thumb|Plameň sviečky náhľad|Pamätník Sviečkovej demonštrácii na Hviezdoslavovom námestí.Patrik Kovačovský, 2008
Sviečková manifestácia alebo Sviečková demonštrácia alebo Bratislavský veľký piatok bola pokojná manifestácia občanov za náboženské a občianske práva a slobody v socialistickom Česko-Slovensku, ktorá sa odohrala 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Je dnes s odstupom času považovaná za jedno z najdôležitejších vystúpení občanov a veriacich proti komunistickému režimu v Česko-Slovensku. Táto manifestácia bola najvýznamnejšou aktivitou tajnej cirkvi v komunistickom Česko-Slovensku.
Sviečková manifestácia vznikla z podnetu veriacich, ktorí žiadali dodržiavanie občianskych práv v Česko-Slovensku pre všetkých občanov – veriacich aj neveriacich. Kvalitou občianskeho odporu, šírkou záberu požiadaviek, odvahou vzoprieť sa totalitnej moci a reálnym utrpením ju možno považovať za systémový začiatok definitívneho pádu komunistickej totality na Slovensku, ku ktorému došlo po 17. novembri 1989. Zásahom Verejnej bezpečnosti (vtedajšej polície) a Štátnej bezpečnosti (vtedajšia tajná služba) proti Sviečkovej manifestácii boli hrubo zasiahnuté občianske práva a slobody a najmä sloboda zhromažďovania, zaručená Ústavou ČSSR z roku 1960. Bol porušený aj Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý ČSSR prijala v roku 1976 a tiež boli porušené závery helsinského Záverečného aktu KBSE z roku 1975 a Záverečného dokumentu následnej madridskej konferencie z roku 1983.
Postoj komunistického režimu k cirkvi Totalitný komunistický režim hneď po svojom nástupe k moci v roku 1948 postupne vytláčal zo spoločnosti všetko, čo neslúžilo jeho ideológii. Cirkevná politika štátu bola v 50. rokoch koncipovaná v duchu stalinistických metód, ideovej intolerancie a násilia. Tvrdé zákroky režimu boli namierené hlavne proti katolíckej cirkvi, najpočetnejšej cirkvi v štáte. Boli zrušené všetky rehole, všetky semináre okrem jedného, všetky náboženské spolky a inštitúcie, zastavené boli desiatky časopisov okrem dvoch prísne kontrolovaných. Biskupi boli uväznení, kňazi boli pod kontrolou komunistických cirkevných tajomníkov. Do väzenia sa dostalo aj množstvo kňazov a radových veriacich. Vykonávanie kňazského povolania bolo podmienené tzv. „štátnym súhlasom“, ktorý bol kňazom svojvoľne odoberaný a tým bolo kňazom znemožňované vykonávať ich povolanie. Dokonca aj obyčajné slúženie omše v súkromí bez štátneho súhlasu bolo trestným činom. Na veriacich sa robil ustavičný nátlak, boli trvalé ťažkosti s vyučovaním náboženstva, evidované boli krsty, sobáše, pohreby, ba aj účasť na bohoslužbách. Veriaci občania mali problémy kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu v zamestnaní a nemohli zastávať dôležitejšie miesta. Komunistický režim si dal obzvlášť záležať na školstve s cieľom vychovať novú generáciu presvedčených ateistov. Marxisticko-leninský ateistický svetonázor sa vyučoval na všetkých typoch škôl ako jediná správna ideológia, náboženské presvedčenie bolo označované za „nevedecké“ a „tmárske“, vhodné tak akurát pre staré babky a nie pre moderného človeka. „Vysporiadanie s náboženskou otázkou“, ako označoval režim fakt, že občan nebol veriaci, sa stalo aj dôležitým kritériom pri prijímaní študentov na vysoké školy. Veľa mladých ľudí nemohlo študovať kvôli tomu, že „neboli vysporiadaní“. Štátna moc iniciovala aj zriadenie združenia katolíckych kňazov Pacem in terris, ktoré bolo kontrolované štátom a malo slúžiť ako „klin“ medzi kňazmi a ich predstavenými biskupmi a Svätou Stolicou. Združenie fungovalo napriek tomu, že bolo Svätou Stolicou oficiálne zakázané.
Tajná cirkev Napriek veľkým reštrikciám zo strany štátnej moci, alebo práve vďaka tomu, vznikala postupne v Česko-Slovensku hlavne v katolíckej cirkvi tzv. tajná, alebo podzemná cirkev, označovaná režimom termínom nelegálne cirkevné štruktúry. Tvorili ju kňazi, ktorým štát nedal súhlas na vykonávanie kňazského povolania, tajne vysvätení kňazi a veriaci laici. Najznámejším z nich bol Ján Chryzostom Korec, ktorý bol tajne vysvätený za biskupa v roku 1951. Veriaci laici si vytvárali náboženské krúžky, ktoré sa pravidelne stretávali v bytoch, spoločne sa modlili a čítali Sväté písmo. Keďže vydávanie náboženskej literatúry bolo až na malé výnimky zakázané, náboženská literatúra bola vydávaná formou tzv. samizdatov, ilegálne vydávaných textov rozmnožovaných na kopírovacích strojoch.
