Grófka Mária Henrieta Chotková (celým menom Henrieta Hermína Rudolfína Ferdinanda Mária Antónia Anna Chotková z Chotkova a Vojnína; * 24. november 1863, Dolná Krupᆠ13. február 1946, Dolná Krupá), známa aj ako „ružová grófka“, bola pestovateľkou ruží, ktorá založila rozárium v rodnom kaštieli v Dolnej Krupej. Išlo o jedno z troch najväčších v Európe. Na vrchole svojej slávy obsahovalo viac ako 6000 kultivarov ruží, z ktorých niektoré vyšľachtila práve grófka Choteková.
Po prvej svetovej vojne sa snažila využiť pestovanie ruží ako podnikateľskú činnosť, ale pre nedostatok skúseností, vyčerpanosť a vtedajšie socio-ekonomické pomery rozárium začalo upadať. Francúzski, anglickí či nemeckí ružiari ju považovali za najväčšiu autoritu vo svojej oblasti v celej Európe. Mária Henrieta si často korešpondovala so svojimi zahraničnými kolegami. Venovala sa aj publikovaniu odborných článkov o ružiach v zahraničných novinách.
Mária Henrieta sa nevydala a bola bezdetná. Bola hlbokou a zanietenou kresťankou, ktorou ostala až do smrti. Podporovala náboženské, kultúrne a charitatívne aktivity v Dolnej Krupej, čím si vyslúžila všeobecnú obľúbenosť. Jej úsilie ocenil aj pápež Pius X., u ktorého bola aj na osobnej audiencii. Už za jej života, ako aj po smrti, boli na jej počesť pomenované viaceré kultivary ruží. Je pochovaná v rodinnom mauzóleu v Dolnej Krupej.
Život vľavo|náhľad|Monogram grófky Márie Henriety Chotekovej
Rodinné zázemie Grófka Mária Henrieta Chotková sa narodila v utorok 24. novembra 1863 v Dolnej Krupej do českej šľachtickej rodiny rodičom Rudolfovi Chotekovi a rakúskej šľachtičnej Márii Khevenhüller-Metschovej. Bola ich prvým dieťaťom a mala troch súrodencov: Annu (* 1865), Gabrielu (* 1868) a Rudolfa (* 1870). Na počesť narodenia každého dieťaťa vysadili rodičia sekvojovce mamutie. Jej sesternicou bola Žofia Chotková, manželka rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda, a starým otcom Herman Chotek. Pokrstená bola ako Hermína Rudolfína Ferdinanda Mária Antónia Anna. Neskôr z vlastnej iniciatívy používala len dvojmeno Mária Henrieta. náhľad|Máriin otec Rudolf Chotek vlastnil okrem panstva v Dolnej Krupej aj Futog. Mária Henrieta bola osamelá osoba, nikdy sa nevydala. Bola vzdelaná, pričom rada čítala knihy z rodinnej knižnice, ktorá obsahovala viac ako 2000 titulov. Jej rodnou rečou bola nemčina, ale komunikovala aj francúzsky, nemecky, anglicky, latinsky a s miestnym obyvateľstvom v oblastnom dialekte. Mierne ráčkovala.
Keď mala Mária Henrieta 18 alebo 19 rokov, umrela jej 16-ročná sestra Anna na tuberkulózu. Druhá sestra Gabriela sa v roku 1894, dva roky po úmrtí matky, vydala za grófa Františka Schönborna a odsťahovala sa na jeho panstvo v Slivnici (dnešné Slovinsko).
Keď sa jej sesternica Žofia v roku 1900 vydala za následníka trónu, narástla popularita aj Márie Henriety. Aj keď dostávala pozvánky na mnohé podujatia a bola veľmi bohatá, nikdy nechcela ísť na cisársky dvor, a opustiť tak rodný kaštieľ. Mária Henrieta si užívala príbytok v Dolnej Krupej, v ktorej jej predkovia bývali už viac generácií. Práve tu sa sa mohla venovať svojej hlavnej vášni: pestovaniu ruží. Kaštieľ spravoval a veľmi rozvíjal do svojej smrti v decembri 1903 Máriin otec Rudolf. Po jeho smrti zdedil dolnokrupockú kúriu jeho syn Rudolf, ktorý však až do svojho smrteľného infarktu v roku 1921 viedol veľmi nákladný šľachtický život a nestaral sa o rozvoj a bohatstvo panstva. (Umrel bezdetný).
Pre nezhody so švagrinou Irmou si po roku 1906 nechala vybudovať tzv. Schweizerhaus, čiže Švajčiarsky domček, ktorý bol veľký ako väčší sedliacky dom. Dedinčania ho po pár rokoch začali prezývať Horný kaštieľ. Bol situovaný za liehovarom a Mária Henrieta si do neho privádzala aj urodzené návštevy.
