Bitka pri Moháči (, ) bola jedna z najvýznamnejších bitiek v histórii strednej Európy. Odohrala sa dňa 29. augusta roku 1526 blízko Moháča (Uhorsko) medzi Uhorskom, vedeným Ľudovítom II., a Osmanskou ríšou, vedenou Süleymanom I. Víťazstvo Osmanov viedlo k rozdeleniu Uhorska na niekoľko storočí medzi Osmanskú ríšu, Habsburskú monarchiu a Sedmohradské kniežatstvo. Smrť Ľudovíta II. pri úteku z bitky znamenala koniec Jagelovskej dynastie v Uhorsku a Čechách, a dynastické nároky tak prešli na Habsburgovcov. Bitka pri Moháči znamenala koniec stredoveku v Uhorsku.
Pozadie
Pokles uhorskej kráľovskej moci (14901526) Po smrti absolutistického kráľa Mateja Korvína v roku 1490 uhorskí magnáti, ktorí nechceli ďalšieho tvrdého kráľa, dokázali dosadiť na trón notoricky slabého českého kráľa Vladislava II., ktorý vládol ako uhorský kráľ Vladislav II. v rokoch 1490 až 1516. Bol známy ako kráľ Dobrze (slovensky Dobre), za svoj zvyk akceptovať bez akýchkoľvek pochybností všetky petície a dokumenty, ktoré mu boli predložené. Kráľ Vladislav II. krátko po svojom zvolení daroval väčšinu uhorských kráľovských majetkov, regálov a honorárov šľachte. Týmto sa kráľ snažil stabilizovať svoju novú vládu a zachovať si svoju popularitu medzi magnátmi.
Vzhľadom na naivnú fiškálnu a pozemkovú politiku kráľovského dvora začala centrálna moc čeliť vážnym finančným ťažkostiam, najmä v dôsledku rozšírenia feudálnych území na kráľovské náklady. Šľachtickými pozemkami parlamentu sa podarilo znížiť daňové zaťaženie o 70 - 80% na úkor schopnosti krajiny obrániť sa. Vladislav sa stal bezmocnou „bábkou“ magnátov; bez ich súhlasu nemohol rozhodovať.
Stála žoldnierska armáda (čierny pluk) Mateja Korvína bola šľachtou rozpustená. Magnáti tiež demontovali národné správne systémy a byrokraciu v celej krajine. Obrana krajiny poklesla, keď príslušníci pohraničnej stráže a hradné posádky nedostávali zaplatené, pevnosti upadali a boli zrušené iniciatívy na zvýšenie daní na posilnenie obrany. Medzinárodná rola Uhorska poklesla, jeho politická stabilita sa otriasala; sociálny progres bol na mŕtvom bode. Príchod protestantizmu ešte viac zhoršil vnútorné vzťahy v krajine.
Najmocnejší šľachtici boli zaneprázdnení utláčaním roľníkov a vzájomnými rozpormi, nerozpoznali naliehavosť agonistickej výzvy kráľa Ľudovíta II. (syn Vladislava II. vládol v Čechách a Uhorsku v rokoch 15161526) o podporu proti Turkom.
V roku 1514 čelil oslabený a starý kráľ Vladislav II. veľkému roľníckemu povstaniu pod vedením Juraja Dóžu, ktoré bolo nemilosrdne rozdrvený šľachticmi pod vedením Jána Zápoľského. Po Dóžovom povstaní brutálne potlačenie roľníkov výrazne pomohlo tureckej invázii v roku 1526, pretože Uhorsko už viac nebolo politicky zjednoteným národom. Ďalšie povstanie vypuklo v rokoch 15251526 v stredoslovenských baníckych mestách, najprv v Banskej Bystrici, následne aj v okolí Banskej Štiavnice, čo opäť odlákavalo pozornosť kráľa a šľachty od tureckej hrozby.
