Svätý Ján Krstiteľ de La Salle (* 30. apríl 1651, Reims, Francúzsko† 7. apríl 1719, Rouen) bol francúzsky katolícky kňaz a pokrokový pedagóg na prelome 17. a 18. storočia. Okolo roku 1680 založil Kongregáciu školských bratov, známu ako Školskí bratia de La Salle.
Je považovaný za otca modernej pedagogiky, pretože v priebehu života založil viacero škôl, v ktorých presadzoval tzv. simultánnu metódu vzdelávanie. Založil tiež prvú priemyselnú školu, prvý ústav pre učiteľov a zaviedol vyučovanie v národnom jazyku namiesto dovtedy používanej latinčiny. Medzi jeho hlavné literárne diela patrí O povinnostiach bratov, Povinnosti kresťana alebo Rozjímania.
Katolícka cirkev ho od roku 1900 uctieva ako svätého. Je považovaný za patróna učiteľov a vychovávateľov.
Život Detstvo a štúdiá Ján de La Salle sa narodil 30. apríla 1651 do významnej šľachtickej rodiny v Remeši otcovi Ľudovítovi () a matke Nicolle rodenej de Moet de Brouillet. Ján bol najstarším z desiatich detí, z ktorých sa tri stali rehoľnými bratmi a jedno rehoľnou sestrou. Rodičia veľmi dohliadali na morálny a intelektuálny rozvoj ich potomstva.
náhľad|Ján Krstiteľ zobrazený ako kanonik remešskej katedrály
Už ako 11-ročný Ján prijal tonzúru. Pred dovŕšením 16-teho roku sa 7. januára 1667 stal kanonikom remešskej katedrály. Vyštudoval Collège des Bons Enfants. Neskôr, 10. júla 1669 sa stal doktorom filozofie. Jeho otec stále dúfal, že syn nastúpi na advokátsku dráhu, avšak 18. októbra 1670 Ján vstúpil do kňazského seminára sv. Sulpícia v Paríži pod vedením Louisa Tronsona. Počas tohto obdobia navštevoval aj prednášky teológie na univerzite v Sorbonni.
Do Jánovho života zasiahla smrť jeho matky 19. júla 1671. Jeho otec umrel o necelý rok neskôr 9. apríla 1672. Z tohto dôvodu o desať dní neskôr ako 21-ročný opustil seminár, aby sa postaral o zvyšok rodiny. Podľa Canona Blaina mal Ján početné psychické problémy a prehodnocoval, či je jeho skutočným povolaním stať sa kňazom. Po vykonaní 8 dňového duchovného cvičenia a poradách s mnohými ľuďmi, predovšetkým s remešským kanonikom Nicolasom Rolandom, sa však Ján usvedčil v tom, že je to tá správna cesta.
Prvým míľnikom na ceste za splnením tohto sna bola jeho subdiakonská vysviacka v Cambrai. Udelil mu ju 2. júna 1672 arcibiskup Ladislas Jonnart. Diakonskú vysviacku prijal v Paríži 21. marca 1676 od Françoisa Bataillera. Aby sa Ján mohol plnšie venovať prípravám na kňazské povolanie, požiadal remšského arcibiskupa Maurica Le Telliera, aby ho prepustil z úradu kanonika. Arcibiskup to však odmietol a Ján toto rozhodnutie akceptoval. Za kňaza bol vysvätený vyššie spomenutým arcibiskupom na Bielu sobotu 9. apríla 1678. Už v tom čase Ján požíval počesť zbožného človeka.
Ján pokračoval vo svojich štúdiách a v júni 1680 po obhajobe svojej práce získal doktorát z teológie. Počas nasledujúcich rokov sa venoval budovaniu novozaloženej Kongregácie sestier Dieťa Ježiša (). Zveril mu ju umierajúci kanonik Nicolas Roland, pretože podľa jeho slov „[Jánove] nadšenie ju dovedie k prosperite.“ Táto kongregácia sa venovala vzdelávaniu dievčat.
Zakladateľ škôl V časoch jeho kňazskej vysviacky bola Európa zničená vojnami a následne vznikla núdza o dobré a bezplatné školy. Množstvo detí a mládeže nedostávalo ani základné vzdelanie. Jána v roku 1679 kontaktovala vzdialená príbuzná pani Mailleferová, ktorá ho požiadala, aby pomohol Adrienovi Nyelovi s otváraním verejnej školy pre chlapcov v Remeši.
Po otvorení školy sv. Mórica sa Ján stiahol do ústrania, pretože oblasť školstva nevnímal ako svoje životné poslanie. Podobne pristupoval k vzdelávaniu aj počas zakladania školy vo farnosti sv. Jakuba. Napriek tomuto prístup Ján pokračoval v systematickej práci na etablovaní týchto vzdelávacích inštitúcií. Denne povzbudzoval mladých učiteľov alebo im pomáhal a navrhoval tiež praktické vzdelávacie metódy. Snažil sa im pomáhať aj materiálne, často na úkor vlastného života, pretože pociťoval za nich zodpovednosť.