Viditeľné prejavy obrodenia kresťanstva náhľad|Ján Chryzostom kardinál Korec v roku 2003
Púť na moravský Velehrad Púť na Velehrad sa konala 6.–7. júla 1985 na 1100. výročie smrti sv. Metoda. Zúčastnilo sa na nej do 200 tisíc ľudí. Napriek tomu, že štátne orgány v spolupráci s Pacem in terris sa snažili aby táto púť vyznela ako manifestácia mierového vlastenectva a dobrého stavu náboženského života v ČSSR, pútnici spontánne kriticky reagovali na potláčanie náboženskej slobody a cirkevného života. Na púti bol prítomný aj pražský kardinál František Tomášek, ktorý zožal veľký aplauz.
List Jána Chryzostoma Korca Rudému právu Tajne vysvätený biskup Ján Chryzostom Korec napísal 30. októbra 1987 rozsiahly list novinám Rudé právo, v ktorom zosumarizoval prenasledovanie cirkvi v Česko-Slovensku za predošlých 40 rokov. Tento list samozrejme v Rudom práve nikdy nebol uverejnený, ale stovky jeho kópií kolovali po Slovensku a v spoločenskom vedomí bolo cítiť súhlas s jeho textom.
Pohreb biskupa Júliusa Gábriša V novembri 1987 zomrel apoštolský administrátor Trnavskej arcidiecézy Mons. Július Gábriš, ktorý dokázal v medziach možného odolávať tlaku komunistického režimu a snažil sa o maximálne možný rozvoj náboženského života. Jeho pohreb 18. novembra 1987 sa stal tichou demonštráciou veriacich za náboženskú slobodu. Na pohrebe sa zúčastnilo približne 15 tisíc ľudí, arcibiskup Silvestrini z Vatikánu, emeritný viedenský arcibiskup, kardinál Franz König a tiež pražský kardinál František Tomášek. Pápež Ján Pavol II. zosnulému udelil titul arcibiskup. Ešte pred pohrebom konzultori Trnavskej diecézy zvolili za administrátora diecézy dekana farnosti Sereď Jána Sokola. Kým štátne orgány s voľbou nesúhlasili, Vatikán ju uznal.
Aktivity laického apoštolátu Ďalšími aktivitami, vedenými najmä laickým apoštolátom, v ktorom sa angažovali napr. František Mikloško, Vladimír Jukl a Silvester Krčméry, bolo tajné náboženské vzdelávanie, tajné duchovné cvičenia, mládežnícke akcie na záchranu kultúrnych sakrálnych pamiatok, tlač, pašovanie a distribúcia náboženskej literatúry a tiež niekoľkotisícové púte na Mariánsku horu v Levoči, do Turzovky, Marianky a 15. septembra na sviatok Sedembolestnej Panny Márie – Patrónky Slovenska do Šaštína. Na veľkú neľúbosť štátnej moci, účasť na púťach napriek ich monitorovaniu Štátnou bezpečnosťou neustále vzrastala a čo bolo zvlášť pre režim znepokojujúce, vzrastala účasť mladých ľudí, ktorí trávili na púťach často celú noc modlením a spevom náboženských piesní.
Podpisová akcia za náboženské slobody 29. novembra 1987 vznikla a veľmi rýchlo sa rozšírila podpisová akcia, iniciovaná niektorými moravskými laikmi, za náboženské slobody s 31 požiadavkami s názvom: Podnety katolíkov k riešeniu situácie veriacich občanov v ČSSR. Akciu odsúhlasil kardinál František Tomášek. Podpísať sa pod tieto požiadavky vyžadovalo riadnu dávku občianskej odvahy, pretože okrem podpisu bolo potrebné uviesť aj plné meno a adresu. Napriek tomu mala podpisová akcia nečakaný úspech, keď sa pod ňu podpísalo viac ako pol milióna ľudí, z toho až 291 tisíc podpisov bolo zo Slovenska. Táto podpisová akcia sa stala jedným zo silných inšpiračných zdrojov myšlienky verejného pokojného vystúpenia veriacich práve za práva, požadované touto podpisovou akciou.
