Jozef Májek (* 15. marec 1911, Viedeň, Rakúsko† 23. november 1936, Madrid, Španielsko) bol slovenský učiteľ a interbrigadista, ktorý bojoval v Španielskej občianskej vojne. Bol zaradený v guľometnej rote práporu Thälmann 12. medzinárodnej brigády spolu s Ladislavom Holdošom. Neskôr sa stal veliteľom roty. Zomrel ako 25-ročný pri prestrelke s príslušníkmi Falangy pri bitke o Madrid. Je pochovaný v Španielsku. Posmrtne bol vyznamenaný 1. triedou Radu bieleho leva za boj proti fašizmu.
Osobný život a rodina Jozef Májek bol pokrstený vo Viedni ako Josef Matthäus v kostole Maria Treu - piaristický kostol, tiež známy ako kostol Maria Treu, je barokový farský kostol Rádu piaristov (Patres Scholarum Piarum) vo Viedni v Rakúsku. Nachádza sa v 8. viedenskom obvode - Josefstadt.
Rodičia Jozefa Májeka boli Helena Májeková (rodená Bílková, 1882 – 1960) a Jozef Májek starší (1881 – 1964) a pochádzali z Bílkovích Humeniec na Záhorí. Jozef Májek starší bol členom ružomberského katolíckeho kruhu.Paučula, Milan. Pamätnica 110. Výročia Ružomberského katolíckeho kruhu. Ružomberok: Ružomberský katolícky kruh, 2004, s. 123.
Jozef mal starších súrodencov Helenu (1905 – 1997, učiteľka), Annu (1908 – 1998, učiteľka) a mladších súrodencov Františka (1913 – 1999, právnik), Máriu (1915 – 2006, riaditeľka detskej ozdravovne v Železnôm, vrchná zdravotná sestra v Ružomberku), Júliu (1919 – 1991, prekladateľka a redaktorka, držiteľka cien J. Hollého a Martinus Nijhoff Vertaalprijs), Bertu (1922 – 2012, učiteľka) a Jána (1924 – 1996, ekonóm).
Koncom roka 1921 sa rodina Májekovcov presťahovala do Ružomberka, Jozef Májek mladší začal navštevovať ľudovú školu v Ružomberku. Od roku 1922 začal navštevovať ružomberské reálne gymnázium.
Od 1. Apríla 1932 nastúpil na miesto náhradného učiteľa v ľudovej škole vo Vlkolínci.ŠAŽ-PLM, fond: Kronika ľudovej školy vo Vlkolínci Ľudová škola vo Vlkolínci patrila v tej dobe k najmenším na Liptove.ŠAŽ-PLM, fond: Školský inšpektorát v Ružomberku (ŠIRK), sig. I9, č. 2500 Pôsobenie Jozefa Májeka na Vlkolínci skončilo 28. júna 1932 zápisom do ďalšieho ročníka a odovzdaním vysvedčenia.ŠAŽ-PLM, kronika ľudovej školy vo Vlkolínci náhľad|Prvá strana obvinenia z otvoreného pacifizmu. Jozef Harajevič na vlkolínske pôsobenie Jozefa Májeka spomína: „Vlkolínec je dedina, pricapená so svojim živorením i chalúpkami o boky najhlbších liptovských hôr. Náleží pod Ružomberok. Z Ružomberka ta hore výjsť znamená urobiť 8 dlhých kilometrov, hore i dolu dolinami po strmých i podmytých horských cestičkách. Po nich autom alebo vozom ani poriadneho kroku neurobíš. A túto cestu Jožo Májek každý deň premeral. Hore i dolu. Spával totiž v Ružomberku u rodičov, aby to bolo lacnejšie.Súčasťou školy na Vlkolínci bol aj byt pre učiteľa, podľa výročného štatistického výkazu Školskej komisie z roku 1931, byt pozostával zo štyroch izieb. On učil deti. Ale aj deti učili jeho. Pomáhal ako sa dalo. Nejednému zo svojho chatrného platu kúpil ceruzu, grifeľ, písanku, knižku i cukríkov. A tak ako zrástol s deťmi, tak iste zrástol Jožo Májek i s dospelými ľuďmi a ľudia s ním. Mali sa koho opýtať čo a ako s exekútorom, fiškálom, s vojnou, s porciami, s interesom s excesami alebo s mestským domom. A vraj Jožo Májek všetko s láskavosťou vypočul. Každému poradil. Každého poučil. A keď mohol, zašiel na mestský dom, zahrozil a pomohol.“HARAJEVIČ, Jozef: Jožo Májek v spomienkach. In: Slovenské zvesti, roč. 1, 1936, č. 154, s. 7 – 9
