Británia (latinsky Britannia) bola rímska provincia, ktorá sa rozkladala na väčšine ostrova Veľká Británia (okrem severnej Kaledónie) a ktorá sa medzi rokmi 43 až 410 nachádzala pod kontrolou rímskej ríše. Názov pochádza od ich keltských obyvateľov Britonov. Už pred rímskou inváziou udržovalo keltské obyvateľstvo Británie v dobe železnej kultúrne a hospodárske styky s kontinentálnou Európou. Avšak až Rimania zaviedli na ostrove nové poľnohospodárske, urbanizačné, výrobné a architektonické postupy, čím výrazne prispeli k rozvoju miestnej civilizácie a čiastočne k romanizácii – vzniku britsko-rímskej kultúry.
Historické pramene vzťahujúce sa k rímskej prítomnosti v Británii sú pomerne vzácne, aj keď mnohí rímski dejepisci sa vo svojich prácach aspoň okrajovo zmieňovali o pomeroch na ostrove. Väčšina našich dnešných poznatkov o rímskej etape dejín Británie preto pochádza z archeologických objavov a predovšetkým z epigrafických materiálov.
História Prvé kontakty náhľad|upright=0.6|vlevo|Keltské kmene v Británii Británia nebola pre stredomorské národy úplne neznámou krajinou. Už v 4. storočí pred n. l. obchodovali Gréci a Kartáginci s britským cínom. Gréci ju totiž nazývali Cassiterides alebo „cínový ostrov“ a popisovali ju ako krajinu ležiacu niekde v blízkosti západného pobrežia Európy. Kartáginský moreplavec Himilko vraj pristal na ostrove v 5. storočí pred n. l. a grécky prieskumník Pýtheás priplával v 4. storočí pred n. l. Napriek tomu bolo toto miesto vnímané ako veľmi záhadné a niektorí spisovatelia dokonca odmietali uveriť v jeho existenciu.
Prvý priamy kontakt s Britániou nadviazali Rimania v rokoch 55 a 54 pred n. l., keď vojvodca Julius Caesar počas svojich galských ťaženiach podnikol dve výpravy na ostrov, pretože sa domnieval, že Britanovia podporujú galský odboj proti rímskej nadvláde. Pri prvej expedícii, ktorá svojim rozsahom zodpovedala skôr prieskumu než skutočnej invázii, s Rimania vylodili v Kente. Kvôli búrke, ktorá poničila ich loďstvo, a pre malý počet jazdy však neboli schopní preniknúť ďalej do vnútrozemia. Z vojenského hľadiska skončilo toto ťaženie neúspešne, rímsky senát aj tak vyhlásil dvadsaťdňové verejné slávnosti v Ríme na počesť tohto nevídaného činu. Svojú druhú výpravu uskutočnil Caesar s podstatne väčšími silami, vďaka čomu prinútil niektoré domorodé kmene k plateniu tribútu a odovzdanie rukojemníkov výmenou za mier. Na čelo kmeňa Trinovantov (Trinovantes) bol dosadený náčelník Mandubracius, zatiaľ čo jeho súper Cassivellaunus bol prinútený k zloženiu zbraní. Či bol tribút po Caesarovom návrate do Galie naozaj platený, zostáva predmetom sporu medzi historikmi.
Caesarove výboje v Británii nepriniesli Rimanom žiadne nové územia, viedli však k nastoleniu niekoľkých klientskych vládcov a vtiahli tak Britániu do sféry rímskych záujmov. Augustus opakovane plánoval inváziu na ostrov v rokoch 34, 27 a 25 pred n.l., okolnosti ale neboli nikdy priaznivé, v dôsledku toho sa vzťahy medzi Britániou a Rímom obmedzili na vzájomný obchod. Zemepisec Strabón, ktorý písal svoje dielo na konci Augustovej vlády, tvrdil, že clá uvalené na obchod s Britániou prinášali vyššie ročné výnosy, než mohlo zaistiť prípadné vojenské podrobenie ostrova. Zvýšenej obchodnej výmene nasvedčujú aj archeologické nálezy preukazujúce rastúce množstvo dovezeného luxusného tovaru v juhovýchodnej Británii. Strabón sa zmieňuje o britanských kráľoch, posielajúcich svojich vyslancov do Ríma. Augustus pripomína vo svojom spise Res Gestae dvoch britanských náčelníkov, ktorým poskytol azyl. Keď bolo niekoľko Tiberiových lodí počas ťaženia v Germánii v roku 16 n. l. zahnaných búrkou k brehom Británie, miestni vládcovia ich prepustili naspäť do Galie. Rimania sa zrejme usilovali o zachovanie rovnováhy síl v južnej Británii a podporovali dve mocné miestne kráľovstvá: Catuvellov (Catuvellauni) a Atrebatov (Atrebates). Túto politiku zastávali do roku 39 alebo 40, keď Caligula prijal vypovedaných členov vládnucej dynastie Catuvellov a zdanlivo sa chystal k útoku na ostrov. K jeho realizácii došlo ale až potom, keď sa u Claudia domáhal pomoci zosadený náčelník Atrebatov menom Verica.
