vľavo|80x80bod náhľad|Schéma madridského metra Madridské metro (španielsky: Metro de Madrid) je systém metra obsluhujúci mesto Madrid, hlavné mesto Španielska. Systém je 14. najdlhším systémom rýchlej prepravy na svete s celkovou dĺžkou 293 km. Jeho rast v rokoch 1995 až 2007 ho zaradil medzi najrýchlejšie rastúce siete na svete v tom čase, súperiac s mnohými ázijskými metrami, ako sú MTR v Hongkongu, šanghajské metro, kantonské metro, pekingské metro a dillíjske metro. Európska dlhová kríza však výrazne spomalila plány expanzie, kvôli čomu mnohé projekty boli odložené a zrušené. Na rozdiel od bežnej španielskej cestnej a železničnej dopravy, ktorá jazdí vpravo, vlaky madridského metra používajú ľavostrannú jazdu na všetkých tratiach, pretože doprava v Madride jazdila vľavo až do roku 1924, päť rokov po spustení systému.
Madridské metro má 1 712 eskalátorov a 558 výťahov.
História náhľad| Zavretá stanica Chamberí na linke 1
1916–1918: koncepcia a financovanie 19. septembra 1916 schválil kráľovský dekrét 4-linkový plán na vytvorenie metra v Madride. Inžinieri, ktorí plán vytvorili, Carlos Mendoza, González Echarte a Miguel Otamendi potom začali proces vyzbierania 8 miliónov pesiet, aby sa mohla začať prvá fáza projektu, výstavba linky 1 zo Sol do Cuatro Caminos. Carlos Mendoza nadviazal kontakt s Enriqueom Ocharánom, riaditeľom finančnej spoločnosti Banco de Vizcaya, ktorý ponúkol 4 milióny pesiet pod podmienkou, že verejnosť prispeje ďalšie 4 milióny.
Mengemor (firma za výstavbou metra) zverejnila brožúru s cieľom presvedčiť ľudí, aby darovali. Firma bola schopná získať 2,5 milióna pesiet zo 4 miliónov, ktoré potrebovala. Kráľ Alfonz XIII. zasiahol a investoval 1,45 milióna pesiet z vlastných peňazí.
1919: výstavba a otvorenie Prvá fáza výstavby bola dokončená v roku 1919. Bola postavená v úzkom úseku a stanice mali 60 metrov dlhé nástupištia. Rozšírenie tejto trate a výstavba dvoch ďalších nasledovali krátko po roku 1919. Madridské metro slávnostne otvoril 17. októbra 1919 kráľ Alfonz XIII. V čase spustenia malo metro len jednu linku, ktorá mala dĺžku 3,48 kilometra medzi Sol a Cuatro Caminos s ôsmimi zastávkami.
Kráľ, kráľovská rodina a ďalší sa potom zúčastnili prvej oficiálnej jazdy metrom, ktorá smerovala z Cuatro Caminos do Río Rosas a trvala 40 sekúnd. Tam zastavili na jednu minútu a potom pokračovali na stanicu Chamberí, čo trvalo 45 sekúnd. Cesta viedla až po konečnú zastávku, Sol. Kráľ a jeho rodina sa potom vrátili zo Solu metrom späť do Cuatro Caminos, tentoraz bez zastavenia. Cesta trvala 7 minút a 46 sekúnd.
Po jazde sa na nástupišti zastávky Cuatro Caminos podával obed a inžinieri boli zablahoželaní k vytvoreniu „zázraku“.
O dva dni neskôr, 19. októbra 1919, bolo madridské metro otvorené pre verejnosť. Prvý deň premávalo 390 vlakov, metrom sa odviezlo 56 220 cestujúcich a spoločnosť zarobila na cestovnom 8 433 pesiet.
Počas novembra a decembra 1919 malo metro v priemere 43 537 cestujúcich denne a na predaji lístkov zarobilo v priemere 6 530 pesiet denne. Vďaka jeho úspechu sa spoločnosť rozhodla viac expandovať a vytvorila 12 000 nových akcií, ktoré predala verejnosti, aby získala viac prostriedkov na financovanie ďalšej expanzie.
1920–1921: rozšírenie linky 1 a výstavba linky 2 Spoločnosť následne začala zhromažďovať materiály potrebné na rozšírenie linky 1 zo Sol, cez Progreso a Antón Martín, po stanicu Atocha.
Dňa 31. júla 1920 predložila spoločnosť návrh na predĺženie linky 1 z Atochy do Puente de Vallecas. V roku 1921 spoločnosť deklarovala svoj záujem spustiť novú linku zo Sol do Ventas, pričom prvá fáza projektu bola postavená zo Sol do Goya, pozdĺž ulice Calle Alcalá.
