Zločiny slovenských vojakov na východnom fronte boli zločiny spáchané príslušníkmi Rýchlej a Zaisťovacej divízie na východnom fronte. V lete roku 1941 sa vojnová Slovenská republika pripojila k útoku proti Sovietskemu zväzu. Slovenský vojenský kontingent na východom fronte bol ešte v priebehu roka 1941 redukovaný do podoby dvoch divízii: Rýchlej a Zaisťovacej, ktoré pôsobili na území ZSSR až do roku 1943 resp. 1944. Vojaci čelili situáciám, na ktoré neboli pripravení – prepadom zo zálohy a partizánskej vojne. Vrchné velenie slovenských jednotiek striktne vyžadovalo od vojakov slušné správanie voči civilnému obyvateľstvu a zajatcom, no aj keď bolo správanie slovenských vojakov ako súčasti okupačných síl na východom fronte vo väčšine prípadov vzorné, našli sa jednotlivci, ktorí sa dopustili činov, ktoré je možné klasifikovať ako vojnový zločin či porušenie ženevských konvencií. Z približne 100 000 slovenských vojakov nasadených na východom fronte sa vojnových zločinov preukázateľne dopustilo necelých 0,5 % osôb.
Zaisťovacia divízia Už v decembri 1941 obdržalo velenie Zaisťovacej divízie (ZD), ktorej operačné pásmo sa v tom čase nachádzalo v severnej časti tzv. Ríšskeho komisariátu Ukrajina, nemecké smernice pre boj s partizánmi. Tie obsahovali inštrukcie na vykonávanie exekúcií vo vlastnej réžii. Od decembra 1941 začali jednotky ZD vo svojej teritoriálnej pôsobnosti čoraz viac preberať úlohy okupačného aparátu. Slovenské jednotky nasadzované do pátrania po partizánoch mali byť posilnené o príslušníkov Sicherheitsdienstu a tajnej polície a v januári 1942 boli zapojené aj do činností spojených s genocídou Židov. Stalo sa tak počas akcie v mestečku Mozyr, keď jedna z peších rôt pluku 102 asistovala pri strieľaní Židov. Slovenskí vojaci mali obkľúčiť mesto a zabrániť úniku Židov z neho.
Správanie sa vojakov pešieho pluku 102 Koncom novembra 1941 bol za veliteľa pešieho pluku 102 Zaisťovacej divízie (ZD) (veliteľ plk. pech. Pavol Kuna) menovaný pplk. Michal Lokšík. Lokšík bol rodák z Viedne, kde po prepustení z česko-slovenskej armády od roku 1921 aj žil. Do slovenskej armády bol prijatý v máji 1939. Podľa povojnovej výpovede jeho pobočníka Ľudovíra Krampla trpel Lokšík, ktorý bol nemeckej národnosti, predpojatosťou voči Rusom a to údajne už od prvej svetovej vojny.
Od začiatku roka 1942 bola operačná oblasť Zaisťovacej divízie rozšírená až po rieku Dneper. V apríli toho roku boli jednotky pluku 102 zapojené do protipartizánskej akcie (akcia Bamberg), počas ktorej nechal jeho veliteľ Lokšik iniciatívne vypáliť niekoľko ukrajinských obcí. Informácie o účasti vojakov pluku 102 v akcii Bamberg a ich možnom brutálnom správaní sa dostali ku veliteľovi jazdeckého priezvedného oddielu (JPO), pplk. Jaroslavovi Kmicikievičovi, ktorý neskôr povedal, že:„.. o tom, že sa v aprílových akciách strieľalo do bezbranných žien a detí, rozprávali mi dôstojníci p. pl. 102 odchádzajúci k RD v prítomnosti mojich dôstojníkov.“Lokšíka slová Kmicikieviča o účasti jeho vojakov v násilnostiach pobúrili a požadoval ospravedlnenie. Na šíriace sa informácie o možnom brutálnom správaní sa vojakov pluku 102 zareagovalo velenie divízie a 26. mája 1942 bol vydaný rozkaz, podľa ktorého mali podriadení velitelia do 30. mája poučiť vojakov pluku, že:„..pri akciám proti partizánom neslobodno dopúšťať sa vrážd a násilností na bezbrannom obyvateľstve.“Lokšík proti iniciatíve velenia divízie vystúpil a ohradil sa dokonca aj pred samotným veliteľom divízie Kunom, so slovami, že ide o „ohováranie jeho vojakov". Kuna mu prisľúbil, že nechá celú vec prešetriť.
Svoje sťažnosti Lokšík predostrel aj písomnou formou, a to v správe veleniu ZD, v ktorej sa odvolával aj na jedno z predchádzajúcich nemeckých nariadení. Zaštiťoval sa nemeckým uznaním a demonštroval nemecké nastavenie. Rozširovanie informácií o účasti jeho vojakov na represáliách voči civilnému obyvateľstvu označil za „podlamovanie bojovej sily a morálky pluku“.