Príprava sviečkovej manifestácie Prvotná myšlienka na konanie protestov vznikla v septembri 1987, keď začal výkonný podpredseda Svetového kongresu Slovákov Marián Šťastný organizovať na 25. marca 1988 protestné zhromaždenia pred zastupiteľskými úradmi ČSSR vo svete za dodržiavanie náboženských práv a slobôd v ČSSR. Správu o tom poslal tajne (zabalenú v čokoláde Milka) po svojej svokre aj Jánovi Čarnogurskému, jednému zo slovenských katolíckych disidentov. Predstavitelia tajnej cirkvi na Slovensku sa rozhodli pripojiť k tejto akcii formou krátkeho (30-minútového) pokojného zhromaždenia so sviečkami v rukách. Medzi organizátorov patrili František Mikloško, Ján Čarnogurský, Rudolf Fiby, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Ladislav Stromček, Eugen Valovič, Jozef Roman, Peter Murdza a Vladimír Ďurikovič. Od svojho zámeru neustúpili ani potom, keď akcia zahraničných Slovákov zlyhala.
Organizovanie manifestácie sa pripravovalo striktne v súlade so vtedajšími platnými predpismi, podľa ktorých stačilo manifestáciu ohlásiť. Po dohode s ostatnými F. Mikloško 10. marca 1988 listom adresovaným Obvodnému národnému výboru (ObNV) Bratislava I oficiálne ohlásil uskutočnenie polhodinového verejného zhromaždenia občanov na Hviezdoslavovom námestí s nasledovným programom: "tichá manifestácia občanov za menovanie katolíckych biskupov pre uprázdnené diecézy na Slovensku podľa rozhodnutia Svätého otca, za úplnú náboženskú slobodu v Československu a za úplné dodržiavanie občianskych práv v Československu“. 10.3.1988 - List F. Mikloška - oznámenie úradom o konaní verejného zhromaždenia dňa 25.3.1988 (dokument PDF, 304kB), ÚPN, Online Organizátori v snahe nakloniť si úrady už v oznámení naznačili, že pôjde o tichú demonštráciu bez prejavov a politických hesiel a "účastníci zhromaždenia vyjadria svoj súhlas s jeho programom držaním horiacich sviečok“.
Správa o chystanej manifestácii sa po Slovensku šírila ústne, prostredníctvom Rádia Vatikán, rozhlasových staníc Hlas Ameriky a Slobodná Európa a tiež amatérskymi plagátikmi a letákmi.
Zákaz manifestácie a protiopatrenia režimu O týždeň po podaní oznámenia prichádza Mikloškovi rozhodnutie (ObNV) Bratislava I o tom, že manifestácia sa zakazuje. Ako dôvod bolo uvedené, že organizátori nedokážu zabezpečiť verejný poriadok. Mikloško sa proti rozhodnutiu odvolal 21. marca na celomestský národný výbor (Národný výbor hl. mesta SSR Bratislavy - vtedajšiu bratislavskú radnicu), ale o tri dni (24.3), v predvečer manifestácie, bolo jeho odvolanie oficiálne zamietnuté.
Vládnuci komunistický režim bol rozhodnutý za žiadnych okolností nepripustiť konanie zhromaždenia. Celý priebeh protiopatrení bol priamo riadený ÚV KSS a priebežne bol o všetkých opatreniach informovaný aj ÚV KSČ. Predsedníctvo ÚV KSS zriadilo politickú komisiu, ktorá sledovala a riadila aktivity proti zhromaždeniu a zásah proti nemu. Členmi tejto komisie boli: Gejza Šlapka, vedúci tajomník MV KSS Bratislava, tajomník ÚV KSS a člen Predsedníctva ÚV KSS Miroslav Válek, minister kultúry SSR a člen Predsedníctva ÚV KSS Štefan Lazar, minister vnútra SSR Ladislav Sádovský, vedúci oddelenia štátnej administratívy ÚV KSS Vincent Máčovský, námestník ministra kultúry SSR a riaditeľ odboru pre veci cirkevné Štefan Mikula, náčelník Správy ZNB hlavného mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja Ladislav Horák, zástupca náčelníka Správy ZNB hl. mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja Pavol Kováč, námestník primátora NV hl. mesta SSR Bratislavy Alojz Lorenc, námestník ministra vnútra ČSSR a šéf Štátnej bezpečnosti Ján Šveda, vedúci oddelenia ÚV KSS Igor Škorica, vedúci oddelenia ÚV KSS
Priebeh udalostí pred manifestáciou 15. marec – minister vnútra ČSSR Vratislav Vajnar vydal súhlas s vyhlásením mimoriadnej bezpečnostnej akcie na potlačenie zhromaždenia. 16. marec – Štefan Mikula schválil plán mimoriadnych bezpečnostných opatrení na území Bratislavy, napriek tomu, že ObNV Bratislava I o možnosti konať zhromaždenie ešte nerozhodol. Plán obsahoval tri alternatívy, všetky mali charakter násilného potlačenia.