Šarlota Meklenbursko-strelická (Sophia Charlotte, * 19. máj 1744† 17. november 1818) bola kráľovnou Veľkej Británie a Írska ako manželka kráľa Juraja III. od ich svadby 8. septembra 1761 až do svojej smrti v roku 1818. Akty únie z roku 1800 zjednotili Kráľovstvo Veľkej Británie a Írske kráľovstvo do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska. Ako Jurajova manželka bola aj hannoverskou kurfirstkou, kým sa 12. októbra 1814 nestala kráľovnou Hannoveru. Šarlota bola najdlhšie slúžiacou kráľovnou v Británii, vládla 57 rokov a 70 dní.
Šarlota sa narodila do vládnucej rodiny Meklenbursko-strelických, ktorí vládli vojvodstvu na severe Nemecka. V roku 1760 zdedil britský trón mladý a slobodný Juraj III. Keďže Šarlota bola nemecká princezná bez záujmu o politiku, Juraj ju považoval za vhodnú manželku a v roku 1761 sa zosobášili. Manželstvo trvalo 57 rokov a narodilo sa v ňom 15 detí, z ktorých sa 13 dožilo dospelosti. Patrili medzi nich dvaja budúci britskí panovníci, Juraj IV., Viliam IV. ako aj Šarlota, Princezná Royal, ktorá sa stala kráľovnou Würtumbergu a princ Ernest August, ktorý sa stal kráľom Hannoveru.
Šarlota bola patrónkou umenia a amatérska botanička, ktorá pomohla rozšíriť Kew Gardens. V Británii predstavila vianočný stromček a ozdobila ho v roku 1800 na večierok pre deti z Windsoru. Udržiavala blízky vzťah s francúzskou kráľovnou Máriou Antoinettou a Veľká francúzska revolúcia pravdepodobne posilnila emocionálne napätie, ktoré Šarlota cítila. V roku 1811 bol Šarlotin najstarší syn Juraj vymenovaný za princa regenta kvôli rastúcej závažnosti kráľovej choroby. Šarlota zomrela v novembri roku 1818. Juraj III. zomrel o rok neskôr.
Skorý život vľavo|náhľad|Šarlotino rodisko v Mirow Šarlota sa narodila 19. mája 1744 ako Sophia Charlotte. Bola najmladšou dcérou vojvodu Karola Ľudovíta Fridricha Meklenbursko-strelického a princeznej Alžbety Albertíny Sasko-Hildburghausenskej. Jej rodná zemMeklenbursko-Strelicko bolo malé severonemecké vojvodstvo v Rímsko-nemeckej ríši.
Všetky deti vojvodu Karola sa narodili v Unteress Schloss (Dolný zámok) v Mirowe. Podľa diplomatických správ v čase, keď sa v roku 1761 zasnúbila s Jurajom III., Šarlota získala „veľmi priemerné vzdelanie“.Fraser 2005 , s. 16. Jej výchova bola podobná ako u dcéry zemského šľachtica.Fitzgerald s. 7. Od lektorov získala základné vzdelanie v oblasti botaniky, prírodnej histórie a jazyka, no jej vzdelanie bolo zamerané na hospodárenie v domácnosti a náboženstvo, ktoré vyučoval kňaz. Až po nástupe svojho Adolfa Fridricha na vojvodský trón v roku 1752 získala skúsenosti s kniežacími povinnosťami a dvorným životom.
Svadba vľavo|náhľad|Obraz princeznej Šarloty od Johannna Georga Ziesenisa z roku 1761 Keď Juraj III. nastúpil na trón Veľkej Británie po smrti svojho starého otca Juraja II., mal 22 rokov a nebol ženatý. Jeho matka, princezná Augusta Sasko-Cobursko-Gothajská a jeho poradcovia túžili po tom, aby sa usadil v manželstve. 17-ročná princezná Šarlota Meklenbursko-strelická bola oslovená ako potenciálna nevesta, čiastočne preto, že bola vychovaná v bezvýznamnom severonemeckom vojvodstve, a preto pravdepodobne nemala žiadne skúsenosti ani záujem o mocenskú politiku alebo stranícke intrigy. Ukázalo sa, že to je tak a aby sa uistil, Juraj jej dal krátko po svadbe pokyn, aby sa „nemiešala do politiky“, čo s radosťou dodržiavala.
Kráľ oznámil svojej rade v júli 1761 svoj zámer sa oženiť so Šarlotou, potom skupina sprievodcov vedená grófom Haucourtom odišla do Nemecka, aby doviedla Šarlotu do Anglicka. Do Mirowu dorazili 14. augusta 1761 a na druhý deň ich prijal vojvoda Adolf Fridrich IV., Šarlotin brat, pričom v tom čase podpísali manželskú zmluvu on na jednej strane a gróf Harcourt na strane druhej. Nasledovali tri dni verejných osláv a 17. augusta 1761 sa Šarlota vydala do Británie v sprievode Adolfa Fridricha IV. a britskej eskortnej skupiny. 22. augusta dorazili do Cuxhavenu, kde na nich čakala malá flotila, aby ich dopravila do Anglicka. Plavba bola mimoriadne náročná. Skupina sa stretla s troma búrkami na mori a pristáli v Harwichi až 7. septembra. Okamžite vyrazili do Londýna, noc strávili vo Withhame v rezidencii lorda Abercorna a nasledujúci deň o 15:30 dorazili do St. James’s Palace. Kráľ a jeho rodina ich prijali pri bráne do záhrady, bolo to prvé stretnutie nevesty a ženícha.