Náboženský život a aktivity Mária Henrieta mala celý život hlbokú kresťanskú vieru a bola idealistkou. Mala silnú úctu k Panne Márii, ktorej mramorovú sochu od umelca z Düsseldorfu umiestnila do biesiedky situovanej v centre rozária. V roku 1898 sa vydala na púť do Svätej zeme a taktiež vyučovala náboženstvo. Podporovala tiež zakladanie kresťanských mládežníckych organizácií. Nakupovala aj náboženskú literatúru, ktorú zadarmo rozdávala dedinčanom.
V roku 1909 jej pápež Pius X. udelil ďakovný diplom za dobročinné aktivity. Jej úsilie bolo v roku 1913 ocenené najvyšším pápežským radom, ktoré môže dostať aj laik: Pro Ecclesia et Pontifice. V ten istý rok ju pápež Pius X. prijal na osobnej audiencii.
Od roku 1895, keď bolo veľmi pravdepodobné, že zostane bez rodiny, grófka Choteková sa stala čestnou členkou v ústave šľachtičných, čo bola akási obdoba svetských rehôľ. V roku 1930 darovala vatikánskym záhradám 400 svojich najkrajších ruží.
Umelecký a spoločenský život Mária Henrieta mala aj umelecké sklony: venovala sa písaniu poézie či divadelných hier. Vystupovala aj ako herečka v niektorých charitatívnych predstaveniach, pričom Szalon ujszág ju v roku 1900 za jej výkony veľmi vychválil. V kaštieľskom divadle začala organizovať kultúrny festival, tzv. Krupský divadelný festival.
Dedinčania si ju ešte dlho po jej smrti pamätali ako priateľskú osobu a ovládajúcu miestne nárečie. Zúčastňovala sa na dedinských slávnostiach, kde sa obliekala do miestneho kroja. Práve za jej štýl obliekania a častého stýkania sa s dedinčanmi ju veľakrát kritizovala Rudolfova manželka Irma. Vystupňovalo sa to hlavne po smrti Máriinho otca Rudolfa, pretože sa paňou kaštieľa stala Irma. Grófka Mária Henrieta sa zúčastňovala aj na miestnych charitatívnych akciách, štedro podporovala siroty a opustené deti. Keďže často bez ohľadu na pohlavie alebo vek oslovovala ľudí dušenka, miestne obyvateľstvo ju prezývalo Grófka Dušenka.
Počiatky rozária náhľad|Fotografia približne z roku 1880. Po vydaji sesternice Žofie dostávala Mária Henrieta pozvánky aj do zahraničia. Preto cestovala aj do Francúzska či Holandska, v ktorých navštevovala ružové a tulipánové parky a záhrady. Tým sa jej láska k týmto kvetom veľmi posilnila. Navyše ruže sú tiež symbolom Panny Márie, ku ktorej mala silné puto.
Na začiatku 20. storočia sa Mária Henrieta rozhodla vytvoriť v parku kaštieľa rozárium, schopné konkurovať veľkým ružovým záhradám, akými boli v tom čase Roseraie de L'Haÿ vo Francúzsku alebo rozárium v Sangerhausene (v súčasnosti pod názvom Europa Rosarium) v Nemecku. Popri pestovaní ruží sa zaoberala aj ich šľachtením a vykonávala experimenty so zdokonaľovaním druhov ruží a vývojom nových kultivarov. Máriino nadšenie týkajúce sa ruží bolo pozoruhodné. Peter Lambert uviedol, že počas výstavy v Legnici na Henrietu Chotekovú tak zapôsobil pestrý kultivar ruže s názvom „Fragezeichen“ (Otáznik), ktorý predstavil Johannes Böttner, že hneď po skončení kongresu odišla do Frankfurtu, aby mohla obdivovať nové kultivary ruží v celej ich nádhere.
Grófka Chotková vybudovala nové rozárium bez cudzej pomoci a vlastným pričinením. Išlo o najväčšie rozárium v strednej Európe. Od Francúza Julesa Graverauxa sa jej podarilo získať celý sortiment ruží (250 kultivarov), ktorý existoval v Malmaisone za čias cisárovnej Jozefíny, manželky Napoleona Bonaparte.
Od roku 1906 postupne vysadila takmer 3 ha ruží severovýchodne od kaštieľa. Týmto veľkým dielom si rýchlo vybudovala dobrú povesť medzi pestovateľmi ruží. Známi ružiari ako Peter Lambert, Wilhelm Kordes, Hermann Kiese, Johannes Böttner a Rudolf Geschwind boli hrdí na to, že sú jej priateľmi a vážili si nielen jej schopnosti, ale aj jej nezištnú pomoc. Grófka Choteková s nimi a ďalšími nemeckými, francúzskymi či anglickými ružiarmi a botanikmi často korešpondovala. Mária Henrieta bola tiež vyhľadávanou odborníčkou, keď dochádzalo k sporom o identifikáciu jednotlivých kultivarov. Bola vo všeobecnosti považovaná za najväčšiu odbornú autoritu v oblasti kultivácii ruží v celej Európe. Postupne sa pre Máriu Henrietu Chotekovú vžila prezývka „grófka ruží“, „ružová grófka“ alebo „kráľovná ruží“. (Prvýkrát toto pomenovanie zaznelo na kongrese v Legnici v roku 1910).