Rímska invázia a podrobenie krajiny
Velenie nad inváznymi silami bolo zverené Aulovi Plautiovi, významnému senátorovi, ktorému Claudius pridelil vojsko o štyroch légiach, doplnených rovnako početnými pomocnými zbormi. Rímska armáda čítajúca okolo 40 000 mužov bola prepravená do Británie v troch častiach, ktoré sa vylodili v roku 43 zrejme na mieste nazývanom Rutupiae (dnešný Richborough v Kente). Podľa názoru niektorých bádateľov však Rimania pristali v blízkosti súčasného Chichestera či v Southamptona. Vojsko Britanov viedli bratia Togodumnus a Caratacus, ktorých otcom bol bývalý náčelník Catuvellov Cunobelinus. Tí sa stretli s postupujúcimi Rimanmi pri prechode rieky neďaleko dnešného Rochesteru. V tejto bitke pri Medway boli Britanovia porazení, načo boli zatlačení za rieku Temžu. Tam sa znovu stretli s Rimanmi, im opäť podľahli. V nastálom prenasledovaní bol Togodumnus zabitý, zatiaľ čo Caratacus unikol, takže mohol pokračovať v odpore ďalej na západ krajiny. Po tomto víťazstve zastavil Plautius svoj postup a navrhol Claudiovi, aby sa pripojil k záverečnému útoku. Podľa Cassia Dioa dorazil cisár s posilami, zahrňujúcimi obliehacími zariadeniami a vojnovými slonmi, s ktorých pomocou bolo neskôr dobyté hlavné sídlo Catuvellov, Camulodunum (Colchester). Po jeho páde sa jedenásť kmeňov na juhovýchode Británie podrobilo Claudiovi, ktorý sa potom odobral do Ríma osláviť svoje víťazstvo.
náhled|upright=0.8|vľavo|Socha Boudiccy a jej dcér v blízkosti Westminster Pier v Londýne Potom, čo sa Rimania zmocnili juhu ostrova, obrátili svoju pozornosť na územie terajšieho Walesu. Tunajšie kmene Silurov (Silures) a Ordovikov (Ordovices) zotrvávali v nezmieriteľnom nepriateľstve voči Rimanom a po niekoľko prvých desaťročiach predstavovali ich najzárputilejších protivníkov, hoci dochádzalo aj k občasným revoltám rímskych spojencov, ako boli Brigantovia (Brigantes) alebo Icenovia (Iceni). Silurov viedol Caratacus, ktorý sa v boji proti rímskemu správcovi Publiovi Ostoriovi Scapulovi uchýlil k účinnej gerilovej taktike. Konečne v roku 51 prinútil Ostorius Carataca k bitke na otvorenom poli, v ktorom rímsky vojvodca presvedčivo zvíťazil. Vodca Britanov hľadal útočisko u Brigantov, ktorých kráľovná Cartimandua však osvedčila svoji vernosť Rimanom a Carataca im odovzdala. Caratacus bol potom odvedený do zajatia v Ríme, kde si dôstojnou rečou počas Claudiovho triumfu vyslúžil od cisára milosť. Silurovia ale neboli doposiaľ spacifikovaní a na čelo odboja proti Rimanom sa postavil Cartimanduin bývalý manžel Venutius.
V rokoch 60 až 61, zatiaľ čo miestodržiteľ Gaius Suetonius Paulinus bojoval proti druidom na ostrove Mona (Anglesey) na severe Walesu, vypukla v juhovýchodnej Británii vzbura vedená Boudiccou, vdovou po nedávno zomrelom kráľov Icenov Prasutagovi. Povstanie bolo vyprovokované rímskym záborom územie kmeňa a krutým zachádzaním s kráľovnou a jej dcérami. Podľa Prasutagovej závete mala polovica jeho kráľovstva pripadnúť cisárovi Nerovi a zbytok jeho dcéram. Rímske právo ale neuznávalo ženy za dedičky. Icenovia spoločne s Trinovantami následne prepadli a zmasakrovali rímskych kolonistov v Camulodune a rozdrvili légiu poslanú na vyslobodenie mesta. Suetonius Paulinus sa po týchto udalostiach bezodkladne vypravil na juh. Povstalci zatiaľ napadli a zničili Londinium (Londýn) a Verulamium (St Albans). V týchto troch mestách bolo vraj pobitých medzi 70 až 80 tisíc ľudí. Napriek týmto pohromám a strate jednej légie Suetonius preskupil svoje zostávajúce sily a zvolil si príhodné bojisko. Vo vzniknutej bitke pri Watling Street dosiahli Rimania aj cez niekoľkonásobnej početnej prevahe Britanov jasné víťazstvo. Boudicca nedlho potom zomrela na následky otravy alebo choroby. O vážnosti povstania svedčia tvrdenia historika Suetonia, podľa ktorého Nero uvažoval o úplné stiahnutie sa z Británie.
