Alexandra Dánska (Alexandra Caroline Marie Charlotte Louise Julia, * 1. december 1844† 20. november 1925) bola kráľovnou Spojeného kráľovstva a cisárovnou Indie od 22. januára 1901 do 6. mája 1910 ako manželka kráľa Eduarda VII.
Alexandrina rodina bola pomerne neznáma až do roku 1852, keď bol jej otec princ Kristián Šlezvicko-holštajnský-Sondenburg-Glücksburg so súhlasom hlavných európskych mocností vybraný za nástupcu svojho bratranca z druhého kolena, dánskeho kráľa Frederika VII. Vo veku šestnástich rokov bola Alexandra vybraná za budúcu manželku Alberta Eduarda, princa z Walesu, syna a dediča kráľovnej Viktórie. Pár sa zosobášil v roku 1863. V tom roku sa jej otec stal dánskym kráľom Kristiánom IX. a brat Viliam bol vymenovaný za gréckeho kráľa pod menom Juraj I. Alexandra bola princeznou z Walesu v rokoch 1863 až 1901. Stala sa všeobecne populárnou. Jej štýl obliekania kopírovali ženy, ktoré sa vyznali v móde. Z veľkej časti bola vylúčená z politického diania a neúspešne sa pokúšala ovplyvniť názor britských ministrov a rodiny svojho manžela v prospech dánskych a gréckych záujmov. Jej verejné povinnosti spočívali najmä v charitatívnej činnosti.
Po smrti kráľovnej Viktórie v roku 1901 sa Albert Eduard stal kráľom Eduardom VII. a Alexandra sa stala kráľovnou. Kráľovnou bola dovtedy, kým jej manžel nezomrel v roku 1910, a po jeho smrti nastúpil na trón jej syn Juraj V. Alexandra zomrela vo veku 80 rokov v roku 1925.
Skorý život vľavo|náhľad|Žltý palác v Kodani. Alexandrin detský domov Princezná Alexandra Caroline Marie Charlotte Louise Julia, ktorú jej najbližšia rodina volala „Alix“, sa narodila 1. decembra 1844 v Žltom paláci na ulici Amaliegade 18, ktorá bezprostredne susedí s komplexom paláca Amalienborg v Kodani. Jej otec bol princ Kristián Šlezvicko-holštajnský-Sondenburg-Glücksburg a matka princezná Lujza Hesensko-Kasselská. Mala päť súrodencov: Frederika, Viliama (neskôr Juraja I.), Dagmar, Thyru a Valdemara. Alexandra bola považovaná za najkrajšiu z dcér dánskeho kráľa. vľavo|náhľad|245x245bod|Kristián IX. Dánsky so svojou manželkou a ich deťmi Zľava doprava: Dagmar, Frederik, Valdemar, Kristián IX., kráľovná Lujza, Thyra a Viliam a Alexandra Rodina jej otca bola vzdialenou kadetskou vetvou dánskeho kráľovského rodu Oldenburgovcov, ktorá bola potomkom kráľa Kristiána III. Hoci boli kráľovskej krvi, rodina žila pomerne skromným životom. Nemali veľké bohatstvo, príjem jej otca z armádnej provízie bol asi 800 libier ročne a bývali v dome, ktorý im nepatril, no nemuseli zaň platiť nájom. Hans Christian Andersen bol príležitostne pozvaný, aby deťom pred spaním porozprával príbehy.
V roku 1848 zomrel kráľ Kristián VIII. a na trón nastúpil jeho syn Frederik VII., ktorý bol bezdetný, mal za sebou dve neúspešné manželstvá a predpokladalo sa, že je neplodný. Nástupnícka kríza vznikla, pretože Frederik vládol v Dánsku aj vo Šlezvicko-Holštajnsku a dedičské pravidlá sa na každom území líšili. V Holštajnsku platil Salický zákon bránil dedeniu po ženskej línii, zatiaľ čo v Dánsku žiadne takéto obmedzenia neplatili. Holštajnsko, ktoré bolo prevažne nemecké vyhlásilo nezávislosť a privolalo na pomoc Prusko. V roku 1852 zvolali hlavné európske mocnosti do Londýna konferenciu, na ktorej sa diskutovalo o dánskom nástupníctve. Bol dohodnutý mier, ktorý obsahoval, že Alexandrin otec bude Frederikovým dedičom vo všetkých jeho panstvách, čím jeho svokra aj švagor stratili nárok na dánsky trón.
Princ Kristián získal titul dánskeho princa a jeho rodina sa presťahovala do Bernstorffovho paláca, ktorý sa stal ich novým domovom. Hoci situácia rodiny sa zlepšila, ich príjem sa zvýšil o málo alebo vôbec a nezúčastňovali sa dvorského života v Kodani, pretože sa odmietli stretnúť s Frederikovou treťou manželkou, Louise Rasmussenovou, pretože mala nemanželské dieťa s milencom. Alexandra zdieľala podkrovnú spálňu so svojou sestrou Dagmar a často si sama šila šaty. Alexandra a Dagmar dostali hodiny plávania od švédskej priekopníčky ženského plávania Nancy Edbergovej. Angličtinu ju učil anglický kaplán v Kodani a sviatosť birmovania prijala v paláci Christianborg. Počas svojho života bola veľmi zbožná.
