náhľad|Kniha spoločných modlitieb (1549) alt=Thomas_Cranmer_by_Gerlach_Flicke|náhľad|326x326bod|Thomas Cranmer, arcibiskup canterburský Anglická reformácia bola séria udalostí v Anglicku v 16. storočí, vďaka ktorej Anglické kráľovstvo prestalo uznávať autoritu rímskeho pápeža, došlo k osamostatneniu anglických a walesských rímskokatolíckych diecéz od Ríma a sformovala sa anglikánska cirkev. Tieto udalosti boli čiastočne spojené so širším procesom európskej protestantskej reformácie, teda s náboženským a politickým hnutím, ktoré premenilo praktikovanie kresťanstva v západnej a strednej Európe (hlavne v Nemecku, Švajčiarsku, neskôr aj v Holandsku a Škandinávii).
K všeobecnejším príčinám patrí korózia feudalizmu a vzostup nacionalizmu. Svoju rolu zohral taktiež vynález kníhtlače a s ním spätá väčšia dostupnosť a čítanosť Biblie (a ďalších kníh). Napriek tomu je anglická reformácia spojená s konkrétnymi, predovšetkým politickými peripetiami 16. storočia, myšlienkovo má hlbšie korene, tie sú hľadané najviac u mysliteľa 14. storočia Johna Wycliffa, ktorý vystupoval proti moci cirkvi, odpustkom a dôsledne vychádzal z Biblie, ktorá bola pre neho jedinou autoritou. Odmietal rovnako hospodársku a vôbec svetskú moc cirkvi, prebytok a pompéznosť obradov a podobne. Niekedy sa korene protestantskej tradície v Anglicku hľadajú už pri Wycliffovom predchodcovi, františkána Williama Ockhama, ktorý kritizoval bohatstvo a moc cirkvi a priklonil sa ku stanovisku cisára, že pápež mu má byť podriadený. Politickou realitou sa však anglická reformácia začala stavať až vďaka krokom anglického kráľa Henricha VIII. Ten žiadal pápeža o zrušenie svojho manželstva (prvý krát v roku 1527) a nebolo mu vyhovené. Henrich následne začal pracovať na tom, aby moc pápeža v Anglicku zlomil. Kľúčovou bola séria aktov anglického parlamentu medzi rokmi 1532 a 1534. Medzi nimi bol aj Zákon o zvrchovanosti z roku 1534, ktorý prehlásil, že kráľ Henrich je „najvyššou hlavou anglickej cirkvi na zemi“. Tento titul odvrhla Mária I. v roku 1553, ktorá chcela autoritu pápežstva v Anglicku obnoviť, avšak Alžbeta I. znovu potvrdila kráľovskú nadvládu nad cirkvou v roku 1559, hoci prijala nový titul – "najvyšší guvernér anglickej cirkvi". Kráľ sa stal konečnou autoritou v teologických aj v právnych otázkach, pápežstvo bolo zbavené vplyvu na vymenovaní biskupov a cirkevná daň prestala byť platená do Ríma, ale patrila novej anglickej korune. Teológia a liturgia anglickej cirkvi sa počas vlády Henrichovho syna Eduarda VI. stala značne protestantskou, z veľkej časti podľa línie stanovenej arcibiskupom Thomasom Cranmerom. Alžbeta neskôr protestantskú líniu zmiernila. O tieto otázky sa potom viedli tvrdé spory, nezriedka krvavé. Do istej miery stáli aj za anglickou občianskou vojnou, alebo tiež za zosadením posledného katolíckeho monarchu Anglicka Jakuba II. Stuarta pri tzv. Slávnej revolúcii v roku 1688. Po nej sa zriadila anglikánska cirkev ako štátna cirkev, a tou je do značnej miery doposiaľ. Od slávnej revolúcie bolo praktikovanie katolíctva v Anglicku nezákonné, a to až do roku 1829, do prijatia tzv. Roman Catholic Relief Act. Iné protestantské skupiny neuznávajúce autoritu anglikánskej cirkvi boli legálne, týmto protestantom sa hovorilo Nonconformists. Anglická reformáce oi. zabránila integrácii historických krajín na Britských ostrovoch, lebo Írsko zostalo katolícke a v Škótsku sa presadila kalvinistická Škótska cirkev. Tieto rozdiely sa v modernej ére pretavili do separátneho nacionalizmu. V Írsku to nakoniec viedlo k plnému odtrhnutiu od Británie.
Henrich VIII. alt=After_Hans_Holbein_the_Younger_-_Portrait_of_Henry_VIII_-_Google_Art_Project|náhľad|440x440bod|Henrich VIII. Otcom anglickej reformácie bol kráľ Henrich VIII. V roku 1509 sa ujíma trónu a vzal si za ženu španielsku princeznú Katarínu Aragónsku, tá bola pôvodne manželkou Henrichovho staršieho brata Artura. Toto politické manželstvo zariadil Henrich VII. v roku 1501, ale po piatich mesiacoch princ Artur náhle zomrel a dedičom trónu sa stal Henrich VIII.
