia Daito-rjú praktizovali ako tajné umenie klanu Aizu a odovzdávali ho až do pádu šógunátu. Podľa historikov sa tomuto umeniu smeli učiť iba hlavní samuraji s príjmom vyšším ako 500 koku, pážata, dvorné dámy a tí, ktorí slúžili priamo pod šógunom. Bolo to v čase, keď sa tento bojový systém spojil s bojovým umením klanu Aizu a stal sa tým, čo teraz poznáme ako Daito-Rjú. Táto línia bola tvorená z dvoch podskupín a to z hlavnej línie Daito-rjú a skupiny Aizu Takeda. Tieto skupiny boli rozdelené po niekoľkých generáciách, ale boli znovu zjednotené Takeda Sokakuom , ktorý sa naučil líniu Aizu Takeda od svojho otca Takedy Sokičiho a od svojho dedka Takedy Soemona. Hlavnú líniu Daito-rjú sa potom naučil od svojho majstra Hošina Čikanoriho. Sokaku bol tiež prvý, kto začal Daito-rjú vyučovať verejne. Táto línia sa následne odovzdávala po dve generácie až do súčasnosti. Hlavnú líniu Daito-rjú dnes vedie Takeda Masanobu, ale existuje mnoho línií vychádzajúce od Takedy Sokakua, ktoré nevedie Takeda Masanobu.
Hlavná línia Takeda-rjú Tretia línia je pokračovaním Takeda-rjú pod Takeda Nobutomom. Toto umenie sa potom odovzdávalo po ďalších 18 generácií až k Óba Ičiovi, ktorý je 43. soke Takeda budo. Jeho učiteľ Okiči Nakamura, ktorý pôsobil v ultranacionalistickej organizácii Genyjoša (Spoločnosť Čierneho oceánu) (V Genyjoša učil už Takeda Tadakacu. Teda Óba Ičio bol tretím kto tam učil.) , mal aj iných žiakov, tí však neučili ďalej (a hlavne sa nestali soke). Medzi nimi boli: Óba Mino (niekedy Minoru a starší brat Ičia), Mijagawa Ikkan, Učida Rijohei (zakladateľ Kokurijukai), Nakano Seigo, Ogata Taketora, Kuzu Jošihisa. Počas týchto osemnástich generáciách (začiatok okolo rokov 1603-1867) sa začalo pridávať Džodžucu: umenie používajúce stredne veľkú palicu jo. * Potom čo Óba zomrel, umenie v hlavnej línii zaniklo, pretože Óba Ičio menoval ako nástupcu osobu, ktorá odmietla prevziať školu. Škola ale úplne neskončila vďaka jeho študentom Jamamurovi, Sato Kinbeiovi a Nakamurovi Hisašimu , ktorí založili tri umenia pochádzajúce z Hlavnej línie Takeda-rjú. Nakamura Hisaši vytvoril Takeda-rjú Nakamura Ha, ktorú v súčasnosti vedie jeho syn 2. soke Takeda-rjú nakamura ha: Nakamura Šúdži . Z ktorej vzápätí vznikli Takeda-rjú Kobilza ha (Siegfried Kobilza) a Takeda-rjú Maroto Ha (Roland Maroteaux) . Druhá škola bola Jamamurova škola. Konkrétne Mušin-rjú Aikisogobudo a tretia bola Sato Kinbeivo Daiwado (Jamato do). Óba mal ďalších sedem žiakov. Ktorými boli: Takakura Ken, Rikidozan, Óba Mino (alebo Minoru a starší brat Ičia), Óba Takejuki (syn Ičia), Morimoto Kazuo, Azuma Čijosuke. Títo však ďalej umenie neučili, bol tam ale ešte jeden a to Kazuaki Ikeda. Ten učil umenie ďalej a podľa niektorých zdrojov bol štyridsiatym štvrtým soke Takeda-rjú. Tieto zdroje tiež uvádza, že jeho následníkom bol potom "45. Soke" Wataru Hikage. Titul 44. soke Takeda-rjú si nárokuje/nárokovali, Nakamura Hisaši, Sato Kinbei a práve Kazuaki Ikeda, ktorý má podľa niektorých historikov najväčší predpoklad byť 44. Soke. Pravdepodobne ale nikto z nich si podľa pravidiel školy nemá nárok tvrdiť, že je soke. Óba bol tiež prvý kto začal umenie učiť verejne. Zaujímavosťou tiež je, že takmer všetky klany, ktoré odovzdávali toto umenie v akejkoľvek forme boli boli potomkami klanu Minamoto. Tým sú myslené klany: <b id="mwpQ">Takeda</b>, Macudaira, Hosokawa, Jonekura a klan Hošina.