Kongregácia školských bratov V tomto období vo vtedajšom Francúzskom kráľovstve získaval prevahu jansenizmus a rozširovanie názorov, že ľudia majú byť prehnane nezávislí a odmietajúci autority. Francúzsko bolo zároveň devastované početnými vojnami, ktoré sa podpísali na plienení úrody a následnými hladomormi. Práve toto prostredie beznádeje a zlé socioekonomické podmienky boli živnou pôdou pre mnohé myšlienkové prúdy, ktoré Cirkev vnímala ako škodlivé pre vieru a morálku. Ján si práve vtedy uvedomil, že východiskom z tejto situácie pre Cirkev je vzdelávanie a starostlivosť o budúce generácie.
Po založení vyššie spomenutej školy Ján stále uvažoval nad tým, ako ju vylepšiť. Chcel, aby učitelia šírili duchovné posolstvo a neučili len z povinnosti. Často hovorieval: „Ako môžem odporúčať chudobu, keď sám nebudem chudobný?“ V júli ] sa preto Ján vzdal svojho kanonického miesta v remešskej katedrále a majetok, ktorý vlastnil, rozdal chudobným v snahe dokončiť prácu, ktorú začal. K pozícii chudobného človeka bol povzbudzovaný aj kňazom Barrem, ktorý mu radil, aby sa vzdal všetkého, čo by mohlo odvádzať jeho pozornosť od Božej slávy. Začal žiť život v chudobe a postupne sa k nemu začalo pridávať viacero mládencov, ktorí sa taktiež začali bezplatne starať o mládencov a vychovávať ich.
Po čase sa Ján rozhodol napísať duchovné pravidlá, aby mohlo vzniknúť duchovné spoločenstvo. Hlavnými pilierami budovaného inštitútu bola kresťanská výchova mládeže a vysoké nároky na vyučujúcich, ktorí sa mali utvrdzovať vo viere, pokore a poslušnosti. Jej cieľom bolo bojovať proti nevedomosti. Ján sa rozhodol, že všetci tí, ktorí budú patriť do spoločenstva, nebudú kňazmi, ale bratmi-laikmi. Aby aj predstavení boli iba bratia, vylúčil sa z rehole. Neskôr vďaka naliehaniu bratov prevzal vedenie novej spoločnosti, ktorou bola rehoľa Bratia kresťanských škôl, bežne nazývaná „školskí bratia“.
Napriek Jánovej snahe mal inštitút existenčné problémy hlavne medzi rokmi 1694 až 1717, hlavne od smrti zapáleného bohoslovca Henriho L'Heureux v roku 1692. Ján mal zároveň potiaže s riešením personálnych otázokv tom istom roku mal ťažkosti nájsť aspoň dvoch mužov, ktorí by boli ochotní sa sľubom zaviazať k vyučovaniu na týchto bezplatných školách. Tieto udalosti viedli k Jánovmu rozhodnutiu, že v Kongregácii školských bratov nebudú členmi žiadni kňazi narozdiel od ostatných vtedajších cirkevných inštitútov. Potenciálni bratia-kňazi by sa totiž museli venovať aj kňazským povinnostiam na úkor práce pre školstvo.
K materiálnym problémom v prvých rokoch 18. storočia sa pridalo aj ťažkosti zo strany určitých cirkevných autorít. Louis Antoine kardinál de Noailles v roku 1702 odvolal Jána z vedenia Kongregácie a zveril ju kňazovi Bricotovi. O rok neskôr Jána opustil jeden z najpracovitejších členov Kongregácie. V nasledujúcich rokoch musel de La Salle bojovať o zachovanie inštitútu. V roku 1717 zvolal kapitulu a požiadal bratov, aby si zvolili nového generálneho predstaveného. (Jeho cieľom bolo už za svojho života dohliadnuť na životaschopnosť a samostatnosť kongregácie.) Na túto funkciu zvolili v roku 1717 Františka Barthélemyho.
Vzdelávací prínos Rozsiahle pochopenie vzdelávacích potrieb viedlo Jána k založeniu nielen bezplatných škôl, ale aj k vybudovaniu učebných plánov, zakladaniu technických škôr a kolégií. Vnímal potreby tej-ktorej oblasti a tomu prispôsoboval vzdelávacie kurikulum. Podstatným prínosom však bol aj jeho dôraz na to, aby kongregácia mala charakter pedagogického zboru. Stal sa tak predchodcom systému psychologickej pedagogiky so základnými princípami, z ktorých neskôr vychádzali reformátori vzdelávania ako Johann Heinrich Pestalozzi, Friedrich Fröbel či Johann Friedrich Herbart.