V roku 1526 sa Henrich VIII. po sedemnásťročnom, viac-menej šťastnom manželstve s Katarínou Aragónskou zamiloval do Anny Boleynovej. Henrich bol sklamaný tým, že jeho žena Katarína mu neporodila dediča trónu, dala mu len dcéru Máriu a jediný syn, ktorý sa im narodil, čoskoro zomrel. Henrich to pokladal za božie za to, že si vzal za manželku vdovu po svojom staršom bratovi Arturovi. Neusiloval sa o rozvod, ale o to, aby jeho manželstvo bolo vyhlásené za neplatné. Cirkevný súd, ktorý mal o platnosti manželstva rozhodnúť, začal svoje zasadanie 31. mája 1529 v dominikánskom kláštore U Čiernych bratov.
V pondelok 21. júna 1529 bola pred súd predvolaná kráľovná Katarína a predniesla reč na svoju obhajobu. V prítomnosti arcibiskupa Warhama, biskupa Tunstalla a svojho španielskeho spovedníka Jorge de Atequa odprisáhala, že manželstvo s Arturom sa nikdy sexuálne nenaplnilo a že do zväzku s Henrichom vstúpila ako panna. Táto okolnosť mala pre jednanie súdu rozhodujúci význam, pretože v takomto prípade podľa platných regulí neprípadalo zrušenie manželstva do úvahy.
Dňa 28. júna zasadal cirkevný súd v kráľovninej neprítomnosti a hlavným predmetom debaty sa stala svadobná noc Kataríny a princa Artura. K tejto udalosti došlo v roku 1501 v Baynardovom zámku. Názory prítomných na priebeh tejto noci sa veľmi rôznili, ale práve pre ich rôznosť a nedostatok dôkazov nedopadol súd úspešne a musel byť odročený.
Anglická reformácia začala zmenou cirkevnej jurisdikcie. Všetci anglickí cirkevní hodnostári do roku 1532 podliehali Rímu. To veľmi komplikovalo, ba znemožňovalo Henrichovo úsilie o zrušení platnosti jeho prvého manželstva. Pápež Klement VII. nebol tejto myšlienke nijak naklonený. So zrušením platnosti Henrichovho manželstva nesúhlasil ani Henrichov kancelár Thomas More. Počas tejto situácie prišiel Henrichov nový tajomník a minister Thomas Cromwell s jednoduchým riešením – zrušiť pápežskú jurisdikciu v Anglicku. Tento návrh sa rovnal vyhláseniu cirkevnej nezávislosti od Ríma. Henrich požiadal cirkevnú synodu v Canterbury, aby ho vyhlásila za hlavu anglikánskej cirkvi. Henrich dostal súhlas synody v roku 1534. Až potom potvrdil túto novú Henrichovú cirkevnú funkciu anglický parlament.
Už v roku 1532 dolná snemovňa anglického parlamentu schválila zrušenie poplatkov Rímu a reformu cirkevného súdnictva a v marci 1533 minister Thomas Cromwell presadil v parlamente zákon, ktorý zakazoval sporným stranám odvolávať sa do Ríma v dedičských a manželských otázkach. Tento výnos parlamentu umožnil Thomasovi Cranmerovi, novému ustanovenému arcibiskupovi z Canterbury, obnoviť súdne pojednávanie a vyhlásiť Henrichovo manželstvo s Katarínou za neplatné. Henrich sa koncom januára 1533 tajne oženil s Annou Boleynovou, ktorá už bola tehotná, a 7. septembra sa jej narodila dcéra menom Alžbeta, budúca kráľovná Anglicka.
Odtrhnutie Anglicka od Ríma bolo spočiatku iba politickým, ekonomickým a administratívnym aktom, nie aktom náboženským. Reformačný parlament zasadal sedem rokov (1529 – 1536) a odhlasoval mnoho zákonníkov a nariadení, ktoré viedli k podriadeniu cirkvi kráľovskej moci. Jedným z nich bol zákon o nástupníctve z roku 1534, ktorý stanovil, že anglický trón zdedia potomkovia Henricha VIII. a Anny Boleynovej. Zákon o zrade (Act of Treason) z toho istého roku stanovil, že každého, kto neuzná Henricha za hlavu anglickej cirkvi, čaká trest smrti.