* Džodo/Džodžucu v Takeda-rjú vznikali v dvoch spôsoboch.
-jeden bol založený na úderoch, blokoch inšpirovaných aj z inej školy: Kukišin-rjú (Škola 9 démonov). Existujú dôkazy o výmenách techník týchto škôl.
-ďalší nasledoval tajnú stratégiu rodiny Takeda - AIKI - myšlienka harmónie, použitie protivníkovho KI, presne ako v boji s mečom alebo s prázdnymi rukami - Aikidžo
Jodo sa väčšinou používalo, keď sa zlomilo kopije, halapartna atď.
Šugidžucu – to je ďalšia veľmi dôležitá bojová disciplína Takeda-rjú, ktorá používala jeden alebo dva obušky strednej dĺžky na ochranu pred útokmi iných zbraní a začala sa vyvíjať v tom čase. V skutočnosti musí byť obušok používaný ako predĺženie tela a nie ako predmet oddelený od tela. Šugidžucu sa pravdepodobne používa vo chvíli, keď bol v boji rozbitý obušok, kopije alebo halapartne na menšie kúsky a prežitie sa stalo vyššou prioritou ako poraziť protivníka.
Na technickej úrovni v Šugidžucu nájdeme prvky z Aikidžudžucu, Džukenpo a Džodo, s iným ovládaním vzdialenosti - MA AI (väčšie ako Aikidžudžucu a Džukenpo, menšie ako Džodo).
Vývoj Počas niekoľkých etáp sa znalosti generála menom Minamoto Jošimicu (predtým Šinra Saburo) presadili a odvtedy bola škola spojená s menom Minamoto a volala sa Minamoto-rjú. Prvé zhrnutie všetkých techník a systematické učenie samurajov klanu Takeda začalo za Takedy Jošikija (1075-1149), syna Jošimicua. Odvtedy je Takeda Jošikijo uznávaný ako druhý soke Takeda-rjú. V dobe Takeda Nobutora (s bojovým menom Tokušusai) zostalo Takeda-rjú v klane. Okolo roku 1570 odovzdal Takeda Nobutora svoje znalosti svojmu deviatemu synovi Takeda Kozukunosukemu Nobutomovi (s bojovým menom Osai). Nobutora učil Takedu Šingena asi o 10 rokov neskôr. Potom bol Šingen vyhostený z rodiny. Nobutora sa podrobil šógunovi Imagawovi Jošimotovi v Suruge. Takeda Kozukenosuke Nobutomo zase odovzdal svoje znalosti svojmu prvému synovi Takeda Kacučijovi, ktorý odišiel na Kjúšú k rodine Kurodov, pretože sa bál, že ho Takeda Šingen zavraždí a tam tajne učil Takeda-rjú. To zabezpečilo prežitie školy. Toto odvetvie Takeda-rjú je Daitó-rjú aiki-džúdžucu .
Krátke zhrnutie Takeda-rjú (Takeda-ryu/Takeda ryu Aiki no džucu/Takeda budo/Minamoto Budo) je staré bojové umenie ( Kobudó alebo Korjú ) vytvorené Minamotom no Jošimicuom. Z tejto školy vzišli dve ďalšie školy, Takeda-rjú Nakamura Ha (Nakamura Hisaši) a Daitó-rjú aiki-džúdžucu (Takeda Kunicugu). Takeda-rjú existovalo po 43 generácií. Od Šinra Saburoa po Óbu Ičio. Óba Ičio je posledné soke [43. soke (Soke je hlava štýlu)], pretože nemenoval svojho nástupcu. Toto bojové umenie sa odovzdáva po generácie v rodinách Takeda a Minamoto
Historické odvetvia
Línie
Patróni
Takeda-rjú
Línia soke Soke je vodca alebo riaditeľ štýlu a nasledujúci ľudia sú vedúcimi hlavnej línie.* Nie je isté kto je 44. a 45. soke alebo či nejaký vôbec je (skôr nikto)! ! !