V januári 1522 sa uhorský mladý kráľ Ľudovít II. oženil s Máriou Habsburskou. Osmani videli tento Jagelovsko-habsburský manželský zväzok ako hrozbu pre ich moc na Balkáne a usilovali sa preto o jeho ukončenie. Keď sa Süleyman I. dostal v roku 1520 k moci, vysoká Porta dala Uhorsku prinajmenšom jednu a možno dve ponuky mieru. Ľudovít to z nejasných dôvodov odmietol. Je možné, že Ľudovít si bol dobre vedomý situácie v Uhorsku (najmä po tom, čo Osmani porazili Perziu v bitke pri Čaldiráne (1514) a poľsko-osmanským mierom od roku 1525) a veril, že vojna je lepšou možnosťou ako mier. Osmani po úspešnom dobytí Belehradu a Šabacu v roku 1521 postupovali v nahlodávaní južnej hranice Uhorska, ktorá pozostávala zo sústavy pevností, vystavaných v časoch panovania Mateja Korvína. V roku 1522 dobyli Turci pevnosť Knin, brániacu Dalmáciu, v roku 1524 pevnosť Turnu-Severin. Dokonca aj v čase mieru napadli Osmani uhorské krajiny a dobyli malé územia (s pohraničnými hradmi), ale posledná bitka ešte stále ponúkla Ľudovítovi záblesk nádeje. Následne nasledovala ďalšia osmansko-uhorská vojna a v júni 1526 postupovala po Dunaji osmanská výprava.
Udalosti v Európe a francúzsko-osmanské spojenectvo Kráľ Ľudovít II. pod tlakom hrozby osmanskej invázie žiadal o finančnú a vojenskú pomoc svojich príbuzných, švagra a rímskonemeckého cisára Karla V., zároveň vládnuceho v Španielsku a Burgundsku, ďalšieho švagra a rakúskeho veľkovojvodu Ferdinanda I. a strýka, poľského kráľa Žigmunda. Medzinárodná situácia mu však nepriala, keďže švagor Karol V. bol od roku 1521 vo vojne s francúzskym kráľom Františkom I. o Taliansko. František I. bol porazený v bitke pri Pavii dňa 24. februára 1525 vojskami Habsburského cisára svätej ríše rímskej Karla V. Po niekoľkých mesiacoch v zajatí bol František I. nútený podpísať madridskú zmluvu. V okamihu európskej diplomacie utvoril František formálne francúzsko-osmanské spojenectvo so sultánom Süleymanom I. proti Karlovi V. Francúzsko-osmanské strategické a niekedy taktické spojenectvo trvalo okolo troch storočí.
V roku 1522 sa pozornosť Osmanskej ríše presunula na Rodos, kde sultán zaútočil na johanitov. Po dobytí Rodosu sa sultán rozhodol pre vojenskú výpravu voči Uhorsku, pričom o svojich zámeroch aj otvoreným listom informoval kráľa Ľudovíta II. Na zmiernenie habsburského tlaku na Francúzsko v roku 1525 požiadal francúzsky kráľ František I. Süleymana I. o vojnu proti Svätej ríši rímskej, a cesta z Turecka do Svätej ríše rímskej viedla cez Uhorsko. Žiadosť francúzskeho kráľa sa dobre zhodovala s ambíciami Süleymana v Európe a dala mu podnet na útok na Uhorsko v roku 1526, čo viedlo k bitke pri Moháči. náhľad|Uhorské kráľovstvo pred rokom 1526 a tri časti, na ktoré bolo rozdelené po bitke pri Moháči: Kráľovské Uhorsko, Sedmohradské kniežatstvo a Budínsky pašalík ako územná časť, ktorá bola pripojená k Osmanskej ríši. (červená: Osmanská ríša, fialová: Sedmohradské kniežatstvo, zelená: Kráľovské Uhorsko, modrá: Habsburské Rakúsko a Čechy).|275x275bod