Hlavnou zmenou, ktorú Ján zaviedol vo svojich školách, bolo predovšetkým vyučovanie v ľudovom jazyku, čím sa žiakom otvorila cesta pre štúdium národnej literatúry, pretože vyučovanie založené na štúdiu textov v latinčine bude vždy komplikovanejšie. Ďalším argumentom v prospech výučby v ľudovom jazyku bola aj rýchlosť osvojovania vedomostí, ktorá bola zvlášť dôležitá kvôli tomu, že žiaci chodili do školy len pár rokov. Je preto dôležitejšie, aby vedeli čítať texty v ľudovom jazyku, ktorý dennodenne používajú, ako sa nedokonalo naučiť čítať v latinčine, ktorú pre nepotrebnosť v bežnom živote aj tak rýchlo zabudnú. Zároveň tento prístup Ján vnímal aj ako možnosť šírenia kresťanskej literatúry a myšlienok v rodinách.
De La Salle bol zástancom tzv. simultánnej metódy, podľa ktorej sú žiaci rozdelení podľa svojich schopností do rovnakých tried. Žiaci z jednej triedy sa potom venujú tej istej lekcii pod vedením učiteľa. Ján túto metódu nevytvoril, ale masovo ju uplatňoval vo svojich školských zariadeniach. Na rozdiel od predošlých generácií uplatnil tento prístup nielen na čítanie, ale aj na katechizmus, písanie, pravopis či aritmetiku, ako aj na všetky špecializácie. De La Salle si prial, aby túto metódu používali aj jeho nasledovníci. Podrobné zásady a priebeh vyučovania spísal v stanovách Kongregácie, ako aj v mnohých literárnych dielach (pozri nižšie).
Ďalšou významnou zmenou okrem bezplatnosti vzdelávania bola otvorenosť pre žiakov zo všetkých socioekonomických sfér.
Ján v roku 1705 založil špeciálnu internátnu školu v Saint-Yon pri Rouene, kde zaviedol systém moderného nadväzujúceho vzdelávania. Podľa vzoru tejto školy vznikali ďalšie kolégiá vo Francúzsku. De la Salle zároveň podporoval aj technické vzelávanie, v ktorom sa považuje za významného priekopníka. Základnou črtou bolo to, aby sa vyučované predmety menili podľa potrieb vyvíjajúcej sa spoločnosti. Tento prístup si však vyslúžil silný odpor zvlášť z univerzitného prostredia, v ktorom prakticky neexistovala takáto flexibilita. Ján neskôr založil aj školu na rozvoj mechanických zručností študenotv či botanickú záhradu.
Vzdelávanie dospelých Mnohí farári prosili Jána, aby im poslal nejakých školských bratov, ktorí by boli ochotní zdarma vyučovať deti. Ján sa rozhodol pre ešte lepšie riešenie, a založil tak seminár pre učiteľov. V ňom sa vzdelávali mladí muži predovšetkým v metodike a uplatnení do praxe spôsob Jánovho vyučovania. Plody tejto práce sa prejavili otvorením školy v Reims v roku 1684., ktorá bola určená na výučbu budúcich vidieckych učiteľov.
V tom istom roku Ján založil pre mládež prípravný noviciát, v ktorej sa potenciálni kandidáti do bratstva učili vedu, literatúru a princípy vedeckej pedagogiky. O rok neskôr otvoril takýto seminár i v Paríži. Na seminároch sa vyučovalo zdarma a na oboch seminároch bola účasť okolo 30 žiakov, ktorí sa potom rozišli do rôznych dedín, kde pokračovali vo vyučovaní.
Budúci svätec založil v roku 1699 aj Kresťanskú akadémiu, ktorej cieľom bolo vzdelávanie dospelých primárne vo farnosti Saint-Sulpice. Tento nový typ školy nezahŕňal len klasický vzdelávací obsah podobných nedeľných škôl, ale aj geometriu, architektúru či kreslenie.
Budúcnosť školy po seminároch Jeho školy sa rozšírili vo viacerých častiach Francúzska, neskôr aj po svete. Napriek prenasledovaniam a vyhrážkam, ktoré dostával za svoju činnosť založil aj prvú priemyselnú školu v Európe, v ktorej sa žiaci učili meračstvu, staviteľstvu, kresleniu a účtovníctvu. Svetským učiteľom sa to nepáčilo, lebo sa obávali, že prídu o zamestnanie. Parlament v Paríži mu dokonca zakázal vyučovať. Dovolené mal učiť len tých, ktorých chudoba bola skutočne nepopierateľná. Koncom 17. storočia mali napriek tomu školskí bratia šestnásť škôl s vyše tisícpäťsto deťmi.
Po roku 1688 bol pozvaný anglickým kráľom Jurajom II., aby zabezpečoval vzdelanie pre synov šľachty. V roku 1700 otvorili Bratia kresťanských škôl novú školu v Ríme.
V roku 1698 otvoril prvú školu v Paríži.
Literárna činnosť náhľad|Zobrazenie pedagóga v knihe Charlesa Müllera z roku 1887. De La Salle napísal viacero listov so vzdelávacím obsahom. Vypracoval aj početné vzdelávacie plány obsahujúce rôzne pedagogické rady. Medzi významné diela patrí: