Ľudovít Martin, celým menom franc. Louis Joseph Aloys Stanislas Martin (* 1823, Bordeaux, Francúzsko – † 1894, Arnières-sur-Iton, Francúzsko; pochovaný v Lisieux), povolaním hodinár, a jeho manželka rodená Azélia-Mária Guérinová (fr. Azélie-Marie Guérin), častejšie známa ako „Zélia“ (* 1831, Gandelain, Francúzsko – † 1877, Alençon, Francúzsko), povolaním čipkárka, patrili k normandskej buržoázii z mesta Alençon. V roku 2008 boli blahorečení za príkladnú povahu ich manželského života a kanonizovaní pápežom Františkom v Ríme v roku 2015.
Sú rodičmi svätej Terézie z Lisieux, známej pod náboženským prímením Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre, ktorá bola kanonizovaná v roku 1925.
Životopisy
Ľudovít Martin Ľudovít Martin sa narodil 22. augusta 1823 v Bordeaux. Jeho rodičmi boli Pierre-François Martin (1777 – 1865) a Fanie Boureau (1800 – 1883). Ako posledný z detí skladajúcich sa z troch dievčat a dvoch chlapcov bol často vychovávaný v posádkach svojho otca, profesionálneho vojaka. Po štúdiách sa Ľudovít vyučil za hodinára. Keď mal približne 22 rokov, priťahovaný mníšskym životom, požiadal o vstup do kláštora svätého Bernarda Veľkého. Jeho kandidatúra bola zamietnutá, pretože neovládal latinčinu. Potom strávil tri roky v Paríži, z ktorého sa následne presťahoval do Alençonu so svojimi rodičmi, ktorí tam otvorili hodinárstvo-zlatníctvo.
Ľudovít Martin viedol osem rokov pracovitý, pokojný a meditatívny život. Jeho voľnočasovou aktivitou boli dlhé rybačky, niekoľko poľovačiek a večery s priateľmi v Katolíckom klube "Vital Romet". Jeho viera bola neustále pevná, bol oddaným kresťanom: chodieval pravidelne na omše v nedeľu a cez týždeň, zúčastňoval sa adorácií Najsvätejšej sviatosti (raz za mesiac celonočnej, aj počas manželstva) a chodil na púte. V Alençone kúpil Pavillon, vežu obklopenú pozemkom, aby sa mohol venovať záhradničeniu, čítaniu a meditácii. Ako 34-ročný bol stále slobodný, z čoho bola jeho matka zúfalá.
Zélia Guerinová Azélia-Mária Guérinová, známa pod prezývkou Zélia, sa narodila 23. decembra 1831 v Gandelain, obci v departmente Orne neďaleko mesta Saint-Denis-sur-Sarthon. Jej otec Izidor Guérin (1777 – 1865), bývalý vojak napoleonskej Veľkej armády, ktorý kedysi bojoval v bitke pri Wagrame, bol v tomto období žandárom v Saint-Denis-sur-Sarthon. Tam bola Zélia pokrstená. Jej matka Louise-Jeanne Macé (1805 – 1859) bola pomerne drsná roľníčka. Zélia mala staršiu sestru Máriu-Lujzu (1829 – 1877) a jej brat Izidor (1841 – 1909), pomenovaný po otcovi, sa narodil o desať rokov neskôr.
V septembri 1844 sa Zéliini rodičia usadili v Alençone. Pätnásťročná Mária-Lujza a trinásťročná Zélia dostali obsiahle vzdelanie v internátnej škole mníšok Kongregácie Najsvätejších Srdcí Ježiša a Márie, ktorá sa nachádzala na ulici Rue de Lancrel. Inteligentná a pracovitá Zélia si zo svojho strohého vzdelania zachovala škrupulózny prístup, čo bolo v súlade s vtedajším duchovným životom. Vzťah s mamou mala ťažký a o svojom destve sa dokonca vyjadrila: „Moje detstvo, moja mladosť boli smutné ako rubáš.“ Bolo to pravdepodobne spôsobené povahou Zéliinho otca, ktorý bol často tvrdý a mrzutý, čím ovplyvňoval svoju manželku. Čoskoro pocítila volanie k svätosti, ktoré však držal pri zemi jej silný zdravý rozum: „Chcem sa stať svätou, nebude to ľahké […]“ Preto uvažovala o vstupe do špitálu v Alençone ako mníška, no predstavený ju od toho odhováral. Bola z toho sklamaná.
Nakoniec sa stala čipkárkou a ukázala sa ako mimoriadne nadaná na výrobu alençonskej čipkou, ktorá vyžadovala jemnú a precíznu prácu. V roku 1853, keď mala 22 rokov, si so sestrou Máriou-Lujzou otvorila obchod. Sestra ju však opustila, aby pod rehoľným menom Mária-Dositheos vstúpila do kláštora Rádu Navštívenia Panny Márie v meste Le Mans.
Svadba vľavo|náhľad| Bazilika Panny Márie Alençonskej, miesto svadby Louisa a Zélie v roku 1858. V roku 1856 začala byť stále slobodná 25-ročná Zélia považovaná za „starú dievku“. O dva roky neskôr, v roku 1858, keď prechádzala cez most Sarthe, skrížila cestu hodinárovi Ľudovítovi Martinovi. Zosobášili sa 12. júla 1858 v Bazilike Panny Márie Alençonskej. On mal 35 rokov, ona 27. V mladosti sa obaja pokúšali vstúpiť do náboženstva, ale obaja boli stále odmietaní. Na popud Ľudovíta sa najprv rozhodli žiť vedľa seba ako brat a sestra vo večnej zdržanlivosti. Ich spovedník ich však od toho odhováral. Preto Ľudovít a Zélia zavŕšili svoj zväzok a Zélia porodila sedem dievčat a dvoch chlapcov medzi rokmi 1859 až 1873 napriek pomaly postupujúcej chorobe prsníka od roku 1863. (Všetky deti dostali ako prvé meno Mária.) Dojčenská úmrtnosť však v tom čase bola veľmi vysoká a Martinovci prišli o štyri malé deti, vrátane svojich dvoch synov Mária-Jozefa a Mária-Jána-Krstiteľa. Najmladšia Terézia sa narodila v januári 1873. „Zbožňujem deti. Narodila som sa preto, aby som ich mala, ale čoskoro príde čas, keď sa to skončí,“ napísala Zélia.
S cieľom získať kresťanské vzdelanie boli najstaršie dcéry poslané do internátnej školy Navštívenia Panny Márie v meste Le Mans, kde na nich dohladala ich teta Mária-Dosithos, Zéliina sestra. Nevyhli sa im rodinné starosti, akými boli napríklad Léoniine ťažkosti v škole či krehké zdravie Terézie, ktorú museli umiestniť k pestúnke Rose Taillé z dediny Semallé. Aj keď mala v manželstve nepochybne prevahu aktívna a energická manželka Zélia, nikdy neprestala vychvaľovať pokojnú Ľudovítovu dobrotu: „Môj manžel je svätý muž, takého prajem všetkým ženám.“
Napriek mnohým úmrtiam a jej chorobe Zélia venovala všetku svoju energiu obchodu. Ten prosperoval a Zélia zamestnávala až dvadsať pracovníkov. Vďaka tvrdej práci a úsporám sa stali Martinovci dosť finančne nezávislí. V roku 1870 Ľudovít predal svoje hodinárstvo synovcovi, aby pomáhal svojej manželke s výrobou a obchodom a aby spravoval majetok.
Zélia a Ľudovít ako horliví kresťania chodili na omšu každé ráno o 5:30. Ako rodina dodržiavali pôst a modlitby, pričom dôsledne rešpektovali nedeľný odpočinok. Svoje presvedčenie uplatňovali aj v praxi: z vlastnej iniciatívy navštevovali starých, chorých či umierajúcich. Keď sa naskytla príležitosť, pohostili pri svojom stole aj tuláka a podnikli kroky, aby ho prijali v špitáli v Alençone. Keď sa Zélia dozvedela, že s jednou z jej dcér pestúnky zle zaobchádzali, trvala na tom, že ju od nich oslobodí, dokonca sa obrátila aj na súd. Príkladne sa starala aj o svoje slúžky a robotníkov, ktorí boli často mladí a neskúsení. „Nesprávam sa k svojim sluhom o nič horšie ako k svojim deťom,“ napísala jednému zo svojich dopisovateľov. Nakoniec pochopila, že jej nešťastná a neposlušná dcéra Léonia bola pod vplyvom slúžky, ktorá sa k nej správala ako k otrokyni. Zélia riešila tento problém taktne a diplomaticky. náhľad| Dom svätých Ľudovíta a Zélie Martinových v Alençone a rodný dom svätej Terézie z Lisieux. V roku 1876 postihla Martinovcov choroba. Najprv to bola Zéliina sestra Mária-Dositheos, ktorú neúprosne trápila tuberkulóza. Neskôr sa Zélia tiež rozhodla poradiť s lekárom v decembri 1876. Napriek bolestiam hlavy a žalúdka si nepripúšťala obavy o svoje zdravie. Diagnóza však nedala žiadnu nádej: „fibrózny nádor“ v prsníku bol v príliš pokročilej fáze, operácia by bola zbytočná. Zélia prijala správu o rakovine prsníka s relatívne chladnou hlavou, zatiaľ čo Ľudovíta to zdrvilo. Zéliu navyše trápilo, že najmladšie dcéry musel dať kojiť iným ženám. Zéliin brat Izidor, ktorý sa stal lekárnikom v Lisieux, ju zoznámil so skvelým chirurgom. Ale aj on už neodporúčal operáciu, bolo príliš neskoro.
Vdovec a päť sirôt Dňa 24. februára 1877 zomrela Zéliina sestra Mária-Dositheos. Pre Zéliu je to hrozná rana a jej choroba sa zhoršuje. V júni 1877 odišla napriek svojmu trápeniu do Lúrd, no očakávaný zázrak sa nestal. Po návrate do Alençonu si dala do poriadku svoje záležitosti a pripravovala domácnosť na svoj posledný odchod. Posledné pomazanie dostala 26. augusta v prítomnosti Ľudovíta a jeho dcér a zomrela o dva dni neskôr, 28. augusta 1877. Jej pohreb sa uskutočnil v bazilike Panny Márie Alençonskej. Pochovali ju 29. augusta na cintoríne v Alençone. Najmladšia z dcér Terézia mala len štyri roky a osem mesiacov.
