thumb|upright=2|Kontinentálne platne boli zmapované v druhej polovici 20. storočia. Na tomto obrázku je znázornený aj pohyb jednotlivých platní voči sebe.
Platňová tektonika (iné názvy: dosková tektonika, globálna tektonika) je teória, ktorá je syntézou rôznych geotektonických predstáv, ktorých cieľom je objasniť tektonické javy v celosvetovom meradle. V súčasnosti je prijímaný mobilistický výklad založený na pohybe kontinentov a rozchádzaní oceánskeho dna.
Táto teória hovorí o tom, že najvrchnejšia časť zemského telesa je tvorená dvoma vrstvami: vrchná litosféra je pevná a zložená prevažne z kyslíka (46,6 %), kremíka (27,7 %), hliníka (8,1 %) a železa (5,0 %). Pod ňou sa nachádza astenosféra, ktorá je vo svojej vyššej časti plastická, vo väčších hĺbkach však v dôsledku nárastu tlaku mení svoje vlastnosti a je pevnáToshiro, T., Lay, T., 2000: Mantle dynamics and seismic tomography., Proc. Natl. Acad. Sci. USA, 97, 23 s. 12409–12410. Litosféra „pláva“ na astenosfére a je rozlámaná na viacero veľkých (africká, antarktická, austrálska, eurázijská, severoamerická, juhoamerická, pacifická, kokosová, Nazca, a indická platňa) a niekoľko menších platní (alebo krýh), nazývaných aj tektonické platne. Tieto platne sa voči ostatným pohybujú, pričom môže dochádzať k ich stretom: konvergentné (dve platne do seba narážajú), divergentné (dve platne sa od seba vzďaľujú), alebo transformačné (platne sa pohybujú vedľa seba opačnými smermi). Pri stretoch nastávajú rôzne geologické fenomény: zemetrasenia, sopečná činnosť, vznik pohorí, vznik riftových zón a oceánskych priekop.
Platňová tektonika sa vyvinula zo štúdia dvoch geologických procesov: pohybu kontinentov, pozorovaného už začiatkom 20. storočia a rozchádzania sa oceánskeho dna (pozorovaného v 60. rokoch 20. storočia). Samotná teória bola vypracovaná koncom šesťdesiatych rokov a jej široká akceptácia geologickou verejnosťou spôsobila revolúciu v geologických vedách (podobne ako objavenie periodického zákona v chémii, kvantovej mechaniky vo fyzike a objavenie DNA v biológii).
Princípy
Rozdelenie zemského telesa na litosféru a astenosféru je založené na ich mechanických rozdieloch. Litosféra je chladnejšia a pevná resp. krehká, zatiaľ čo astenosféra je teplejšia a duktilná. Toto rozdelenie nie je totožné s rozdelením Zeme na kôru, plášť a jadro. Základným princípom je, že litosféra je rozlámaná na viacero väčších a menších platní (dosiek), ktoré sa pohybujú po duktilnejšej astenosfére rôznymi smermiReichwalder P., Jablonský J., 2003: Všeobecná geológia 1. Univerzita Komenského, Bratislava, 239 s.. Litosférické platne sú tenké, rigidné, horizontálne mobilné telesá pokrývajúce zakrivený povrch Zeme. Napätie na jednom okraji platne je prenesené rigidným telesom platne na opačný okraj, bez toho aby vyvolalo deformáciu vo vnútri platne. Deformácia prebieha prevažne (ale nie výlučne) len na okrajoch platní. Takéto správanie litosférického materiálu je prekvapivé hlavne pre to, že platne sú len okolo hrubé, ale napriek tomu dokážu prenášať napätie na tisíce kilometrov.
Kolízie jednotlivých platní sa dejú pozdĺž okrajov jednotlivých platní a tieto hranice sú spojené s viacerými geologickými procesmi: zemetrasenia, sopečná činnosť a vytváranie topografických nerovností: pohoria, stredooceánske chrbty a morské priekopy. Hranice platní sa vyznačujú prebiehajúcou deformáciou a sprevádzanú zemetraseniami.
Tektonické platne pozostávajú z dvoch typov kôry: oceánskej a pevninskej. Rozdiel medzi nimi je v hustote a minerálnom zložení: oceánska kôra je ťažšia a zložená z iných (tmavých, alebo mafických) minerálov ako kontinentálna, ktorú budujú hlavne ľahšie granitoidné a premenené horninyKrist, E., Krivý, M., 1985: Petrológia. Alfa, Bratislava, 464 s. oveľa bohatšie na kremeň. Väčšina platní je tvorená oboma typmi kôry, iba niektoré platne sú tvorené čisto oceánskou kôrou.