Po skončení školského roku 1931 - 1932 Jozef Májek nastupuje na povinnú vojenskú službu. V októbri 1932 narukoval do košickej kadetky. Na jeho pôsobenie spomína ružomberský staviteľ Ladislav Króner, ktorý s ním narukoval a slúžil: „Po čase je z neho jeden z najlepších, vojakov. Ale máva aj také dni, keď napríklad po skvele riešenom úkole na cvičisti dostáva pochvalu od najvyšších predstavených a v ten samý deň, tí istí predstavení ho potrescú, lebo sa opovážil použiť hlavné schodisko, ktoré je pre mužstvo zakázané – miesto vedľajšieho a úzkeho. Rozdáva svoje ostatné cigaretle i ostatný kus domáceho koláča od mami medzi kamarátov. Je vždycky veselý a mysliaci. Pritom je disciplinovaným vojakom, hoci nepatrí medzi ľudí, ktorý s ochotou vedia vtesnať svojho ducha do vojenských paragrafov.“HARAJEVIČ, Jozef: Aký bol Jožo Májek. In: Slovenské zvesti, roč. 1, 1936, č. 153, s. 3
Kadetku Jozef Májek skončil ako čatár ašpirant. Následne bol prevelený do Lučenca, kde bol za otvorený pacifizmus odsúdený a degradovaný na šesť týždňov do banskobystrického väzenia. Po pobyte vo väzení je Jozef Májek označovaný za politicky podozrivého, čo mu znemožnilo po skončení vojenskej služby pokračovať na pozícii učiteľa. Po skončení vojenskej služby je Jozef Májek nezamestnaný.
Neskôr sa mu podarí dostať miesto v Ľudovej banke v Ružomberku.HANUS, Ladislav. Pamäti svedka storočia. Bratislava: Lúč, 2006, s.101, ISBN 8071145955.
Cesta do Španielska Jozef Májek získal pas 15. septembra 1936 a z Ružomberka smerovala jeho cesta do Prahy.
O cestách prvých dobrovoľníkov z Československa sú uvedené zmienky v prezidiálnych spisoch, títo dobrovoľníci cestovali obyčajne bez batožiny a len s najnutnejšími peňažnými prostriedkami. Jazdné lístky majú vystavené od československej hranice cez železničné stanice Buchs, Bazilej, Belfort, Paríž. U niektorých dobrovoľníkov boli nájdené pri osobnej prehliadke vizitky s menom „Navrátil“, ktoré dobrovoľníci používali po prekročení štátnych hraníc.ŠAŽ-PLM, OÚRK, sig. 1053/1936, č.680/36. prez.
V Paríži 28. októbra 1936 poslal Ladislav Holdoš list úradníkovi slovenskej banky Hermanovi Strauszovi a napísal, že v ceste budú pokračovať. Na spomínanom liste bol podpísaný aj Jozef Májek a Mikulec.
Keď sa dobrovoľníkom podarilo dostať do Francúzska, miestne spojky ich kontaktovali v Paríži, kde ich nasmerovali do ústrednej kancelárie interbrigád. Tam sa o československých dobrovoľníkov staral istý „Max“. Jednalo sa pravdepodobne o Samuela Botha, ktorý neskôr sám odišiel do Španielska a v septembri 1938 padol v bojoch pri rieke Ebro.NEDVĚD, Jiří. Českoslovenšti dobrovolníci, medzinárodné brigády a občanská válka ve Španělsku v letech 1936-1939 (diplomová práca). Praha: Univerzita Karlova v Praze, 2008, s. 103. [online]
Presun dobrovoľníkov z Paríža do Španielska bol v prvých mesiacoch relatívne jednoduchou záležitosťou a to vďaka benevolencii francúzskych úradov a dobre fungujúcej organizácii transportov. Pozemná trasa väčšinou používala bežnú vlakovú linku číslo 77, ktorá odchádzala večer z Paríža a na druhý deň ráno už bola v Perpignane. Napriek tomu, že funkcionári nabádali k najvyššej opatrnosti a utajenia cieľa cesty, hlavne francúzski dobrovoľníci na to vôbec nedbali a dávali otvorene najavo kam majú namierené. O tom ako bol tento spôsob dopravy známy, svedčia aj ľudové prezývky tejto linky „Vlak dobrovoľníkov“ alebo „Červený expres.“ Proti týmto transportom francúzska polícia prakticky nijako nezakročovala. V Perpignane prestúpili dobrovoľníci do pripravených autobusov, ktoré ich previezli do Figueres pohraničného mesta v provincii Girona v severovýchodnom Katalánsku. Ani na hraniciach medzi Španielskom a Francúzskom nenastávali komplikácie, pretože colníci nemali žiadnu vôľu kontrolovať prichádzajúcich, mnohí s bojom republikánov priamo sympatizovali.NEDVĚD, Jiří. „Verbování“ československých dobrovolníkú do medzinárodných brigád a jejich cesty do Španělska. Historie a vojenství, roč. 65, 2016, č. 3, s. 12. [online]
Vo Figuerese v starej vojenskej pevnosti dobrovoľníci čakali na presun do strediska interbrigád v Albacete.