Manželstvo a rodina vľavo|náhľad|312x312bod|Albert Eduard a Alexandra na ich svadbe Vzhľadom na to, že Albert Eduard, princ z Walesu dosiahol v novembri 1861 vek 20 rokov, jeho rodičia, kráľovná Viktória a jej manžel princ Albert, podnikli kroky, aby pre neho našli nevestu. Pri hľadaní vhodnej kandidátky požiadali o pomoc svoju najstaršiu (už vydatú) dcéru, pruskú korunnú princeznú Viktóriu. Alexandra nebola ich prvou voľbou, pretože Dáni boli v spore s Prusmi v otázke Šlezvicka-Holštajnska a väčšina vzťahov britskej kráľovskej rodiny bola nemecká. Nakoniec po odmietnutí iných možností si ju vybrali ako „jedinú vyvolenú“.
24. septembra 1861 korunná princezná Viktória predstavila Alexandre v Speyeri svojho brata Alberta Eduarda. Takmer o rok neskôr, 9. septembra 1862 (po afére s Nellie Clidenovou a smrti svojho otca), Albert Eduard požiadal Alexandru o ruku na zámku Laeken v domove svojho prastrýka, belgického kráľa Leopolda I.
O niekoľko mesiacov neskôr, Alexandra odcestovala z Dánska do Británie na palube kráľovskej jachty Victoria and Albert a 7. marca 1863 dorazila do Gravesendu v Kente. Sir Arthur Sullivan zložil hudbu pri jej príchode a Alfred, lord Tennyson, zložil ódu na Alexandrinu počesť. náhľad|London Bridge v noci svadby princa a princeznej z Walesu, William Holman Hunt Pár sa zosobášil 10. marca 1863 v kaplnke sv. Juraja na Windsor Castle. Výber miesta bol široko kritizovaný, keďže obrad sa konal mimo Londýna. Tlač sa sťažovala, že veľké davy verejnosti nebudú môcť sobáš vidieť. Potenciálni hostia si mysleli, že je tam nepohodlne sa dostať, a keďže miesto konania bolo malé a niektorí ľudia, ktorí očakávali pozvanie, boli sklamaní. Aj Dáni boli zdesení, pretože boli pozvaní len Alexandrini najbližší príbuzní. Britský dvor stále smútil za princom Albertom, takže dámy na svadbe mohli nosiť šaty sivej a fialovej farby. Keď pár odišiel z Windsoru na svadobnú cestu do Osborne House na Isle of Wight. Keď odchádzali z Windsoru, povzbudzovali ich školáci z Eton College vrátane Lorda Randolpha Churchilla.
V tom istom roku nastúpil Alexandrin otec na dánsky trón, brat Viliam sa stal gréckym kráľom pod menom Juraj I. a jej sestra Dagmar bola zasnúbená s Mikulášom Alexandrovičom, ruským cárovičom. Nástup jej otca vyvolal druhú šlezvickú vojnu, počas ktorej Nemecký spolok úspešne napadol Dánsko, čím sa plocha Dánska zmenšila o dve pätiny. Na veľké podráždenie kráľovnej Viktórie a pruskej korunnej princeznej, Alexandra a Albert Eduard podporovali dánsku stranu vo vojne. Pruské dobytie bývalých dánskych území zvýšilo Alexandrinu hlbokú nechuť k Nemcom, ktorá v nej pretrvala do konca života. náhľad|Alexandra so svojím prvorodeným dieťaťom Albertom Viktorom, 1864 Alexandrino prvé dieťa Albert Viktor, sa narodilo o dva mesiace skôr, a to začiatkom roku 1864. Alexandra prejavovala svojim dieťaťom oddanosť: „Bola šťastná, keď mohla dobehnúť ku svojim deťom, obliecť si flanelovú košeľu, umyť si deti sama a vidieť ako spia vo svojich postieľkach“. Albert Eduard a Alexandra mali spolu šesť detí: Alberta Viktora, Juraja, Lujzu, Viktóriu, Maud a Alexandra Jána. Všetky Alexandrine deti sa narodili zrejme predčasne. Životopisec Richard Hough si myslel, že Alexandra zámerne zavádzala kráľovnú Viktóriu, pokiaľ ide o jej pravdepodobné dátumy pôrodov, pretože nechcela, aby bola kráľovná prítomná pri jej pôrodoch. Počas jej pôrodu jej tretieho dieťaťa v roku 1867 ohrozovala Alexandrin život komplikácia záchvatu reumatickej horúčky, ktorá jej spôsobila trvalé krívanie.
