Bitka pri Harame alebo Chramone (dnešná Nová Palanka) sa odohrala medzi vojskami uhorského kráľa Štefana II. (11161131) a cisára Byzantskej ríše Jána II. Komnéna (11181143) v roku 1128, alebo možno skôr – v roku 1125 (chronológia je neistá), na území dnešného Srbska, a viedla k veľkej porážke uhorského vojska.

Predohra náhľad|vpravo|Miniatúra zobrazujúca korunováciu kráľa Štefana II. roku 1116, Obrázková kronika, 13581370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť Byzantský cisár Ján II. bol ženatý s uhorskou princeznou Piroškou, dcérou kráľa Ladislava I., čo ho zatiahlo do dynastických bojov uhorského kráľovstva. Poskytnutím azylu Álmošovi, oslepenému žiadateľovi o uhorský trón, vzbudil Ján podozrenie uhorského kráľa Štefana II.

Ján odmietol Štefanovu požiadavku, aby mu bol Álmoš vydaný. Uhri na čele s kráľom potom prekročili dunajskú hranicu a vtrhli do byzantských balkánskych provincií. Uhorská Obrázková kronika uvádza ako dôvod potupu Uhorska:

Väčšina zdrojov uvádza túto udalosť do roku 1127, pričom nepriateľstvo trvalo až do roku 1129; existuje aj alternatívna chronológia s uhorským útokom a byzantskou odvetou v roku 1125 s obnovením nepriateľských akcií v roku 1126. Uhri zaútočili na Belehrad, Niš a Sofiu; Ján, ktorý bol neďaleko Philippopolis v Trácii, prešiel do protiútoku, podporovaný riečnou flotilou operujúcou na Dunaji.

Bitka Po náročnom ťažení, ktorého podrobnosti sú nejasné, sa Jánovi II. podarilo poraziť Uhrov a ich srbských spojencov v pevnosti Haram alebo Chramon, ktorá sa nachádza v modernej Novej Palanke na uhorskom brehu Dunaja. Uhorské vojsko pod velením veliteľa menom Setephel, keďže kráľ Štefan II. bol chorý, sa rozostavilo a bránilo líniu Dunaja.

Byzantský historik Ióannes Kinnamos opisuje, ako Ján II. použil lesť, aby umožnil svojej armáde prekročiť rieku. Poslal žoldniersku jednotku zloženú z „ligúrskych rytierov“ (lombardských) a Turkov (pravdepodobne jazdných lukostrelcov), aby simulovali prechod proti prúdu rieky, zatiaľ čo on zostal so zvyškom svojej armády na brehu oproti Haramu. Lesť zafungovala a jeho armáda prekročila rieku pri Harame na lodiach, samotný cisár na palube cisárskej triéry. Prekročenie rieky je jednou z najnáročnejších vojenských operácií. Byzantská armáda musela byť veľmi disciplinovaná a dobre podporovaná lukostrelcami a balistami na cisárskych lodiach. Prekročiac rieku, na uhorskom brehu Dunaja byzantská jazda „so sklopenými kopijami rozprášila zhromaždené uhorské sily“. Mnoho uhorských jednotiek bolo rozbitých, keď sa zrútil most, cez ktorý prechádzali, keď utekali pred byzantským útokom. Byzantínci obsadili Haram a ďalšie uhorské opevnené osady v tejto oblasti a nazbierali veľké množstvo koristi. Udalosť bola označená ako „krvavá bitka“ a veľká porážka Uhrov.

Dohra Po víťazstve nad Uhrami Ján II. podnikol trestný nájazd proti Srbom. Pre Byzantíncov bolo nebezpečné, že sa Srbi spojili s Uhorskom. Mnoho srbských zajatcov bolo zajatých a títo boli transportovaní do Nikomédie v Malej Ázii, aby slúžili ako vojenskí kolonisti. Čiastočne sa to dialo preto, aby sa Srbi podrobili (Srbsko bolo, aspoň nominálne, byzantským protektorátom), a čiastočne preto, aby sa posilnila byzantská hranica na východe proti Turkom. Srbi boli nútení znovu uznať byzantskú suverenitu.

V Uhorsku porážka pri Harame podkopala autoritu Štefana II. a on čelil vážnej vzbure, keď dvaja grófi, menom „Bors“ (možno Boris Kolomanovič) a „Ivan“, boli vyhlásení za kráľov. Obaja boli nakoniec porazení, Ivan bol sťatý a Bors utiekol do Byzancie.

Potom Uhri obnovili nepriateľstvo, možno preto, aby bolo vidieť, že kráľ Štefan II. znovu potvrdzuje svoju autoritu, útokom na byzantskú pohraničnú pevnosť Braničevo. Ďalšie byzantské vojenské úspechy – Chóniates spomína niekoľko stretnutí – viedli k obnoveniu mieru. Kinnamos opisuje byzantský zvrat, ku ktorému došlo pred nastolením mieru, čo naznačuje, že kampaň nebola úplne jednostranná. Uhorské záznamy sa však zhodujú s Chóniatom v tom, že kráľ Štefan bol opäť porazený a následne bol nútený vyjednať mier za byzantských podmienok. Byzantskej ríši bola potvrdená kontrola nad Braničevom, Belehradom a Zemunom a obnovili sa aj v oblasti Sirmium (u Chóniata nazývanú Frangochorion), ktorá bola od 60. rokov 11. storočia uhorská. Uhorský uchádzač o trón knieža Álmoš zomrel v roku 1129, čím sa odstránil hlavný zdroj napätia medzi krajinami.

Poznámky

Referencie

Zdroj

Kategória:Bitky stredoveku Kategória:Bitky v 1128 Kategória:Bitky Byzantskej ríše Kategória:Bitky v Uhorsku