Grófka Chotková bola významnou členkou Verein Deutscher Rosenfreunde – VDR (), ktorý vznikol v roku 1903. Aktívne sa zúčastňovala na rôznych kongresoch ružiarov a jej rozárium považovali účastníci za jedno z troch najlepších v Európe. V roku 1910 na kongrese v Legnici gróf Carl Friedrich von Pückler-Burghauss uviedol: „Dnes reťaze ruží spájajú Nemecko s Francúzskom a Rakúsko-Uhorskom.“ Mária Henrieta bola tiež členkou spolkov aj v Spojených štátoch a aj doživotnou patrónkou francúzskeho spolku. Mnohé organizácie a projekty aj finančne podporovala.
Rozšírenie rozária Prudký rozvoj rozária v Dolnej Krupej nastal v roku 1910, keď v Krupine umieral svetoznámy ružiar Rudolf Geschwind. Grófka Chotková z Geschwindovej iniciatívy odkúpila celú jeho zbierku 2000 ruží, keďže mesto Krupina nemalo o Geschwindov prípadný dar záujem. Zabezpečila tak zachovanie genetického dedičstva, ktoré tento ružiar vytvoril, mnohé odkúpené ruže totiž ešte neboli prezentované verejnosti. Mária Henrieta poslala dvoch svojich zamestnancov, aby dohliadali na balenie a prepravu ruží, ktoré boli následne presadené na čestné miesto v jej rozáriu. Vďaka tomuto úsiliu mnohé Geschwindove výtvory, ktoré sú dnes (2023) prítomné v Sangerhausene a iných dnešných rozáriách, prežili turbulentné 20. storočie. Odborníci považujú tento čin za jeden z najdôležitejších v živote grófky Chotekovej. V týchto rokoch bolo možné nájsť v jej rozáriu až 6000 kultivarov ruží: „Vlastnila úplný sortiment noisetiek, centifólií, damasceniek, bengaliek a kultivarov ruže galskej, ako aj bohatý sortiment botanických ruží z celého sveta a ich vzácnych hybridov.“ Vo svojej zbierke mala všetky severokrajné ruže. Ruže exportovala nielen do krajín Európy, ale aj USA a Kanady.
Rozárium Dolná Krupá bolo pýchou Zväzu nemeckých priateľov ruží a v roku 1914 na kongrese ruží vo Zweibrückene ružiar Hermann Kiese s nadšením opísal rozárium v Rakúsko-Uhorsku, ktoré krátko predtým navštívil. Tento kongres bol posledným veľkým podujatím organizovaným Zväzom a uznaním úspechov grófky Chotekovej. Len niekoľko dní po uzavretí kongresu, 28. júna 1914, bol arcivojvoda František Ferdinand, rakúsko-uhorský korunný princ, a jeho manželka Žofia (Máriina sesternica) zavraždení v Sarajeve.
Počas 1. svetovej vojny sa grófka Choteková vzdala záhradníctva a pracovala ako sestra Červeného kríža. Starala sa o ranených vojakov v nemocnici v Trnave. Keď sa na konci vojny vrátila na svoje panstvo, jej rozárium bolo úplne spustnuté. Rakúsko-uhorská monarchia zanikla, obec bola premenovaná z Unter Krompach na Dolná Krupá a bola súčasťou Česko-Slovenska.
Ružová škôlka a podnikanie náhľad|V rodnom kaštieli prežila grófka Choteková celý život. Po skončení vojny grófka Chotková, ktorá mala už vyše 55 rokov, začala pracovať na prestavbe svojho spustnutého rozária. Doktor Gustáv Brada, český záhradník špecializujúci sa aj na pestovanie ruží, ktorý Dolnú Krúpu navštívil v roku 1921, konštatoval, že rozárium bolo počas vojny mimoriadne poškodené a stratu niektorých vzácnych kultivarov ruží je prakticky nemožné prekonať. Prestavba ružovej záhrady si žiadala významné investície a grófka Mária Henrieta Chotková v ťažkých ekonomických podmienkach po vojne už nemala toľko finančných prostriedkov. Jediná ružová záhrada, ktorá vojnou neutrpela, bola Roseraie de L'Haÿ vo Francúzsku. Nástupcovia Julesa Gravereauxa, ktorí mali na starosti toto francúzske rozárium, však neboli naklonení myšlienke pomáhať rozvoju rozárií v krajinách porazených počas vojny.
Pestovanie ruží si v tej dobe vyžadovalo veľa práce, pretože podľa postupov používaných v 20. rokoch 20. storočia sa ruže museli presádzať každých 4 až 5 rokov, aby sa predišlo vyčerpaniu živín v pôde. Po odstránení ruží sa pozemky zasypali maštaľným hnojom a jeden rok sa pestovali zemiaky. V nasledujúcich rokoch sa pestovala fazuľa alebo hrach, po ktorých sa museli pozemky pred opätovnou výsadbou ruží hlboko preorať. Tieto postupy boli veľmi nákladné.