O 21:00 toho istého večera (8. septembra 1761), do šiestich hodín od svojho príchodu, sa Šarlota vydala za kráľa Juraja III. Sobáš vykonal arcibiskup canterburský Thomas Secker v Kráľovskej kaplnke.Fitzgerald (1899), s. 32–33 Bola prítomná len kráľovská rodina, partia, ktorá pricestovala z Nemecka a hŕstka hostí. Korunovácia Juraja a Šarloty sa konala vo Westminsterskom opátstve o štrnásť dní neskôr, 22. septembra.
Kráľovná manželka V deň svadby Šarlota nevedela po anglicky, jazyk sa rýchlo naučila, ale hovorila so silným nemeckým prízvukom. Jeden pozorovateľ poznamenal: „Spočiatku je bojazlivá, ale veľa rozpráva, keď je medzi ľuďmi, ktorých pozná“.Fraser 2005 , s. 17. vľavo|náhľad|Kráľovná Šarlota s jej dvoma najstaršími synmi od Johana Zoffanyho z roku 1765 Necelý rok po svadbe, 12. augusta 1762 kráľovná porodila svoje prvé dieťa, Juraja, princa z Walesu. V priebehu manželstva sa pár stal rodičmi 15 detí,Ayling, s. 85–87. z ktorých sa všetky okrem dvoch (Oktáviusa a Alfréda) dožili dospelosti.Weir 2008 , s. 300.Holt 1820 , s. 251
St. James’s Palace fungoval ako oficiálna rezidencia kráľovského páru, ale kráľ nedávno kúpil neďalekú nehnuteľnosť, Buckingham House, ktorá sa nachádza na západnom konci St James' Park. Súkromnejšia a kompaktnejšia nová nehnuteľnosť stála uprostred zvlneného parku neďaleko St. James’s Palace. Okolo roku 1762 sa kráľ a kráľovná presťahovali do tejto rezidencie, ktorá bola pôvodne určená ako súkromné útočisko. Kráľovná si túto rezidenciu obľúbila a trávila tam toľko času, že sa stala známou ako Kráľovnin dom. V roku 1775 zákon parlamentu skutočne vyrovnal majetok kráľovnej Šarloty výmenou za jej práva na Somerset House. Väčšina z jej 15 detí sa narodila v Buckingham House, hoci St. James’s Palace zostal oficiálnym a slávnostným kráľovským sídlom.Pretrváva tradícia, že zahraniční veľvyslanci sú formálne akreditovaní na „The Court of St James's “, aj keď po vymenovaní odovzdajú svoje poverovacie listiny a personál panovníkovi v Buckinghamskom paláci.Dom, ktorý tvorí architektonické jadro súčasného paláca , bol postavený pre I. vojvodu z Buckinghamu a Normanby v roku 1703 podľa návrhu Williama Windea. Buckinghamov potomok, Sir Charles Sheffield, predal Buckingham House Jurajovi III v roku 1761. náhľad|V roku 1767 Francis Cotes nakreslil pastel kráľovnej Šarloty a jej najstaršou dcérou Šarlotou, Princeznou Royal. Lady Mary Coke nazvala podobizeň „takú, že si ju nemožno pomýliť so žiadnou inou osobou“Levey 1977 , s. 8–9.. Počas prvých rokov vo Veľkej Británii napätý vzťah so svokrou Augustou jej spôsoboval ťažkosti pri adaptácii na život na britskom kráľovskom dvore. Augusta zasahovala do Šarlotiných snáh nadviazať sociálne kontakty tým, že trvala na prísnej dvornej etikete. Okrem toho Augusta vymenovala mnoho zamestnancov Šarloty, od ktorých sa očakávalo, že budú Auguste podávať správy o Šarlotinom správaní. Šarlota sa obrátila na svojich nemeckých spoločníkov a priateľov a najmä na svoju blízku dôverníčku Juliane von Schwellenberg.
Kráľ si užíval vidiek a jazdenie na koni a uprednostňoval rodinné sídla vo vtedajších vidieckych mestách Kew a Richmond. Uprednostňoval neformálny a uvoľnený život, na zdesenie niektorých dvoranov, zvyknutých skôr na prejavy vznešenosti a prísneho protokolu. Lady Mary Coke bola rozhorčená, keď sa v júli 1769 dozvedela, že kráľ, kráľovná, jej hosťujúci brat Ernest Gottlob a lady Effinghamová išli na prechádzku mestom Richmond sami bez služobníctva: „V duchu nie som spokojná so slušnosťou kráľovnej, ktorá sa prechádza mestom bez dozoru“.Fraser 2005, s. 23.