Dievčatá vyrástli a mladšie Léonia, Céline a Terézia postupne študovali na benediktínskej internátnej škole v Lisieux. V roku 1882 sa Paulína s otcovým súhlasom rozhodla stať karmelitánkou. Udialo sa tak 15. októbra, kedy vstúpila do karmelitánskej rehole v Lisieux. Jej sestra Terézia bola z toho zdesená a cítila sa opustená.
Ľudovít Martin, milovník cestovania, rád ukazoval svojim dcéram Paríž. V roku 1885 podnikol veľkú, takmer dvojmesačnú cestu. S abbé Charlesom Mariem prešiel cez strednú Európu (Mníchov či Viedeň) až na Balkán. Vracali sa cez Atény, Neapol, Rím a Miláno. Cestovateľské príbehy potom obzvláštňovali zimné večery. „Milujem dlhé večery, ktoré nás spájajú ako rodinu pri plápolajúcom krbe,“ napísala Terézia v školskej úlohe.
Z Terézie, ktorú smrť matky nepochybne zasiahla najviac, sa stalo príliš citlivé dieťa, vždy pripravené rozplakať sa. Vo februári 1886 sa Ľudovít rozhodol, že Terézia prestane chodiť do školy a bude mať súkromné hodiny. V auguste 1886 sa najstaršia z dcér, na prekvapenie celej rodiny, rozhodla vstúpiť do karmelitánskeho rádu v Lisieux. Ľudovít, ktorý strácal svoju obľúbenú dcéru, svoj „drahokam“, musel skrývať svoju bolesť. Je to šok aj pre Teréziu, pre ktorú bola jej sestra Mária dôverníčkou a nepochybne aj náhradnou matkou. O dva mesiace neskôr, v októbri, bola do kláštora klarisiek prijatá Mária-Leónia. Rodinná atmosféra sa pomaly začala vytrácať. Jediní ľudia, ktorí zostali okolo Ľudovíta, boli Terézia a Céline, ktorá bola potom vo veku sedemnásť a pol rokov povýšená na pani domu.
Začiatkom decembra 1886 sa Leónia vrátila späť - sedem týždňov ťažkého života klarisiek zvíťazilo nad jej dobrou vôľou. Na jar 1887 však požiadala svojho otca o povolenie vstúpiť do kláštora Navštívenia Panny Márie v Caen. Ľudovít Martin utrpel 11. mája 1887 malú mozgovú príhodu, po ktorej na niekoľko hodín ochrnul na ľavú stranu. Zachránil ho rýchly zásah švagra.
Rok 1887 bol pre Máriu-Teréziu rokom hlbokej premeny po milosti, ktorú dostala počas Vianoc 1886, a vďaka ktorej definitívne opustila detstvo. Odhodlanie stať sa karmelitánkou v nej rástlo nie preto, aby bola spolu so sestrou Máriou a Paulínou, ale preto, že sa cítila povolaná Ježišom. V deň Turíc 2. júna 1887, potom, čo sa celý deň modlila, predložila svoju žiadosť otcovi. Ľudovít bol proti tomu kvôli nízkemu veku svojej dcéry, ktorá vtedy ešte nemala ani pätnásť rokov, no rýchlo ho presvedčila. Ľudovít dodal, že ho Boh „veľmi poctil, keď ho požiadal o jeho vlastné deti.“
Vstup do karmelu však nebol jednoduchý - museli presvedčiť kanonika Delatroëtta, predstaveného Karmelu. Táto cesta sa však ukázala ako nepriechodná, takže Ľudovít navrhol stretnutie s biskupom Hugoninom. Pohovor prebehol dobre, no biskup svoje rozhodnutie odkladal. Ľudovít sa pri pohľade na žiaľ svojej dcéry rozhodol adresovať poslednú výzvu priamo pápežovi. Preto sa v novembri 1887 vydal na púť do Ríma, ktorá bola organizovaná pri príležitosti jubilea Leva XIII. Bola to tiež príležitosť na skvelý výlet, aké mal Ľudovít v obľube. Svojim najmladším dcéram Terézii a Céline ukázal Paríž. Potom sa vlakom presunuli cez Švajčiarsko. V Taliansku sa postupne zastavili v Miláne, Benátkach, Bologni a nakoniec v Ríme. Na dlho očakávanej pápežskej audiencii sa 20. novembra 1887 Terézia vrhla k nohám pápeža Leva XIII. a prosila ho, aby jej umožnil vstup do karmelu. Pápež jej prívetivo, ale aj neoblomne povedal, že musí robiť, čo povedia predstavení, a musí sa spoliehať na Božiu vôľu. Po tomto zlyhaní sa Martinovci so smútkom vrátili do Lisieux. Napriek tomu prišiel poštou 11. januára 1888, v predvečer Teréziiných pätnástych narodenín, biskupský súhlas.