Uhorská občianska vojna v rokoch 12641265 () bol krátky dynastický konflikt medzi uhorským kráľom Belom IV. a jeho synom, neskorším uhorským kráľom Štefanom (V.).
Vojna bola jedným zo spúšťačov vznikajúcej feudálnej anarchie v Uhorsku v posledných desaťročiach 13. storočia.
Vzťahy Bela IV. s jeho najstarším synom a dedičom Štefanom sa naštrbili začiatkom 60. rokov 13. storočia potom, čo Belo IV. začal uprednostňovať svoju dcéru Annu a svojho najmladšieho syna, slavónskeho vojvodu Bela. Štefan kráľa obvinil, že ho plánuje vydediť. Krátka šarvátka medzi Belom a Štefanom však bola v roku 1262 ukončená bratislavským mierom. Štefan prinútil svojho otca, aby mu postúpil všetky oblasti Uhorska na východ od Dunaja, a sám prijal titul mladšieho kráľa, zároveň si ponechal aj titul pána Kumánov (Stephanus, Dei gratis junior rex Hungariae, dux Transilvaniae et Dominus Cumanorum). Napriek mierovej dohode zostal vzťah medzi kráľmi napätý a koncom roku 1264 vyústil do občianskej vojny, ktorá skončila Štefanovým víťazstvom nad kráľovským vojskom v bitke pri Isaszégu. V roku 1266 uzavreli otec so synom strany mierovú zmluvu, no ani tá nedokázala odstrániť nedôveru medzi nimi, ktorá pretrvala až do Belovej smrti v roku 1270.
Uhorské kroniky (Kronika Šimona z Kézy, Obrázková kronika) konflikt nespomínajú. Uhorské donačné listiny, rakúske kroniky a letopisy stručne zaznamenávajú niektoré udalosti bez kontextu. V dôsledku toho existuje niekoľko historiografických rekonštrukcií chronológie občianskej vojny. Zo slovenských historikov sa konfliktu stručne venoval už Jonáš Záborský vo svojom diele Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových, ktorý konflikt datuje do roku 1267. Novšia monografia pochádza z pera maďarského historika Attilu Zsoldosa.
Predohra right|thumb|300px|Miniatúra bitky pri Kressenbrunne v Kronike Jána z Turca Najstarší syn kráľa Bela IV. Štefan sa narodil v roku 1239. V roku 1245 dal Belo korunovať svojho syna za kráľa a vyhlásil ho za svojho dediča. Kráľovská listina z roku 1246 spomína Štefana už ako „kráľa a vojvodu Slavónie “. Belo Štefanovi daroval územia medzi riekou Drávou a Jadranským morom. Od roku 1245 mladý Štefan nominálne vládol provinciám Chorvátsko, Dalmácia a Slavónsko. Keď Štefan v roku 1257 dosiahol plnoletosť, bol vymenovaný za sedmohradského vojvodu, no ešte v roku 1258 ho otec preložil do Štajerska. Štefanova vláda bola v Štajersku nepopulárna. Miestni páni sa s podporou českého kráľa Přemysla Otakara II. vzbúrili proti uhorskej správe. Hoci Štefan dosiahol proti Čechom významné úspechy, v rozhodujúcej bitke pri Kressenbrunne bola spojená uhorská armáda kráľa Bela a Štefana 12. júla 1260 Přemyslom Otakarom II. porazená, predovšetkým preto, že hlavné sily pod Belovým velením prišli neskoro, a sám Štefan, ktorý velil predvoju, bol zranený a ledva unikol z bojiska. Konflikt medzi Uhorskom a Čechami bol ukončený viedenským mierom podpísaným 31. marca 1261. Belo IV. sa musel vzdať Štajerska v prospech Přemysla Otakara II a zároveň dal Přemyslovi Otakarovi II. za manželku svoju vnučku Kunhutu Uhorskú. Štefan sa vrátil druhýkrát do Sedmohradska.
Štefanov vzťah s Belom IV. sa zhoršil začiatkom 60. rokov 13. storočia. Štefan obvinil svojho otca, že ho plánoval vydediť v prospech svojho mladšieho brata, jedenásťročného Bela.