náhľad|Kráľ Ľudovít II., ktorý zomrel v bitke pri Mohačí (portrét od Tiziana). Prípravy Uhorsko stálo prakticky od polovice 15. storočia proti osmanskej expanzii v juhovýchodnej Európe, pričom jeho južná hranica pozdĺž riek Dunaj, Dráva a Sáva, v prevažne rovinatom teréne, sa spoliehala na sústavu hradov. V roku 1521 Turci na čele s mladým sultánom Süleymanom I. vpadli do južného Uhorska a postupovali po Dunaji. 7. júla dobyli pevnosť Šabac, kde padlo všetkých 700 obrancov vedených Šimonom z Logodu. Súbežne začali 25. júna obliehanie najsilnejšej uhorskej pevnosti na Dunaji, Belehradu. Belehrad s posádkou 700 mužov sa bránil vyše dva mesiace, no 28. augusta 1521 sa zvyšok obrancov vzdal a mesto padlo. Uhorsko malo celé leto na zmobilizovanie armády, no Belehradu nepomohlo. Kráľ začal mobilizovať až koncom júla, a očakávaná veľká kráľovská armáda (s očakávaním 60 tisíc mužov) sa nezhromaždila. Kráľ postupoval na juh v auguste so sotva niekoľkými tisícmi vojakov, a kým dorazil k hranici, mesto padlo. Následne sa pod tlakom hladu a epidémie, bez toho, aby sa pokúsilo znovu dobyť Belehrad, vojsko rozišlo.
Strata Belehradu spôsobila v Uhorsku veľké znepokojenie. V roku 1523 sa kapitánom južného Uhorska stal arcibiskup Pavol Tomori, statočný kňazský vojak. Všeobecná apatia, ktorá charakterizovala krajinu, ho prinútila opierať sa o svoje vlastné biskupské príjmy, keď začal opravovať a posilňovať druhú líniu uhorského pohraničného obranného systému, opierajúc sa o pevnosť Petrovaradín. Asi 400 km pozdĺž Dunaja medzi Petrovaradínom a Budínom už neexistovalo jediné opevnené uhorské mesto, obec alebo opevnenie akéhokoľvek druhu. Kráľ sa po obdržaní výhražného listu od sultána a po správach prichádzajúcich do Budína od jesene 1525 o pripravovanej osmanskej ofenzíve, pustil do vojnových príprav, no veľká časť šľachty ignorovala hroziace nebezpečenstvo a na kráľove výzvy nereagovala. Ján Zápoľský dokonca tajne viedol rokovanie so sultánovými vyslancami a bolo zrejmé, že sa bude chcieť vyhnúť boju. Jediný, kto významnejšie pomohol uhorskej korune, bol pápež Klement VII. (pápež).
V roku 1525 začali v Konštantínopole janičiari sultána po rokoch bez vojenských aktivít presviedčať, aby po nečinnosti začal opäť viesť vojenské akcie. Arcibiskup Tomori bol v danej situácii bezvýhradným zástancom uzavretia mieru a pokúsil sa vyrokovať ho cez sprostredkovateľov, bol však neúspešný.