V Španielsku Po príchode do strediska medzinárodných brigád v Albacete je Jozef Májek zaradený ako pešiak do práporu Thälmann.
V prápore Thälmann bolo mnohonárodné zloženie, najviac dobrovoľníkov bolo nemeckého pôvodu ale netvorili ani polovicu mužstva. Súčasťou práporu Thälmann boli Poliaci, Maďari, Slováci, Angličania, Bulhari a príslušníci národov, ktoré žili v juhoslovanskom kráľovstve, zdravotný personál z Francúzska a Belgicka.
Streleckú rotu tvorili najmä dobrovoľníci z Nemecka a Anglicka, druhú streleckú rotu tvorili dobrovoľníci z Poľska, poslednú streleckú rotu tvorili dobrovoľníci z juhoslovanských národov Bulharov, Maďarov a Slovákov. Súčasťou Thälmannovho práporu bola guľometná rota, jej súčasťou boli aj dobrovoľníci Jozef Májek a Ladislav Holdoš. náhľad|Posledné hodiny Jozefa Májeka opísal jeho spolubojovník Ladislav Holdoš. náhľad|Posledná známa fotografia Jozefa Májeka a kríže označujúce hroby Nemca Kaupeho, Slováka Májeka a Rakúšana Magera. náhľad|Pamätná tabuľa vo Vlkolínci. Formovanie medzinárodných brigád bolo komplikované, hlavne spočiatku bol veľký problém s materiálnym a vojenským vybavením.
Medzinárodná brigáda bola urýchlene poslaná na pomoc obliehanému Madridu. 12. Medzinárodná brigáda sa 11. novembra presunula vlakom do Villacanas, ďalej ale nemohla postupovať vlakom lebo Aranjuez bol v rukách frankistov (podľa generála Franca, ktorý sa v priebehu vojny stal ich hlavným vodcom).
Počas presunu sa niektorí vojaci učili prvý krát narábať zo zbraňami. Vo Villacanas sa k 12. Medzinárodnej brigáde presunuli nákladné automobily, na ktorých sa mala brigáda presunúť až k hlavnému mestu Madrid. Brigáda ale bola následne na nákladných automobiloch presunutá do La Maňarosi a pahorku pahoroku Cerro de los Ángeles, na vrchole ktorého sa nachádzala kláštorná pevnosť.LONGO, Luigi. Madridská epopeja. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1958, s. 90.
Ladislav Holdoš na boje o Cerro de los Ángeles spomína: „Jozef Májek prevzal velenie roty. Prvý útok na pozície fašistov. Zaháňame ich na ústup. Pred večerom rota správne vedená temer bez strát dostáva sa na 200 m od silných múrov starého kláštora na Anjelskom vrchu. Pre nedostatočnú výzbroj nemôžeme múry preliezť. Strieľa sa len z pušiek a guľometov. V noci prijíma Jožko Májek rozkaz k ústupu. Organizuje ho bezvadne. Fašisti urobili súčasne výpad a za praskotu výstrelov je čuť stony a volanie ranených. Jožko sám, lezúc po štyroch vodí na tieto miesta vojakov zdravotnej služby a zachraňuje ranených vedľajšej roty. Po polnoci odchádza posledný z pozícií.“HOLDOŠ, Ladislav: Posledné hodiny Jožka Májeka. Slovenské zvesti, roč. 2, 1937, č. 247, s. 5.
Operácia proti Cerro de los Ángeles splnila svoj diverzný cieľ, podarilo sa jej ohroziť krídlo frankistických plukov útočiacich na Madrid, tým uvoľnili nápor povstaleckých vojsk, ktoré priamo útočili na hlavné mesto.
Podľa plánov mala 12. Medzinárodná brigáda prejsť do ofenzívy smerom na Casa de Velázquez. Následne došlo k zmene plánov a 12. Medzinárodná brigáda zo severu obchádza Madrid až k rozhraniu univerzitného mesta a západného parku, kde má vymeniť unavené jednotky 11. Medzinárodnej brigády.
Po útokoch z 15. a 16. Novembra sa frankistickým vojskám podarilo obsadiť Casa de Campo a vniknúť medzi pavilóny univerzitného mesta. V univerzitnom meste im kládla odpor 11. Medzinárodná brigáda Edgar André.