Následné vyšetrovanie, ktoré robila komisia zostavená na veliteľstve Lokšíkovho pešieho pluku 102, však spôsobom vypočúvania svedkov posunulo do pozície vyšetrovaného pplk. Kmicikieviča. Komisia zasadajúca v dňoch 26. a 27. mája totiž neskúmala vierohodnosť Kmicikievičových tvrdení, ale len okolnosti použitia „hrubých a urážlivých výrokov“ veliteľa JPO voči pešiemu pluku 102. Pplk Kmicikievič sa 9. júna 1942 formálne ospravedlnil, avšak v kritike neľudského správania vojakov pešieho pluku nepoľavil. Svoj postoj vysvetlil návalom roztrpčenia, ktoré v ňom vyvolali informácie, že vojaci pluku 102 mali strieľať do bezbranných žien a detí. Kmicikievič pritom spochybnil aj spôsob vedenia boja proti partizánom.
Informácie o možnom brutálnom správaní sa Lokšíkových vojakov sa dostali aj k veleniu Rýchlej divízie. Generál Augustín Malár, ktorému končila misia veliteľa jednotky. sa pri svojom návrate na Slovensko začiatkom mája 1942 zastavil u ZD, Tam oboznámil niektorých veliteľov napr. veliteľa pešieho pluku 101 pplk. Pálkoviča so správaním sa vojakov pešieho pluku 102. Malár bol prvým veliteľom Zaisťovacej divízie po jej vzniku a počas svojho pôsobenia vo funkcii striktne dbal na dobré vzťahy s miestnym obyvateľstvom.
Podľa dostupných dokumentov mal snahu prešetriť správanie vojakov pluku 102 nový veliteľ Rýchlej divízie gen. Jozef Turanec, ktorý žiadal, aby bola spísaná zápisnica s desiatnikom Daňom. Daňo mal vysvetliť, v akej súvislosti sa mal vyjadriť, že nikto nemá na čele napísané, či je, alebo nie je partizán. Rovnako mal podať informácie o údajnom bití žien a detí slovenskými vojakmi v dedine Kozinky. Po vojne však Kmicikievič vypovedal, že práve Turanec mal žiadať zákrok za ohováranie vojakov pluku 102.
Masaker v obci Maloduš Začiatkom leta 1942 zosilnela odbojová partizánska činnosť na okupovanom území Ukrajiny a Bieloruska, čo pocítili aj vojaci Zaisťovacej divízie. Dňa 1. augusta 1942 prepadli partizáni slovenských vojakov a ôsmich zabili, pričom zohavili telá. Tento incident podnietil pplk. Lokšíka k trestnej výprave do obce Maloduš.
Výpravy sa okrem pešej jednotky zúčastnilo aj niekoľko slovenských lietadiel. Ich piloti vidiac v obci Maloduš zhluk ľudí na obec zaútočili. No šlo o miestnych obyvateľov idúcich do kostola. K dedine, ktorá po útoku začala horieť, sa pohla trestná výprava v podaní roty pod velením npor. Ladislava Kleinerta. Kleinert nechal oddeliť 15 dedinčanov, ktorí podľa miestnych mali mať príbuzných u partizánov. Tých potom jeho vojaci odviedli do jedného neporušeného domu, kde ich postupne postrieľali. Šlo o ženy, deti a jedného chromého starca. Kleinera neobmäkčil ani jeden osemročný chlapec, ktorý ho prosil na kolenách, aby to nerobil. Po čine bol príslušný dom zapálený a prostredníctvom starostu obce boli jej obyvatelia upozornení, že to bola výstraha.
Svedkami incidentu boli iní slovenskí dôstojníci (napr. por. jazd. Imrich Gaš), ktorí Kleinerta vyzývali, aby upustil od konania. Následne po masakri viedol veliteľ 102. pluk pplk. Lokšík osobne veľkú čistiacu akciu medzi Mozyrom a Riečicou. Počas nej nechal vypáliť niekoľko obcí a opustených partizánskych táborov.
Nový veliteľ divízie (od 10. augusta 1942) plk. gšt. Rudolf Pilfousek zakázal vypaľovanie obcí.
Voči Kleinertovi bolo zo strany veliteľa divízie plk. Kunu iniciované trestné konanie. Pred súd sa však postavil až po vojne a bol popravený. Pplk. Lokšík, ktorý mal nemecký pôvod, bol v roku 1944 penzionovaný a vojnu končil ako príslušník Waffen SS.