Práce sa začali 27. marca 1921 na rozšírení linky 1 z Atochy do Vallecas a na výstavbe linky 2 zo Sol do Goya.
26. decembra 1921 bol slávnostne otvorený úsek Sol-Atocha na linke 1, ktorý pridal tri nové zastávky metra: Progreso, Antón Martín a Atocha. Na inaugurácii sa zúčastnili kráľ a kráľovná, Don Alfonz XIII. a Doña Victoria.
1922 a ďalej V roku 1924 sa premávka v Madride zmenila z jazdy vľavo na jazdu vpravo, ale linky madridského metra zostali v prevádzke na ľavej strane. V roku 1936 mala sieť tri linky a odbočku medzi Óperou a Estación del Norte (teraz Príncipe Pío). Všetky tieto stanice slúžili ako protiletecké kryty počas španielskej občianskej vojny. Po občianskej vojne verejné práce na rozširovaní siete pokračovali postupne. V roku 1944 bola postavená štvrtá linka, ktorá v roku 1958 pohltila vetvu linky 2 medzi Goya a Diego de León, vetvu, ktorá mala byť súčasťou linky 4 od jej výstavby, ale až do ukončenia prác bola prevádzkovaná ako vetva linky 2.
V šesťdesiatych rokoch 20. storočia bola medzi Plaza de España a Carabanchel postavená prímestská železnica napojená na linky 2 (na stanici Noviciado s dlhým prestupom) a 3. Bola vybudovaná aj piata linka metra s úzkymi úsekmi, ale 90 m nástupišťami. Krátko po otvorení prvého úseku linky 5 sa nástupištia linky 1 zväčšili zo 60 na 90 m, čím sa natrvalo uzavrela stanica Chamberí, pretože bola príliš blízko stanice Iglesia (menej ako 500 m). Chamberí je odvtedy zatvorená, ale nedávno bola znovu otvorená ako múzeum.
Začiatkom 70. rokov bola sieť značne rozšírená, aby sa vyrovnala s prílevom obyvateľstva a rozrastaním mesta v dôsledku ekonomického rozmachu Madridu. Nové trate boli plánované s väčšími nástupišťami dlhými 115 m. Rozšírili sa aj linky 4 a 5. V roku 1979 viedlo zlé hospodárenie ku kríze. Už začaté práce boli ukončené v 80. rokoch 20. storočia a všetky zostávajúce projekty boli opustené. Po všetkých tých projektoch bolo dokončených 100 kilometrov železničnej trate do roku 1983 a prímestská železnica zanikla, pretože bola predĺžená po stanicu Alonso Martínez a následne prevedená na novú linku 10.
Expanzia od 90. rokov 20. storočia Práce na veľkom rozšírení metra sa začali v roku 1995, do roku 2011 bolo vybudovaných v 4 etapách 172 kilometrov novej trate a 132 nových staníc.
To zahŕňalo predĺženie liniek 1, 4 a 7 a výstavbu novej linky 11 smerom do odľahlých oblastí Madridu. Linky 8 a 10 boli spojené do dlhšej linky 10 a nová linka 8 bola postavená na rozšírenie podzemnej siete smerom k letisku. Predĺžená linka 9 ako prvá opustila okraj Madridu a dorazila do Rivas-Vaciamadrid a Arganda del Rey, dvoch satelitných miest na juhovýchode Madridu. Správa siete bola prevedená na verejný podnik Metro de Madrid SA.
Začiatkom prvého desaťročia 21. storočia bolo v rámci obrovského projektu nainštalovaných približne 50 kilometrov nových tunelov metra. Táto výstavba zahŕňala priame spojenie medzi centrom Madridu a letiskom, ďalšie predĺženie linky 8 a pridanie spojov na periférie mesta s obrovskou 40 km slučkou s názvom MetroSur (linka 12), obsluhujúcou južné predmestia Madridu.
Budúca expanzia Keďže počet ciest metrom, ako aj počet obyvateľov madridského spoločenstva v posledných rokoch neustále rastie, rastie politický konsenzus, že sú potrebné ďalšie rozšírenia, konkrétne na podporu linky 6 ako jednotného centrálneho okruhu v systéme prevažne radiálnych liniek.
Pod novou regionálnou vládou nabrali novú dynamiku aj ďalšie dlho pozastavené expanzné projekty. To zahŕňa predĺženie linky 5 na letisko Barajas, ako aj spojenie medzi linkou 3 a MetroSur na juhu.
