náhľad|Plán misie Artemis II
Artemis II (v minulosti označovaný ako Exploration Mission-2, EM-2) bol druhý let rakety Space Launch System (SLS) a zároveň prvý pilotovaný let lode Orion v rámci programu Artemis, ktorý zrealizoval NASA. Na misii vykoná štvorčlenná americko-kanadská posádka lode Orion testovací oblet Mesiaca. Ide tak o prvú pilotovanú misiu od letu Apollo 17 v roku 1972, ktorá bude mieriť ďalej ako na nízku obežnú dráhu Zeme. Štart prebehol na prvý pokus 1. apríla 2026 (na Slovensku už bolo v tom čase 2. apríla).
Odklady štartu Štart bol plánovaný najprv na máj 2024, potom sa posunul na koniec roka 2024. Začiatkom roka 2024 však administrátor NASA Bill Nelson oznámil, že misia Artemis II sa odkladá z konca roka 2024 najskôr na september 2025. Dôvodom je niekoľko technických problémov. Termín bol neskôr zmenený na 6. február 2026. Potom došlo k jeho odkladu o dva dni a napokon, po skúške odpočítavania spojenej s tankovaním rakety, až na marec 2026. Štart misie Artemis II prebehol podľa plánu 1. apríla 2026, ako uvádza NASA. Odpočítavanie k štartu sa začalo 30. marca 2026 o 16:44 EDT, pričom cieľový čas štartu bol stanovený na 18:24 EDT a v skutočnosti sa o niekoľko minút oneskoril.
Ciele Cieľom misie je vykonať oblet Mesiaca po tzv. dráhe voľného návratu. Kozmická loď teda nevstúpi na obežnú dráhu okolo Mesiaca. Astronauti počas letu vykonajú kontrolu a testovanie systémov lode Orion.
Posádka Posádku misie Artemis II tvoria štyria astronauti. Na základe dohody medzi NASA a Kanadskou kozmickou agentúrou tvoria posádku traja astronauti zo Spojených štátov a jeden z Kanady, pričom ich mená boli zverejnené 3. apríla 2023.
Reid Wiseman (2), NASA – veliteľ Victor Glover (2), NASA – pilot Christina Kochová (2), NASA – letová špecialistka Jeremy Hansen (1), CSA – letový špecialista
V zátvorkách je uvedený doterajší počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.
Prípravy na let V januári 2023 dostala loď Orion určená pre misiu Artemis II trysku hlavného motora. Z exempláru Orionu z misie Artemis I sa po pristátí vymontovali smerové antény, prijímače GPS, jednotky spracovania obrazu a inerciálne meracie jednotky. Následne boli namontované do kabíny Oriónu pre misiu Artemis II. Potom sa namontovali padáky a nafukovacie balóny pre pristátie, dvere bočného vstupného prielezu, bočné panely tepelnej ochrany a predný kryt na hornej časti kabíny. Nasledovala inštalácia tepelného štítu. Všetky procesy boli prekladané testami. Servisný modul a neskôr aj modul pre posádku následne prešli akustickými testami.
Mobilnú vypúšťaciu plošinu bolo potrebné opraviť po miernych poškodeniach, ktoré spôsobil štart Artemis I. V prvom štvrťroku 2023 jej pribudli aj laná a evakuačné koše pre prípad, že by posádka musela rýchlo uniknúť z rampy.
V septembri 2023 dostala raketa SLS pre túto misiu svoje štyri motory RS-25. 19. septembra sa vydala z Utahu na Floridu vlaková sústava so segmentmi motorov SRB naplnenými palivom. 20. septembra sa posádka zúčastnila prvého nácviku štartovacieho dňa. NASA skúmala napr. problémy so vstupným poklopom do Orionu, ktorý sa pre posádku nejavil ako úplne bezpečný. Okrem toho technikov trápila aj erózia tepelného štítu zistená po bezpilotnom pristátí tejto kozmickej lode na Zemi.
20. novembra 2024 sa v raketovej montážnej hale VAB na Kennedyho vesmírnom stredisku začalo skladanie rakety SLS pre misiu Artemis II. Zostavovanie začalo motormi SRB, táto etapa trvala zhruba do konca februára nasledujúceho roka. 23. marca 2025 technici umiestnili medzi motory SRB centrálny stupeň rakety SLS.
2. apríla došlo k slávnostného odhaleniu emblému misie.
Nasledovalo pripojenie adaptéra medzi najvrchnejším, užším stupňom rakety a širším spodným stupňom. Ten bol na raketu usadený na prelome apríla a mája. Orion bol v priebehu mája 2025 naplnený palivom a ďalšími látkami zaisťujúcimi jeho prevádzku. Prázdna zostala len nádrž na pitnú vodu, ktorej naplnenie prebehlo oveľa bližšie k dátumu prevozu na rampu. Neskôr sa na vrchol kozmickej lode pripojila záchranná vežička. Do adaptéru spájajúceho Orion s raketou začali byť inštalované cubesaty, ktoré poletia ako vedľajší náklad misie, podobne ako to bolo pri Artemis I.