Zločiny Záhoráka a jeho podriadených Pri Zaisťovacej divízii pôsobila jazdecká skupina. Veliteľ jednej z jazdeckých čiat npor. Ján Záhorak sa pri protipartizánskych akciách prezentoval krutosťou. Jeden z príkladov jeho počínania bola asi 20-minútová prestrelka s partizánmi, pri ktorej Záhorák nechal použiť aj KPÚV (kanón proti útočnej vozbe). Po bitke bolo zaistených od 13 do 30 ľudí. Z nich bola približne polovica zastrelená. Samotný Záhorák zastrelil jedného Žida, ktorého podozrieval zo spolupráce s partizánmi.
Jedným z ľudí, ktorých Záhorák zavraždil, bol major Červenej armády, ktorý sa dobrovoľne prihlásil do výsadkových diverzných jednotiek, nakoľko chcel byť blízko svojej rodiny, žijúcej v obci Kozinky. Informátori Záhorákovi prezradili, že major chodí svojich blízkych navštevovať. Slováci nastražili pascu a majora zajali.
Počas výsluchu mu Záhorák oznámil, že bude zastrelený. Major žiadal o milosť s ohľadom na rodinu. Záhorákovi oznámil, že ho mohol niekoľkokrát zabiť, ale ušetril ho. Záhorák sa nedal obmäkčiť a „odsúdenému“ dovolil jednu poslednú návštevu rodiny. Sám majora pri návšteve sprevádzal a nechal sa aj pohostiť. Pri ceste naspäť majora chladnokrvne zastrelil a neodradilo ho ani to, že mu na prvýkrát zlyhala zbraň.
Podľa výpovedí pred povojnovým ľudovým súdom bolo výsledkom činnosti malej Záhorakovej jednotky v období od decembra 1941 do marca 1942 od 60 – 100 zatknutých osôb, z ktorých bola približne polovica popravená, vrátane dvoch žien. Konalo sa podľa zásady „čo Žid, to partizán“. Záhorákova skupina operovala juhozápadne a východne od mestečka Mozyr, no na súde sa skloňovali aj zločiny v obciach Skorodnoje, Chojniky, Bragin a v mestečku Lojev. Samotný Záhorák bol odsúdený na 25 rokov väzenia. Od smrti ho zachránila len účasť v Slovenskom národnom povstaní.
Rýchla divízia
Rýchla skupina Prvým predchodcom Rýchlej divízie bola Rýchla skupina. Táto slovenská jednotka ako prvá slovenská vojenská formácia pod velením plk. gšt. Rudolfa Pilfouska vstúpila v júni 1941 na sovietske územie. Po niekoľkých dňoch zajali prvých dvoch zajatcov. Jeden z nich bol vojak prezlečený za civilistu. Po výsluchu bol usvedčený z diverznej činnosti a na rozkaz veliteľa jednotky plk. Rudolfa Pilfouska zastrelený.
Vojaci Rýchlej skupiny sa v júni 1941 stali svedkami nálezu obetí sovietskej NKVD v bani Salina pri Dobromile. Udalosť vzbudila v miestnom obyvateľstve túžbu po pomste. Po obsadení oblasti nemeckou armádou sa zaktivizovali miestne radikálne nacionalistické živly a začali so zabíjaním domnelých komunistických aktivistov a ich sympatizantov, pričom terčom teroru sa stali Židia, ktorí boli stotožňovaní so sovietskym režimom. Svedkom pogromu bola kolóna slovenských vojakov Rýchlej skupiny, pričom čtk. Michal Mano zastrelil jedného z polomŕtvych Židov, aby skrátil jeho utrpenie. Podozrenie, že pogromu sa zúčastnili aj ďalší slovenskí vojaci, sa nepotvrdilo. Prípad zastrelenia Žida vyšetroval poľný súd Rýchlej skupiny za účasti prokurátora Antona Rašlu, ktorý odsúdil 8. júla 1941 čtk. Manu za zabitie na degradáciu a dva a pol roka žaláru.
Rýchla brigáda
Dva prípady zabíjania sovietskych zajatcov sa vyskytli počas bitky pri Lypovci. Počas bitky 22. júla 1941 zastrelili červenoarmejci ukrytí v líščích dierach zo zálohy niekoľko mužov z 5. roty KPÚV npor. Leopolda Ďuranu a tankistov. Slovenskí delostrelci zákopy objavili a vytiahli z nich 12 sovietskych vojakov. Npor. Ďurana rozrušený stratami nechal zajatcov nastúpiť do radu a pištoľou ich zastrelil. Npor. Ďurana mal po bitke psychické poruchy liečené v Martine, preto bol po vojne v roku 1947 oslobodený od trestného stíhania z dôvodu nepríčetnosti. Vojaci prítomní na poprave si uvedomovali, že ide o vojnový zločin, navyše pištoľ npor. Ďuranu mala zásobník len na 8 nábojov a musel ju počas popravy prebíjať, takže jeho stav nepríčetnosti nemohol byť až taký vážny.