Návrh a nastavenie staníc náhľad| Stanica Alonso Martínez na linke 4: staré stanice sú často kompaktné a zvyčajne nie príliš hlboko pod zemou náhľad| Stanica Getafe Central na linke 12 s prestupom Cercanías: nové stanice sú zámerne vybudované priestranne, s niekoľkými priečnymi viditeľnými poschodiami a výťahmi pre osoby so zdravotným postihnutím. Vek mnohých staníc madridského metra je zrejmý z ich dizajnu: Staršie stanice na úzkych linkách sú často dosť kompaktné, podobne ako stanice parížskeho metra. Zdobili ich obklady v rôznych farebných prevedeniach v závislosti od stanice. V posledných rokoch bola väčšina týchto staníc zrekonštruovaná s jednofarebnými tabuľkami zodpovedajúcimi tým najnovším, spolu s ďalšími vylepšeniami, ako sú modernizovaná signalizačná technika a výťahy. Stanice postavené medzi koncom 70. a začiatkom 90. rokov 20. storočia sú o niečo priestrannejšie, pričom väčšina z nich má steny krémovej farby.
Na druhej strane, najnovšie stanice sú postavené s ohľadom na priestor a majú prirodzené osvetlenie a dostatok vchodov. Farebná schéma sa medzi stanicami líši, pričom sa používajú jednofarebné tabuľky a celá stanica je pokrytá svetlými farbami. Nedávno vybudované prestupné stanice majú biele steny, ale nie je to zvykom.
Väčšina staníc je postavená s dvoma bočnými nástupišťami, ale niekoľko z nich (najvyťaženejšie prestupy) má okrem bočných nástupíšť teoreticky určených na výstupy aj centrálne ostrovné nástupište. Tento systém sa pôvodne používal v barcelonskom metre a nazýva sa španielske riešenie. 12 staníc s týmto nastavením sú:
15x15bod Miguel Hernández 15x15bod Campamento, Carabanchel 15x15bod Avenida de América, Manuel Becerra, Sainz de Baranda, Pacífico, Plaza Elíptica, Oporto, Laguna 15x15bod Avenida de América, Pueblo Nuevo
Dve stanice majú prestupné usporiadanie s dvoma ostrovnými nástupišťami, čo umožňuje extrémne rýchle prestupy medzi linkami. Obe tieto stanice s medzinástupňovými prestupmi sú na linke 10 na Príncipe Pío (s 15x15bod) a Casa de Campo (s 15x15bod). Linka 10 v oboch prípadoch využíva vonkajšie koľaje, takže cestujúci, ktorí tam vystupujú, odchádzajú „pravou“ stranou vlaku namiesto obvyklej ľavej strany.
Okrem toho je postavených 10 staníc len s jedným ostrovným nástupišťom namiesto bežných bočných nástupíšť. Ide o tieto stanice:
15x15bod Pinar de Chamartín (jedno ostrovné nástupište a dve bočné nástupištia 15x15bod Almendrales, Villaverde Alto 15x15bod Aluche 15x15bod Feria de Madrid, Aeropuerto T4 15x15bod Rivas Urbanizaciones, Arganda del Rey 15x15bod Joaquín Vilumbrales
Ďalší typ systému je taký, kde je jedna ostrovná plošina s jednou bočnou plošinou. Tento systém sa používa na dvoch staniciach na linkách 2 a 4 ako konečná zastávka a na troch staniciach na linkách 7, 9 a 10, kde je potrebné, aby cestujúci prestúpili na menšie vlaky, aby mohli pokračovať v ceste, zvyčajne do miest mimo Madridu, ako je Alcobendas alebo Coslada. Deje sa tak preto, aby mohli cestujúci jednoducho prestupovať medzi vlakmi na ostrovnom nástupišti. V posledných troch menovaných staniciach je ostrovné nástupište vybavené cestovnými bránami, aby bolo možné overiť cestovné lístky na cestovanie medzi tarifnými zónami. Ide o tieto stanice:
15x15bod Cuatro Caminos 15x15bod Arguelles 15x15bod Estadio Metropolitano 15x15bod Puerta de Arganda 15x15bod Tres Olivos
Systém napájania náhľad|220x220bod| Mapa elektrifikačných napätí používaných v metre a Metro Ligero: hnedá označuje 600V, zelená označuje 1500V a ružová označuje 750V Napájanie súprav je v celom systéme metra uskutočňované trolejovým vedením. Od roku 1999 používa metro na svoje inštalácie patentovaný systém: pevnú koľajnicu visiacu zo stropu tunelov namiesto obvyklého medeného alebo hliníkového drôtu zaveseného v pravidelných intervaloch na nadzemných mostíkoch. Tento typ trolejového vedenia je pevný, vďaka čomu je robustnejší a menej náchylný na poruchy. Inštalácie mimo tunelov sú zriedkavé, pretože vyžadujú oveľa viac podporných konštrukcií v porovnaní s tradičnými nadzemnými vedeniami založenými na drôte, čo ich inštaláciu predražuje. Tento systém pevného horného napájania sa používa aj v iných systémoch metra.
Linky vpravo|náhľad|325x325bod| Mapa madridského metra v mierke