Koncom septembra 2025 posádka oznámila, že svoju loď pomenuje Integrity.
19. októbra došlo k spojeniu Oriona prostredníctvom adaptéra s jeho nosnou raketou. Nasledovali ďalšie testy a po nich odstraňovanie prístupových rebríkov a plošín.
9. januára 2026 sa pre hotovú zostavu vybral transportér Crawler. Od 17. januára do 25. februára stál komplex kozmickej lode a rakety na štartovacom komplexe 39B, z ktorého predtým štartovali raketoplány a ešte predtým misie programu Apollo k Mesiacu.
Na rampe prebehli dve skúšky odpočítavania spojené s tankovaním rakety. Táto skúška bola v pláne iba jedna, ale keďže prvá sa stretla s viacerými problémami, z ktorých najzávažnejší bol únik vodíka, 18. až 19. februára sa skúška opakovala. Tentoraz zostal únik vodíka v povolenej norme, ale došlo k prerušeniu toku tlakovacieho hélia. Tento problém sa nedá vyriešiť na rampe, a preto sa rozhodlo, že celá štartovacia zostava musí naspäť do haly VAB. Prevoz, pôvodne plánovaný na 24. február, sa kvôli zlému počasiu o jeden deň odložil. Tieto problémy spôsobili, že SLS neodštartovala ani v priebehu marca. Najbližšie možné termíny boli v apríli 2026. 21. marca sa komplex vrátil na rampu 39-B v rámci príprav na štart Artemis II. 30. marca bolo spustené odpočítavanie pred štartom.
ESM ESM (European Service Modul) je Európsky Servisný Modul, ktorý bol vytvorený spoluprácou krajín ESA pre misiu Artemis 2. Jeho hlavnou úlohou je zabezpečiť palivo, motory pre manévrovanie lode Orion, elektrinu, teplotu a životne dôležité funkcie pre posádku misie. EMS mal pri štarte 8600 kg paliva pre motory 240 kg pitnej vody 30 kg dusíka 90 kg kyslíka Jeho monitorovanie zabezpečuje 6 profesionálov priamo v centrále Houston a ďalší team v Holandsku.
Misia náhľad|Posádka Artemis II trénuje v makete Orionu v januári 2025 Misia Artemis II bola pilotovaným letovým testom, v ktorom štyria astronauti hodnotili výkon rakety Space Launch System (SLS) spolu s kozmickou loďou Orion a jej Európskym servisným modulom (ESM) v hlbokom vesmíre. Prvý deň misie strávili prevažne na vysokej obežnej dráhe Zeme, kde posádka vykonávala kontroly systémov. Orion fungoval na vysoko eliptickej vysokej obežnej dráhe Zeme s dobou letu približne 24 hodín, čo umožnilo rozsiahle testovanie palubných systémov. Počas tejto fázy posádka vyhodnotila systémy podpory života a ďalšie kritické systémy kozmickej lode a vykonala demonštráciu stretnutia a priblíženia s použitím použitého medziľahlého kryogénneho pohonného stupňa (ICPS) ako cieľa. Po tom, čo manažéri misie NASA potvrdili funkčnosť Orionu, kozmická loď vykonala manéver TLI, aby opustila obežnú dráhu Zeme. Orion potom cestoval k Mesiacu po trajektórii voľného návratu, pričom obišiel odvrátenú stranu a potom sa prirodzene vrátil k Zemi po trajektórii voľného návratu bez potreby ďalšieho pohonu pre spiatočný úsek letu. Je pozoruhodné, že posádka dostávala každý deň letu „budíky“ od riadiaceho strediska, čo je tradíciou NASA.