Katolícka liturgia sprvu nebola odtrhnutím Anglicka od Ríma priamo dotknutá. Kráľ Henrich zostával verný svojej povesti obrancu katolíckej viery. Podľa jeho zákona o šiestich článkoch (Act of Six Articles) zostali zachované určité základné prvky katolíckej liturgie, zároveň zákon potvrdil Henricha ako hlavu cirkvi a hlavne stanovil, že biblia má byť dostupná všetkým, čím podporil protestantské snahy o preklad biblie do angličtiny. Tento Henrichov zákon bol kompromisom medzi katolíctvom a protestantstvom a vo svojich dôsledkoch umožňoval popravy tých protestantov, ktorí neuznávali transsubtanciáciu a spoveď, a tých katolíkov, ktorí neuznali kráľa za hlavu cirkvi.
K celkovej nestabilite Henrichovho režimu veľmi prispel ďalší vývoj jeho manželského života. V roku 1536 bola jeho druhá žena Anna Boleynová obvinená z údajného incestu a cudzoložstva a popravená. Henrich sa vzápätí oženil s Jane Seymourovou, ktorá ale zomrela pri pôrode jeho syna Eduarda. Ďalšie z jeho manželstiev s Annou z Clèves zariaďoval jeho minister Thomas Cromwell. Z dôvodu rozpadu tohto manželstva bol Thomas Cromwell zosdaený a popravený. Sedemnásťročná Katarína Howardová (sesternica Anny Boleynovej) bola Henrichovou piatou manželkou, ale rovnako ako Anna Boleynová bola popravená za cudzoložstvo, aj keď tentokrát to bolo najskôr oprávnené. Šiestou a poslednou manželkou Henricha VIII. bola Katarína Parrová, ktorá sa starala o stárnucého kráľa a vychovávala Alžbetu a Eduarda.
Eduard VI. alt=Edward_VI_of_England_c._1546|náhľad|334x334bod|Eduard VI. Keď v roku 1547 Henrich VIII. zomrel nastúpil na trón jeho neplnoletý syn Eduard VI. a vlády Anglicka sa ujala regentská rada vedená kráľovým strýkom Eduardom Seymourom, vojvodom zo Somersetu. Počas šiestich rokov tejto vlády došlo k zrušeniu cenzúrnych zákonov a skorej zakázané spisy Martina Luthera, Heinricha Bullingera, John Balea, Johna Fritha, Johna Hoopera, Johna Wyckliffa a Williama Tyndalea boli opäť bežne dostupné.
Protestantská reformácia počas regentskej vlády pokračovala dôležitými zmenami. Eduardovský parlament zrušil celibát a zákon o upaľovaní kacírov, taktiež boli zrušené aj latinské omše, upustilo sa od uctievania svätých a z kostolov aj zo súkromných domov boli odstraňované všetky katolícke ikony. Biskupi, ktorí tieto zmeny neprijali, boli nahradení protestantskými duchovnými. Zádušné kaplnky (chantries) sa stali majetkom koruny rovnako ako všetky cechy a bratstva.
V roku 1552 dostal kráľ Eduard osýpky, z ktorých sa ale uzdravil a mohol tak osláviť svoje 15. narodeniny. Zanedlho však ochorel znova, tentokrát na tuberkulózou, a vedel že umiera. Aj keď si prial aby po jeho smrti pokračoval reformačný režim, zrušil poslednú vôľu svojho otca Henricha VIII. a tým taktiež zrušil zákon o následníctve. Prial si, aby anglický trón zdedila pätnásťročná Jane Greyová, ktorá bola rovnako ako Eduard presvedčená protestantka.
Márie Tudorová: pokus o protireformáciu alt=Anthonis_Mor_001|náhľad|332x332bod|Mária I. Dňa 6. júla 1553 kráľ Eduard VI. zomrel a 10. júla 1553 bola pred mlčanlivým a trochu zaskočeným zástupom Londýnčanov vyhlásená za anglickú kráľovnú Jane Greyová. Ale len o deväť dní neskôr bola z trónu zvrhnutá a jej miesto zaujala katolíčka Mária Tudorová. Mária bola dcéra Henricha VIII. a Kataríny Aragónskej a pokúsila sa zvrátiť vývoj reformácie a znovu nastoliť v Anglicku katolíctvo a autoritu rímskeho pápeža. Na jar nasledujúceho roku musela síce čeliť protestantskému povstaniu vedenom sirom Thomasom Wyattom, ale jeho trojtisícová armáda rebelov bola kráľovským vojskom ľahko porazená a mariánska rekonštrukcia katolíckej cirkvi mohla začať.
20. novembra 1553 boli s okamžitou platnosťou zakázané obe verzie protestantskej Knihy všeobecných modlitieb. Vďaka svojmu úpornému a krutému stíhaniu, mučeniu, zatýkaniu a popravovaní protestantov získala kráľovná priezvisko „Krvavá Mária“ (Bloody Mary). Biskupi odstránení Eduardom VI. boli vrátení do funkcií, zatiaľ čo protestantskí arcibiskupi, biskupi a kanovníci boli popravovaní.