Typy okrajov thumb|right|350px|Tri typy interakcií na okrajoch tektonických platní. Rozoznávame tri typy platňových okrajov, rozdelené sú na základe pohybu jednotlivých platní voči sebe. K nim sa viažu rozdielne geologické fenomény. Hranice stretu jednotlivých platní sa rozdeľujú na: Transformné okraje sa vyskytujú pri pohybe dvoch platní vedľa seba pozdĺž tzv. transformných zlomov. Divergentné, alebo konštruktívne okraje sa vyskytujú pri rozchádzaní sa dvoch platní. Konvergentné, alebo aktívne okraje sa vyskytujú pri zrážke dvoch platní.
Ako samostatné môžu byť chápané pasívne okraje, ktoré oddeľujú oceánsku a kontinentálnu kôru, neprebieha však na nich žiadny významný pohyb a nie sú ani okrajmi platní, ale iba vnútroplatňové rozhrania.
Transformné okraje Bočný posun jednej platne popri druhej pozdĺž transformného zlomu môže spôsobiť dobre pozorovateľné povrchové zmeny. Kvôli treniu sa platne neposúvajú kontinuálne. Napätie v oboch platniach sa hromadí až po určitú hranicu a keď ju prekročí, tak sa akumulovaná energia uvoľní a platne sa posunú. Toto zapríčiňuje zemetrasenia s ohniskami do hĺbky , častý jav na transformných okrajoch. Na transformných okrajoch sa neprejavuje žiadny vulkanizmus. Transformné zlomy sa nachádzajú iba na oceánskej kôre, kde od seba oddeľujú rôzne rýchlo sa pohybujúce stredooceánske chrbty. Príkladom môže byť zlom EltaninBeutel, E.K., Okal, E.A., 2003: Strength asperities along oceanic transform faults: a model for the origin of extensional earthquakes on the Eltanin transform system. Earth and Planetary Science Letters, 216, s.27 – 41. Na kontinentoch sa transformné zlomy nenachádzajú, ide o smerne posuvné (strike-slip) zlomy. Takýmto je zlom San Andreas, ktorý sa nachádza na západnom pobreží USA a je časťou komplexu zlomov v tejto oblasti. Na tomto mieste sa stretáva Severoamerická a Pacifická platňa, ktorá sa pohybuje smerom na sever. Dôsledkom tohto pohybu je posun Kalifornského polostrovu na sever (podľa odhadov bude za 50 miliónov rokov Kalifornský polostrov pri pobreží Aljašky).
Divergentné okraje thumb|„Most spájajúci kontinenty“ – most ponad riftové údolie Alfagja na Islande, spájajúci severoamerickú a eurázijskú platňu. V divergentných okrajoch dochádza k posunu dvoch platní od seba a vzniku novej oceánskej kôry z magmy tvoriacej sa v mieste rozchodu (nazýva sa aj stredooceánsky chrbát). Počiatkom celého procesu je vyklenutie zemského plášťa prostredníctvom diapíru astenosféry, tzv. astenolituMišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984: Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.. Táto vystupujúca magma následne spôsobí v dôsledku zmeny teplotných a tlakových podmienok vo svojom okolí roztiahnutie a stenčenie zemskej kôry. Výstup novej magmy sa zväčša odôvodňuje prítomnosťou vzostupného prúdu konvekčnej bunky (tzv. aktívny spreading) alebo ťahovým pôsobením kôry posúvajúcej sa smerom od chrbta smerom k okraju platne (tzv. pasívny spreading). Predstaviteľmi divergentných okrajov sú pre oceánsku kôru riftové systémy oceánskych chrbtov (napr. Stredoatlantický chrbát) a pre pevninskú kôru riftové údolia (napr. Východoafrická priekopová prepadlina). Tieto údolia sú tvorené masívnymi komplexmi zlomov, v ich strede dochádza k intenzívnym podmorským výlevom bazaltov. Rozchádzanie sa spravidla nie je jednotné, takže jednotlivé bloky sa nepohybujú rovnakou rýchlosťou, preto na oceánskom dne nachádzame rôzne nepravidelné blokové štruktúry. Zlomové zóny sú aj miestom častých plytkých zemetrasení. Pohyb oceánskeho dna by sa dal prirovnať k dopravníkovému pásu, kde je kôra unášaná smerom od riftovej zóny k oceánskej priekope.
Stredooceánske chrbty sú jedným z kľúčových dôkazov o rozširovaní sa morského dna. Prieskumom zemského magnetizmu sa objavili obrazce zmien magnetického poľa na obidvoch stranách riftov. Tieto obrazce boli príliš symetrické na to aby boli náhodné. Dlhodobou analýzou týchto záznamov sa našli spojitosti medzi zmenou magnetických pólov a striedaním vrstiev v obrazcoch. Magnetické pásy korešpondujú so zmenou polarity magnetického poľa Zeme. Toto bolo potvrdené aj zistením veku jednotlivých pásov.