Trajektóriu misie Artemis II počas približne desaťdňového letu možno rozdeliť do niekoľkých kľúčových fáz:
Štart náhľad|Kľúčové udalosti od štartu a výstupu do vesmíru Posádka dorazila do Kennedyho vesmírneho strediska 27. marca a odpočítavanie štartu sa začalo 30. marca. Misia štartovala na palube rakety SLS 1. apríla zo štartovacieho komplexu 39B Kennedyho vesmírneho strediska o 22:35:12 UTC (18:35:12 EDT, miestneho času na mieste štartu). Bol to prvý štart s posádkou z LC-39B od STS-116 v roku 2006.https://www.theregister.com/2026/04/02/artemis_ii/
Štyri hlavné motory RS-25 na základnom stupni sa zapálili približne sedem sekúnd pred štartom; po potvrdení ich výkonu pri plnom výkone sa v čase T-0 zapálili posilňovače rakety na tuhé palivo, ktorých horenie nie je možné vypnúť, a počas prvých dvoch minút poskytovali väčšinu ťahu. V tomto sa štart SLS podobá štartu amerických raketoplánov, z ktorých SLS vývojovo pochádza. Oddelenie bočných motorov sa uskutočnilo pri rýchlosti približne 5 000 km/h a vo výške 48 km. Bočné stupňe dopadli do Atlantického oceánu približne šesť minút po štarte a neboli vyzdvihnuté, v čom sa ich použitie v programe Artemis zase líši od použitia v programe raketoplánov. náhľad|Artemis II štartuje zo štartovacieho komplexu 39B v Kennedyho vesmírnom stredisku NASA na Floride 1. apríla 2026 Wiseman monitoroval štart z ľavého sedadla Orionu pri hlavných ovládacích prvkoch. Let bol plne automatizovaný a nebol potrebný žiadny zásah posádky, hoci Wiseman by v prípade potreby dokázal vydať príkaz na prerušenie letu. Centrálny stupeň horel približne osem minút pred oddelením, čím Orion zostal na vysoko eliptickej obežnej dráhe s apogeom približne 2 300 km, čo je takmer päťkrát vyššie ako Medzinárodná vesmírna stanica, ale v suborbitálnom perigeu. Horný stupeň ICPS sa počas počiatočného výstupu nezapálil. Centrálny stupeň sa deštruktívnym spôsobom vrátil nad Tichý oceán približne dve hodiny po štarte.https://www.nasa.gov/wp-content/uploads/2026/01/artemis-ii-press-kit.pdf
Vysoká obežná dráha Zeme a kontrola systémov náhľad|Systém na prerušenie štartu po jeho odhodení, ako ho zaznamenala automatická kamera na palube Integrity Hneď po vypnutí hlavného motora sa Kochová a Hansen odlepili zo svojich sedadiel, aby na palube kozmickej lode nastavili a otestovali základné systémy podpory života vrátane dávkovača vody, hasičských masiek a toalety. Všetky systémy boli skontrolované (po tom, čo posádka vyriešila menšie problémy s toaletou a dávkovačom vody), takže manažéri im povolili zážih motora ICPS v apogeu, približne 50 minút po štarte, aby sa zvýšilo perigeum Orionu. Pred týmto zážihom bolo perigeum Orionu suborbitálne, čo bolo zámerné bezpečnostné opatrenie, ktoré by zabezpečilo prirodzený návrat v prípade veľkej poruchy. Zážih ICPS zdvihol perigeum z atmosféry a umiestnilo kozmickú loď na stabilnú nízku obežnú dráhu Zeme.
Keď kozmická loď približne o hodinu neskôr dosiahla toto nové perigeum, vykonala 15-minútový manéver, aby zvýšila svoje ďalšie apogeum na 71 000 km, čím sa umiestnila na vysokú obežnú dráhu Zeme s obehom v trvaní 23,5 hodiny. Toto znamenalo, že prvýkrát pilotovaná kozmická loď vstúpila na vysokú obežnú dráhu Zeme bez toho, aby sa priamo presunula k Mesiacu.
Po tomto manéveri, ktorý spotreboval takmer všetko palivo v ICPS, sa Orion a ESM oddelili od horného stupňa. Posádka potom vykonala nácvik „operácií priblíženia“ s použitím ICPS ako cieľa. Počas približne 70 minút Glover, ktorý teraz sedel na ľavom sedadle Orionu, prevzal manuálne riadenie kozmickej lode a vykonal sériu manévrov na vyhodnotenie vlastností ovládania a precvičenie techník pre budúce dokovacie operácie. ICPS bol vybavený dokovacím cieľom, ktorý umožňoval testy schopnosti Orionu manuálne manévrovať vzhľadom na inú kozmickú loď pomocou palubných navigačných senzorov a malých motorčekov.
Po demonštrácii sa Orion vrátil do automatického riadenia, zatiaľ čo ICPS vykonal deorbitálny zžih pre návrat nad Tichým oceánom, pričom počas tejto fázy vypustil svoje zdieľané družice CubeSat.https://www.nasa.gov/wp-content/uploads/2026/01/artemis-ii-press-kit.pdf Podobone ako centrálny stupeň, aj ICPS po dokončení manévra vstúpil do zemskej atmosféry, kde zhorel.
Po týchto operáciách posádka prekonfigurovala kabínu pre vesmírny let, nastavila si zotrvačník, použila ho na vykonanie záťažového testu systému podpory života prostredníctvom fyzickej aktivity a potom sa navečerala.