Konflikt v roku 1262 a rozdelenie kráľovstva bratislavským mierom Štefan na prelome rokov 1261 a 1262 rozšíril svoju právomoc aj pozdĺž rieky Tisa za Sedmohradsko. Tam žijúci Kumáni boli považovaní za jeho poddaných. Štefanove listiny dokazujú, že udeľoval pozemky v Bihare, Szatmáre, Berežskej a Ugočskej župe ako aj ďalších župách mimo Sedmohradska. V tom čase sa už objavovali náznaky eskalácie konfliktu: keď napríklad kráľovský pár – Belo a Mária – na jar 1262 navštívil slavónsku provinciu, panovník skonfiškoval Medvedgrad z vlastníctva Záhrebskej diecézy, aby tam preniesol korunovačné klenoty zo Székesfehérváru do úschovy na ochranu pred Štefanom.
thumb|right|alt=Bratislavský hrad |Bratislavský hrad, kde otec so synom podpísali prvú dohodu v roku 1262 Po sérii sporov medzi ich prívržencami vypukol na jeseň roku 1262 medzi Belom IV. a Štefanom ozbrojený konflikt. Je pravdepodobné, že iniciátorom vojny bol Štefan, ktorého armáda vpochodovala do západnej časti Horného Uhorska (župy Hont a Bratislava). Podľa nedatovanej listiny kráľovnej Márie Belo a Štefan „stáli proti sebe, armády na oboch stranách, pripravené zdvihnúť ruky k sebe“, takže si možno predstaviť, že k žiadnym vážnym vojnovým aktom nedošlo. Szűcs sa domnieval, že obe armády sa stretli možno okolo novembra 1262 pri Bratislavskom hrade. Po zásahu predstaviteľov miestnej svetskej a cirkevnej vrchnosti, župana (grófa) Herranda Hédera a hontského archidiakona Ladislava sa podarilo medzi stranami zabezpečiť prímerie. Mierovú zmluvu uzavreli okolo 25. novembra 1262 za sprostredkovania dvoch arcibiskupov ríše, Filipa Türjeho z Ostrihomu a Smaragda z Kaloče, za účasti Filipa, biskupa z Vácu, Benedikta, prepošta zo Szebenu, a Jána, prepošta z Aradu. Podľa bratislavského mieru si Belo IV. a Štefan rozdelili Uhorské kráľovstvo pozdĺž Dunaja: krajiny na západ od rieky zostali pod priamou vládou Bela a Štefan prevzal vládu nad východnými územiami. Štefan prijal aj titul mladšieho kráľa a ponechal si titul pána Kumánov (Stephanus, Dei gratis junior rex Hungariae, dux Transilvaniae et Dominus Cumanorum). Dňa 5. decembra 1262 vydal Štefan v Poroszló listinu, v ktorej vyhlásil, že je spokojný so všetkým, čo mu jeho otec v dohode uzavretej v Bratislave „pred niekoľkými dňami“ dal a sľúbil, že nebude nastoľovať ďalšie požiadavky. Zaviazal sa, že nebude konať proti svojmu otcovi ani svojmu mladšiemu bratovi vojvodovi Belovi. Priznal, že prevzal hrad Fiľakovo. Štefan tiež prisľúbil, že vráti všetky pozemky a majetky, ktoré počas vojny zobral barónom a služobníkom svojho otca, okrem osôb uvedených menovite (Henrich Preussel a Franco, kapitáni Fiľakova, ktorí napriek dohode odmietli odovzdať pevnosť Štefanovi). Belo IV. sľúbil súčasne, že nebude povzbudzovať Kumánov, aby mu prisahali vernosť. To isté urobil Štefan s nemeckými a slovanskými poddanými v Slavónii, ako aj s českými žoldniermi v Belovej kráľovskej armáde. Dohodli sa tiež, že sa nikdy nebudú mstiť šľachticom a kráľovským služobníkom v službách druhej strany a nikdy nebudú zasahovať do ich majetku. Okrem toho ostala pod spoločnou správou oboch panovníkov sedmohradská ťažba soli a obchod.
Príprava na vojnu Štefan bol so svojimi výdobytkami spokojný. V máji 1263 sľúbil, že nebude prenasledovať pánov, ktorí sa pridali k jeho otcovi. Navrhol tiež, že ak hriešnik utečie z jedného kráľovstva do druhého, vládca toho druhého ho môže podľa rozsudku tiež brať na zodpovednosť. Požiadal oboch arcibiskupov, aby v júli 1263 predložili Svätej stolici Bratislavský mier. Neexistuje dôkaz, že zmluvu potvrdil pápež Urban IV., pretože Belo IV. odmietol zapojiť cirkev do mierového procesu napriek príchodu pápežského legáta Velasca do Uhorska. Štefan zriadil samostatný kráľovský dvor a nominoval vlastných prívržencov do dôležitých funkcií v Sedmohradsku. Belo IV. nemal v týchto pohraničných oblastiach absolútne žiadnu právomoc. Štefanova účtovná kniha z prvej polovice roku 1264 je zachovaná a sú v nej vymenované dary a peňažné výhody poskytnuté jeho podporovateľom (napr. Egídius Monoszló, Reynold Básztély, Joachim Gutkeled, Dominik Čák a Kumáni). Záznamy odrážajú, že mladší kráľ sa v predvečer občianskej vojny v rokoch 12641265 snažil získať stúpencov. Tieto výdavky financoval z príjmov razby v Syrmii, skladu soli v Sălacea (Rumunsko) a ťažby striebra v Banskej Štiavnici.