Konvergentné okraje Konvergentné okraje sa vyznačujú približovaním platní. Tieto procesy sprevádza často proces označovaný ako subdukcia, kedy sa ťažšia platňa (väčšinou oceánska kôra) ponára pod ľahšiu platňu (kontinentálna kôra alebo mladšia oceánska kôra). Pri týchto procesoch dochádza k vzniku mnohých fenoménov. Pri subdukcii oceánskej kôry dochádza k zoškrabávaniu – akrécii morských sedimentov z ponárajúcej sa platne. Môže vznikať rozsiahly komplex akrečných priziem a melanží, ktoré nezriedka vytvárajú pásmo nevulkanických ostrovov, nachádzajúcich sa v predpolí kontinentov alebo na vonkajšej strane vulkanických ostrovných oblúkov.
Kolízia oceán-kontinent thumb|left|250px|Kolízia oceán-kontinent:1. Oceánska kôra / 2. Litosféra / 3. Astenosféra / 4. Pevninská kôra / 5. Vulkanický oblúk / 6. Hlbokomorská priekopa. Pohyb konvergentných okrajov závisí od typu zemskej kôry platní, ktoré kolidujú. Ak sa stretá platňa tvorená oceánskou kôrou s platňou tvorenou pevninskou kôrou, oceánska platňa sa zvyčajne ponára pod pevninskú, vytvárajúc subdukčnú zónu. Zóna subdukcie sa na oceánskom dne prejavuje ako hlbokomorská priekopa (tiež označovaná trenč) a na pevnine ako vulkanické pohorie. Seizmologický výskum subdukčných zón poukázal na fakt, že v dôsledku slapových javov sú na západ orientované subdukčné zóny uklonené strmšie, ako platne subdukujúce smerom na východ. Príkladom stretu kontinentálnej a oceánskej platne (tzv. subdukcia Čilského typu) je západné pobrežie Južnej Ameriky: kolízia oceánskej platne Nazca (Atacamská priekopa) a Juhoamerickej platne (pohorie Andy). Predpokladá sa, že v niektorých prípadoch môže dôjsť k špecifickému javu tzv. obdukcia, keď časť oceánskej kôry nesubdukuje, ale dôjde k jej prešmyknutiu cez kontinentálny okraj. Dnes niektorí predpokladajú, že ide o určitý typ exhumácie. Pri poklesávaní oceánskej kôry dochádza k jej zahrievaniu a k strate fluidných zložiek (najmä vody). Tieto zložky stúpajú nahor cez pevninskú kôru a ich vplyvom dochádza k znižovaniu teploty tavenia, teda k tvorbe preplynenej magmy. Magma môže eruptovať na povrch a vytvárať reťaz vulkánov kopírujúcich neďaleké pobrežie. Z pohľadu tektoniky sa takéto pobrežie nazýva aktívny kontinentálny okraj.
Celý Pacifik je lemovaný reťazou vulkanických pohorí a vulkanických ostrovov (Aleuty, Kamčatka, Kurily, Japonsko, Filipíny, Nový Zéland, Andy (Južná Amerika), Sierra Nevada (Severná Amerika), Kaskádové vrchy (Severná Amerika). Táto reťaz sa nazýva aj Ohnivý kruh (The Ring of Fire).
Kolízia kontinent-kontinent thumb|right|250px|Kolízia kontinent-kontinent:1. Kontinentálna kôra / 2. Litosféra / 3. Astenosféra / 4. Zanikajúca kontinentálna kôra / 5. Vysokohorský chrbát / 6. Náhorná plošina.
Pri strete dvoch platní tvorených pevninskou kôrou dochádza k ich vzájomnej kompresii alebo k posunu jednej platne pod druhú (špecifický typ subdukcie). Pri každej z týchto možností dochádza k vytvoreniu horskej reťaze, čo je sprevádzané častými zemetraseniami, ktorých epicentrá sú najčastejšie v hĺbkach do . Najlepším príkladom je kolízia severného okraja Indickej platne s časťou Eurázijskej platne. Pri tomto procese sa Indická platňa podsúva pod Eurázijskú, postupne ju zdvíha. Výzdvih je spôsobený tým, že pri zdvojení kôry sa ľahká kontinentálna kôra najprv zaborí do plášťa, no kvôli svojej nižšej hustote je postupne nadľahčovaná a vyzdvihovaná z veľkých hĺbok. Dvíhanie Himalájí podobne ako aj ďalších mladých alpínskych pohorí ako sú Alpy alebo Karpaty prebieha dodnes. Vzájomné zrážky kontinentov, ktoré zanechali na povrchu výrazné pásmové pohoria, sú dôkazmi o komplikovaných pohyboch kontinentov v minulosti. Starými pohoriami, ktoré už erózia zarovnala natoľko, že nemajú vysokohorský charakter sú napr. Ardeny, Ural a Appalače alebo Česká vysočina, ktorá je pozostatkom rozsiahleho pohoria, ktoré vzniklo ešte počas hercýnskeho vrásnenia v prvohorách.
Kolízia oceán-oceán