Na jar 1526 padlo rozhodnutie o invázii do Uhorska. Osmanská armáda na čele so samotným Süleymanom I. vyrazila 16. (alebo 23.) apríla 1526 z Konštantínopolu. 24. apríla zvolal Ľudovít II. uhorský snem, aby prijal opatrenia na obranu krajiny. Uhorskí šľachtici, ktorí si stále neuvedomovali veľkosť blížiaceho sa nebezpečenstva, nezohľadnili okamžite výzvu svojho kráľa na vojsko. Uhri sa nakoniec zhromaždili do troch hlavných jednotiek: sedmohradská armáda pod vedením Jána Zápoľského, poverená strážením priechodov v južných Karpatoch, s 8 000 až 13 000 mužmi; hlavná armáda pod vedením samotného Ľudovíta (okrem početných žoldnierov zo Španielska, Nemecka, Česka a Srbska); a ďalšia menšie vojsko, ktorému velil chorvátsky gróf Krištof Frankopan a malo okolo 5 000 mužov. Kráľ žiadal o pomoc aj v zahraničí. Väčšina pomoci však dorazila neskoro alebo neprišla žiadna. Účinnú finančnú pomoc na platby za vybavenie uhorskej armády a najatie žoldnierov poskytol len pápež Klement VII. Švagor Ferdinand I. iba prevzal zodpovednosť za ochranu chorvátskeho úseku hranice. Ríšsky snem v Speyeri rozhodol o vyslaní pomocného vojska o sile 4000 mužov až 26. augusta, čiže len tri dni pred bitkou. Finančná pomoc od anglického kráľa Henricha VIII. dorazila až v roku 1527.
Medzitým osmanská armáda postupovala Balkánom a naberala na sile. K sultánovi sa 19. mája v Plovdive pripojili anatolské vojská a 29. mája dorazili do Sofie, kde sa pridali rumélske vojská. Geografická oblasť znamenala, že Uhri nevedeli, kde sa Turci presne nachádzali, až kým neprekročili Balkánske hory, a keď sa tak stalo, sedmohradské a chorvátske sily boli ďalej od Budína ako Turci. Uhorská armáda stále pred dilemou skoršieho priameho stretu s Osmanmi s jej obmedzenými silami alebo odďalovania boja s nádejou na zhromaždenie posíl. Súčasné historické záznamy, aj keď riedke, naznačujú, že Ľudovít uprednostnil plán ústupu pred postupujúcimi Osmanmi, než sa priamo zapojiť s nimi do otvoreného boja. Uhorská vojnová rada – bez toho, aby čakala na posily z Chorvátska a Sedmohradska len pár dní pred príchodom –- urobila vážnu taktickú chybu výberom bojiska neďaleko Moháča, v otvorenej, ale nerovnej planine s niekoľkými močiarmi.
Osmani postupovali smerom k Moháču takmer bez zastávok. 9. júna dorazil Süleyman do srbského Nišu. Začiatkom júla sultánova armáda po vojenskej prehliadke v Belehrade prekročila rieku Sáva. Ľudovít nariadil sústredenie uhorských vojsk na 2. júna v Tolne. Kým Ľudovít čakal v Budíne, Turci postupne obkľúčili niekoľko miest (Petrovaradín, Ilok (Újlak) a Osijek) a prekročili rieku Sáva. Petrovaradín s posádkou 1000 mužov padol 15. júla 1526 do rúk Turkov kvôli chronickému nedostatku obranných posádok hradu. Ilok padol 8. augusta po osemdňovom obliehaní. Osijek bol dobytý rovnako 8. augusta. Týmto sa väčšina južného Uhorska stala neudržateľnou.
Kráľ vyrazil z Budína konečne 20. júla so 6000 vojakmi. Medzitým 14. augusta Turci začali pri Osijeku stavať most cez rieku Dráva. V polovici augusta činilo kráľovo vojsko s posilami z Česka a so 4 000 najatými žoldniermi 12 tisíc vojakov a 14. augusta vyrazilo na juh. 19. augusta však Turci dokončili most cez Drávu a 23. augusta sultánova armáda o sile asi 80 tisíc mužov dokončila prechod cez rieku.
„Vidím, že svoje výhovorky a spásu hádže každý z vás na moju hlavu miesto svojej. [...] A tak, aby nikto nemohol nájsť ani najmenšiu výhovorku na svoju lenivosť vo mne a aby mi nikto nemohol nič vyčítať, zajtra s pomocou veľkého Boha pôjdem osobne s vami tam, kam sa ostatní bezo mňa zdráhajú ísť.“
Kráľ Ľudovít II. v príhovore k uhorskej šľachte, 13. augusta 1526