thumb|left|450px|alt= Rozdelenie Uhorska medzi rokmi 1254 a 1270 |Rozdelenie Uhorska medzi rokmi 1254 a 1270, žltou farbou vyznačené Štefanove dŕžavy
Belo IV. považoval mier a rozdelenie Uhorska z roku 1262 za dočasný neúspech. Pustil sa do masívnej diplomatickej a propagandistickej kampane zameranej na podkopanie Štefanových pozícií a pripravoval sa na ozbrojenú odvetu. Na novozriadenom Štefanovom panstve ležalo niekoľko pozemkov členov kráľovskej rodiny. Napríklad Belova dcéra, mačvianska vojvodkyňa Anna a jej manžel Rostislav Michajlovič vlastnili kráľovské panstvo Bereg. Po rozdelení získala panstvo Štefanova manželka Alžbeta Kumánska. Kráľovná Mária a vojvodkyňa Anna protestovali proti okupácii svojich pozemkov na pápežskom dvore. Annini synovia Michal a Belo obvinili Štefana z konfiškácie ich hradov – Bereg a Füzér – v rozpore s Bratislavským mierom z roku 1262. Namiesto zmierenia Belo IV. naberal silu na odvetu. Svojej kráľovnej manželke Márii daroval hrad Visegrád s dvorom Pilišského kráľovského lesa a župu Požega. Ďalej odovzdal hrady Nitra, Bratislava, Mošon a Šopron svojmu najmladšiemu synovi, vojvodovi Belovi. Okrem toho kráľ pripojil k Belovmu vojvodstvu župy Baranya, Šomoď, Zala, Vas a Tolna. Tieto darovacie listiny potvrdil pápež Urban IV. dňa 21. decembra 1263. Podľa pápežského listu dostal mladý Belo 15.júla 1264 aj hrad Vasvár a župu Valkó. Župa Valkó patrila v súlade s Bratislavským mierom do Štefanovej sféry vplyvu; Belo IV. týmto darom mierovú zmluvu porušil. Pápež Urban IV. poveril Filipa Türjeho a vesprémskeho biskupa Pavla Baloga, aby hájili záujmy vojvodu Bela. Na kráľovu žiadosť pápež potvrdil aj majetky vojvodkyne Anny. Niekoľko donácií sa týkalo pozemkov v Štefanovej ríši, čím bola opäť porušená zmluva z roku 1262. V tomto prípade boli Belove donácie a najmä ich pápežské potvrdenia určené na zabezpečenie budúcnosti členov rodiny na jeho strane proti Štefanovi, ktorý mal po jeho smrti nastúpiť na trón. V roku 1263 vyslal Belo IV. do Bulharska vojsko pod velením Ladislava Kána, aby podporili despotu Jakuba Svetoslava proti Byzantskej ríši. Belova diplomatická misia približne v rovnakom čase zabránila mongolskej invázii.
Pozemky vo vlastníctve prívržencov Bela a Štefana sa nachádzali v oboch kráľovstvách, čo spôsobilo mnohé konflikty a spolu s dvojvládím prispievalo k neskoršej anarchii. Šľachtici obvinení zo zločinov v jednom kráľovstve často utekali k druhému panovníkovi, kde im bol udelený azyl. Belo IV. napríklad obvinil Konráda Győra z falšovania mincí. Podľa svojej kráľovskej listiny Konrád utiekol na Štefanov dvor, aby sa vyhol zodpovednosti. V roku 1263 dostal Konrád na žiadosť Štefana od kráľa amnestiu. Vznikajúce napäté vzťahy v rámci dynastie Arpádovcov využil aj notoricky známy lúpežný barón Panyit Hahót. Ťažké zločiny spáchal v župe Zala v Belovej ríši. V dôsledku toho kráľ nariadil konfiškáciu jeho pozemkov, no Panyit opustil Belovu ríšu a zložil prísahu vernosti Štefanovi. Hoci spoločný súd Bela a Štefana rozhodol v neprospech Panyita, on sa predstavil ako obeť politického prenasledovania a začiatkom októbra 1264 si od vojvodu Štefana zaobstaral listinu s prísľubom zrušenia rozsudku a vrátenia skonfiškovaných zemí po Štefanovom nástupe na uhorský trón. Aj Štefan Rátót opustil kráľovský dvor a v roku 1264 prebehol k vojvodovi Štefanovi zo strachu z uväznenia Čáka z ugodskej vetvy rodu Čákovcov. Po Štefanovom odchode Belo zdevastoval jeho majetky =na území svojej ríše.