Nové nepokoje prepukli v roku 69, ktoré vstúpili do dejín ako „rok štyroch cisárov“. Občianska vojna zúriaca v rímskej ríši oslabovala pozíciu legátov v Británii a tí tak len s problémami udržovali kontrolu nad légiami, čo využil Venutius. Rimania už skôr bránili Cartimanduu proti jeho útokom, teraz ale museli utiecť, čím bola Venutiovi prenechaná vláda nad severnou časťou krajiny. Keď konečne Vespasianus získal kontrolu nad ríšou, ustanovil miestodržiteľa v Británii Quinta Petilia Ceriala a Sexta Julia Frontina, ktorí mali priviesť Brigantov a Silurov k poslušnosti. Frontinus dobyl celý južný Wales a zahájil ťažbu miestnych nerastných zdrojov, predovšetkým zlata.
V ďalších rokoch postúpili Rimania hlbšie na sever a rozšírili svoju vládu na väčšinu Británie. Gnaeus Julius Agricola, svokor historika Tacita, do roku 78 takmer vyhladil Ordovikov. V roku 84 zvíťazil nad Kaledoňanmi v bitke pri Mons Graupius v dnešnom severnom Škótsku. Týmto úspechom posunuli Rimania hranice svojej moci v Británii ďalej na sever, ale ovládnuť úplne všetky kmene sa im nepodarilo. Krátko nato bol Agricola odvolaný Domitianom z Británie naspäť do Ríma. Rimania sa potom stiahli z Kaledónie na dobre brániteľnú líniu medzi zálivy Firth of Forth a Firth of Clyde. Po väčšinu doby, keď sa Rimania zdržiavali v Británii, boli na ostrove umiestnené značné vojenské sily. Do funkcie miestodržiteľov provincie preto cisári ustanovovali skúsených a zdatných vojakov. Následkom toho mnoho neskorších cisárov ako napríklad Vespasianus, Pertinax alebo Gordianus I. zlúžili v Británii v hodnostiach správcov aôebo legátov.
Okupácia a ústup z južného Škótska náhľad|upright=0.9|Hadriánov val Žiadne historické pramene nepopisujú vývoj v desaťročiach po Agricolovom odvolaní. Dokonca nie je známe ani meno jeho nástupcu. Na základe archeologických poznatkov bolo zistené, že rímske pevnosti na juh od línie Forth-Clyde boly prestavané či rozšírené a mnohé boli aj opustené. V domorodých osadách v oblasti terajšieho južného Škótska bol preukázaný výskyt rímskych mincí a keramiky pred rokom 100, nasvedčujúce narastajúcu romanizáciu tohto kraja. Jedným z najdôležitejších písomných zdrojov z tohto obdobia sú dosky s nápismi z pevnosti Vindolanda v Northumberlande, pochádzajúce z rokov 90 až 110. Zhruba okolo roku 105 došlo zrejme k nejakej vážnej porážke, ktorú mohol Rimanom privodiť kmeň Piktov. Dôkazom toho je objav niekoľkých vypálených rímskych pevností. V tej istej dobe viedol Traján vojnu v Dácii, čo mohlo viesť k čiastočnému alebo úplnému odvolaniu niektorých tunajších posádok a Rimania sa v dôsledku týchto okolností na začiatku 2. storočia stiahli južnejšie na líniu medzi zálivom Solway Firth a riekou Tyne.
Nová kríza nastala na začiatku Hadriánovej vlády okolo roku 117, keď na severe prepuklo povstanie, potlačené Quintom Pompeiom Falconom. Hadrián počas svojich ciest po rímskych provinciách zavítal po roku 120 do Británie, kde nariadil vybudovať rozsiahlu obrannú hradbu, ktorá bola neskoršie nazvaná Hadriánov val. Počas Antonina Pia bola hranica posunutá späť k severnejšej línii Forth-Clyde. Potom, čo si miestodržiteľ Quintus Lollius Urbicus vojensky podrobil územie rozkladajúce sa medzi oboma líniami, bola okolo roku 142 zahájená stavba Antoninovho valu. Tento postup bol zrejme spôsobený útokmi kmeňa Selgovov (Selgovae) na prorímsky kmeň Votadinov (Votadini), ktorý obýval kraje severne od Hadriánovho valu.
náhľad|upright=0.7|vľavo|Mapa znázorňujúca Hadriánov a Antoninov val