Pobožnosť je označenie (predovšetkým ľudovej) zbožnosti a jej vonkajších prejavov (teda niektorých foriem bohoslužby, resp. náboženských obradov).
V Katolíckej cirkvi pobožnosti nie sú striktne vzaté liturgického charakteru, no z liturgie vychádzajú a sú ich „doplnkom“. Ako duchovné cvičenia (sacra exercitia) vedené diecéznym biskupom sú súčasťou tzv. „diecéznej liturgie“. Typovo ide najmä o kratšie obrady, hoci niektoré formy sú slávené aj v rámci dlhšieho obdobia (napr. novény). Súčasťou pobožností sú najmä modlitby.
Pôvodným významom slova je pozornosť a odovzdanosť človeka pri modlitbe a bohoslužbe. Dôraz sa pri výklade kladie na intelektuálnu pozornosť, kým termín „devotio“ znamená skôr celkovú oddanosť a ochotu na sebadarovanie sa.
Prehnaná nábožnosť býva pejoratívne označovaná ako pobožnostkárstvo či bigotnosť. Neúprimná, respektíve pokrytecká pobožnosť ako svätuškárstvo.
História Pobožnosti sa na latinskom Západe vyvíjali hlavne z iniciatívy veriacich, ktorí sa v časoch latinskej omše nemohli na slávení podieľať priamo, a tak participovali omšovou pobožnosťou. Veriaci si tak spočiatku sám čítal modlitby, od čias osvietenstva boli veriacimi aj predmodlievané alebo hovorené nahlas (najmä pri detských omšiach). Latinské žalmy pripomínali laickým veriacim ružence a modlitbu hodiniek nahrádzali tzv. malé hodinky (officium parvum). Hodinky zároveň začali veriaci v stredoveku uzatvárať mariánskou antifónou a procesiou k ikone, kde sa konali spevy či litánie. Osamostatnenie týchto zvykov viedlo k vzniku požehnaní ako typu pobožnosti. Tento vývoj bol výrazný najmä v nemecky hovoriacich krajinách. Zo súkromného rozjímania sa vyvinuli napríklad krížová cesta, kult Ježišovho Srdca či májová pobožnosť.
Katolícka cirkev Bod 13 konštitúcie Sacrosanctum Concilium (O posvätnej liturgii) Druhého vatikánskeho koncilu odporúča kresťanom tie pobožnosti, ktoré sú v súlade s normami Cirkvi. Rozlišuje pobožnosti konané z nariadenia Apoštolskej stolice (univerzálne) a pobožnosti partikulárnych (miestnych) cirkví. Pobožnosti partikulárnych cirkví musia byť v súlade s liturgiou, „aby sa od nej istým spôsobom odvodzovali a k nej privádzali ľud, lebo liturgia ich svojou povahou veľmi prevyšuje.“ Pobožnosť v zásade nemá liturgický charakter, hoci môže byť s liturgickým slávením prepojená.
Katolícka pobožnosť môže byť venovaná priamo Bohu, ale aj k anjelom, svätým či Panne Márii. Toto náboženské prežívanie však nesmie, v zmysle katolíckej náuky, popierať, že kult sa svojou povahou a svojím významom vzdáva Otcovi, Synovi a Duchu Svätému (respektíve Otcovi prostredníctvom Syna v Duchu).
Pobožnosťami v Katolíckej cirkvi sú napríklad procesie, kajúca pobožnosť, ružencová pobožnosť, pobožnosti krížovej cesty, dušičkové pobožnosti, májové pobožnosti (pôvodne z ), getsemanská pobožnosť či štyridsaťhodinová modlitba. Formou pobožnosti je aj škapuliarska pobožnosť či jasličková pobožnosť počas Vianoc či deväťdňové novény, typicky svätodušná novéna. Na Slovensku napríklad Trnavská novéna.
Referencie
Ďalšia literatúra