Na verejnosti bola Alexandra dôstojná a očarujúca, v súkromí láskavá a veselá. Mala rada veľa spoločenských aktivít vrátane tanca a korčuľovania a dokonca bola aj tandemovou vodičkou. Tiež si užívala poľovačku - na zdesenie kráľovnej, ktorá ju požiadala, aby prestala, no márne. Dokonca po narodení jej prvého dieťaťa pokračovala v spoločenskom živote tak ako predtým, čo viedlo k určitým treniciam medzi kráľovnou a mladým párom, ktoré ešte zhoršila jej nenávisť k Prusom.
Princezná z Walesu (18631901) vľavo|náhľad|315x315bod|Alexandrin portrét od Franza Xavera Winterhaltera 1864 Albert Eduard a Alexandra navštívili Írsko v apríli 1868. Po chorobe v predchádzajúcom roku začala chodiť opäť bez pomoci dvoch palíc a už bola tehotná so svojím štvrtým dieťaťom. Kráľovský pár podnikol v rokoch 1868 až 1869 šesťmesačné turné po Rakúsku, Egypte a Grécku, ktoré zahŕňalo návštevu u jej brata Juraja I. V Turecku sa stala prvou ženou, ktorá si sadla na večeru so sultánom Abdülazizom.
Rodina si urobila so Sandrigham House svoje obľúbené sídlo a Marlborough House za ich londýnske sídlo. Životopisci sa zhodujú, že ich manželstvo bolo v mnohých ohľadoch šťastné, niektorí však tvrdili, že Albert Eduard nevenoval svojej žene toľko pozornosti, koľko by si želala, a že sa postupne odcudzili, až kým koncom roku 1871 dostal týfus (choroba o ktorej sa veril, že zabila jeho otca). Iní historici toto spochybňujú, pretože upozorňujú na Alexandrine časté tehotenstvá a prostredníctvom rodinných listov popierajú existenciu akejkoľvek vážnej roztržky. Napriek tomu bol princ tvrdo kritizovaný z mnohých strán spoločnosti o svoj zjavný nezáujem o jej veľmi vážnu chorobu – reumatickú horúčku. Počas ich manželstva, Albert Eduard pokračoval v milostných pomeroch s viacerými ženami, vrátane herečky Lilie Langtry, Daisy Greville, grófky z Warwicku, humanitárnej sestry Agnes Keyser a spoločenskej prominentky Alice Keppel. Alexandra vedela o väčšine z týchto vzťahov a neskôr dovolila Alice Keppel navštíviť jej manžela, keď zomieral. Samotná Alexandra zostala verná počas svojho manželstva.
Zhoršujúca sa hluchota spôsobená otosklerózou ju čoraz izolovala od spoločenského života. Trávila viac času doma s deťmi a domácimi miláčikmi. Jej šieste a posledné tehotenstvo skončilo narodením syna v apríli 1871, ale dieťa zomrelo v nasledujúci deň. Napriek Alexandriným prosbám o súkromie kráľovná Viktória trvala na vyhlásení dvorného smútku, čo viedlo k tomu, že tlač opísala pôrod ako „úbohý potrat“. Dieťa nebolo pochované s ostatnými členmi kráľovskej rodiny vo Windsore, ale v prísnom súkromí na cintoríne vo Sandrighame, kde prežilo svoj krátky život.
Počas ôsmich mesiacov v rokoch 187576 princ z Walesu nebol prítomný v Británii a bol na turné v Indii, ale na Alexandrino zdesenie bola ona v ústraní. Princ naplánoval čisto mužskú skupinu a zamýšľal stráviť väčšinu času lovom a streľbou. Počas princovho turné, jednému z jeho priateľov, ktorý s nim cestoval, lordovi z Aylesfordu, jeho manželka mu povedala, že ho opustí kvôli inému mužovi, lordovi Blandfordovi, ktorý bol tiež ženatý. Aylesford bol zhrozený a rozhodol sa požiadať o rozvod. Medzi tým brat lorda Blandforda, lord Randolph Churchill, presvedčil milencov proti úteku. Teraz znepokojená hrozbou rozvodu sa lady Aylesfordová snažila odradiť svojho manžela od rozvodu, ale lord Aylesford bol neoblomný a odmietol to prehodnotiť. V snahe prinútiť lorda Aylesforda, aby stiahol návrh o rozvod, zavolali lady Aylesfordová a lord Randolph Churchill Alexandru a povedali jej, že ak rozvod bude pokračovať, predvolajú jej manžela ako svedka a zapletú ho do škandálu. Alexandra, zúfalá z ich hrozieb a na radu sira Wiliama Knollysa a vojvodkyne z Tecku informovala kráľovnú, ktorá potom napísala princovi z Walesu. Princ bol nahnevaný. Nakoniec sa Blandford a Aylesford dohodli súkromne. Hoci sa lord Randolph Churchill neskôr ospravedlnil, princ z Walesu sa s ním niekoľko rokov nerozprával. náhľad|Alexandra v roku 1887