Od roku 1778 kráľovská rodina trávila veľa času v novovybudovanej rezidencii, Queen’s Lodge vo Windsore, oproti Windsor Castle vo Windsor Great Park, kde si kráľ užíval lov jeleňov. Kráľovná bola zodpovedná za výzdobu interiéru ich novej rezidencie, ktorú opísala priateľka kráľovskej rodiny Mary Delany: „Vchod do prvej miestnosti bol oslnivý, celá zariadená krásnym indickým papierom, stoličky pokryté rôznymi výšivkami najživších farieb, poháre, stoly, nástenné svietniky v najlepšom vkuse, celok zladený tak, aby dodal miestu najväčšiu veselosť“.
Šarlota sa k opatrovateľkám svojich detí správala priateľsky, čo odráža poznámka, ktorú napísala asistentke vychovávateľky svojich dcér Mary Hamiltonovej:„Moja drahá slečna Hamiltonová, čo môžem povedať? Naozaj nie veľa! Ale zaželám Vám dobré ráno v peknej modrobielej miestnosti, kde som mala túto česť sedieť s Vami, báseň, ktorá je u mňa taká obľúbená, že som ju toto leto prečítala dvakrát. Oh! Aké je požehnanie byť v dobrej spoločnosti! Veľmi pravdepodobne by som sa nemala možnosť zoznámiť ani s básnikom, ani s ani s básňou, keby nebolo Teba“.Fraser 2005 , s. 72.Šarlota mala určitý vplyv na politické záležitosti prostredníctvom kráľa. Jej vplyv bol diskrétny a nepriamy, ako sa ukázalo v korešpondencii s jej bratom Karolom. Jej blízkosť s Jurajom III. využila na to, aby sa informovala a poskytovala odporúčania pre úrady. Jej odporúčania zrejme neboli priame, keďže pri jednej príležitosti v roku 1779, požiadala svojho brata Karola, aby jej list spálil, pretože kráľ mal podozrenie, že osoba, ktorú nedávno odporučila na miesto, je klientkou ženy, ktorá predávala kancelárie. Šarlota sa zaujímala najmä o nemecké otázky. Zaujímala sa o vojnu o bavorské dedičstvo (17771778) a je možné, že práve vďaka jej úsiliu kráľ podporil britskú intervenciu v pokračujúcom konflikte medzi Jozefom II. a Karolom Teodorom Bavorským v roku 1785.
Manželovo prvé obdobie choroby vľavo|náhľad|Portrét od Nathaniela Dance- Hollanda z roku 1768 Keď kráľ Juraj mal v roku 1765 prvý dočasný záchvat duševnej choroby, jej svokra a lord Bute držali Šarlotu bez povedomia o situácii. Regentský zákon z roku 1765 uvádzal, že ak by sa kráľ stal trvalo neschopným vládnuť, Šarlota by sa stala regentkou. Jej svokra a lord Bute sa neúspešne postavili proti tomuto usporiadaniu, ale keďže kráľova choroba z 1765 bola dočasná a Šarlota netušila o manželovej chorobe ani regentskom zákone.
Kráľova telesná a duševná choroba v roku 1788 kráľovnú znepokojila a vydesila. Spisovateľka Frances Burney, v tom čase ako jedna z kráľovniných sluhov, začula jej stonanie pre seba so „skľučujúcim zvukom“: „Čo bude so mnou? Čo bude so mnou?“Fraser 2005 , s. 116. Keď sa kráľ jednej noci zrútil, odmietla s ním zostať sama a úspešne trvala na tom, aby dostala vlastnú spálňu. Keď zavolali lekára Richarda Warrena, nebola informovaná a nedostala možnosť s ním hovoriť. Keď jej synprinc z Walesu povedal, že kráľa majú odsťahovať do Kew, ale že ona by sa mala presťahovať do Kráľovninho domu alebo do Windsoru, úspešne trvala na tom, aby sprevádzala svojho manžela do Kew. Ona a jej dcéry však boli odvezené do Kew oddelene od kráľa a počas jeho choroby žili v ústraní od neho. Pravidelne ho navštevovali, no návštevy mu boli nepríjemné, pretože mal tendenciu ich objímať.
Počas choroby kráľa v roku 1788 došlo ku konfliktu medzi kráľovnou a princom z Walesu, ktorí boli podozriví z túžby prevziať regentstvo, ak by sa u kráľa stala choroba trvalou, čo by viedlo, že by bol vyhlásený za nespôsobilého vládnuť. Šarlota podozrievala svojho syna z plánu nechať kráľa vyhlásiť za duševne chorého s pomocou doktora Warrena a prevziať vládu. Stúpenci princa Juraja najmä sir Gilbert Ellis, zase podozrieval kráľovnú Šarlotu z plánu nechať kráľa Juraja vyhlásiť za zdravého s pomocou doktora Willisa a premiéra Pitta, aby mohol dať vymenovať regenta, ak by znovu ochorel a potom ho znovu vyhlásia za nepríčetného a Šarlota môže prevziať regentstvo. Podľa doktora Warrena na neho doktor Willis tlačil, aby vyhlásil kráľa za zdravého na príkaz kráľovnej.