náhľad|263x263pixelů|Svetová výstava v roku 1900, Paríž, Francúzsko.
Belle Époque alebo La Belle Époque (po francúzsky „krásna éra“) je obdobie francúzskych a európskych dejín, začínajúce približne v rokoch 18711880 a končiace vypuknutím prvej svetovej vojny v roku 1914. Nastalo v období Tretej francúzskej republiky a bolo to obdobie, ktoré charakterizoval optimizmus, regionálny mier, hospodárska prosperita, kolonializmus a technologické, vedecké a kultúrne inovácie. V tomto období kultúrnej a umeleckej klímy vo Francúzsku (najmä v Paríži) výrazne prekvitalo umenie a mnohé majstrovské diela literatúry, hudby, divadla a výtvarného umenia získali uznanie.
Obdobie Belle Époque bolo takto nazvané až s odstupom času, keď sa začal považovať za „zlatý vek“ kontinentálnej Európy v kontraste s hrôzami Napoleonských vojen pred ním a Prvej svetovej vojny po ňom. „Belle Époque“ bolo obdobím, v ktorom podľa historika R. R. Palmera „európska civilizácia dosiahla svoju najväčšiu moc vo svetovej politike a zároveň mala maximálny vplyv na národy mimo Európy“.
Populárna kultúra a móda náhľad|Vestibul kabaretu Folies Bergère.
Dve ničivé svetové vojny a ich následky spôsobili, že sa Belle Époque v kontraste s útrapami 20. storočia javilo ako obdobie radosti zo života. Bolo tiež obdobím stability, ktoré Francúzsko prežívalo po búrlivých prvých rokoch Tretej republiky, v ktorých došlo k porážke vo Prusko-francúzskej vojne, povstaniu Parížskej komúny a pádu generála Georgesa Ernesta Boulangera. Boulangerova porážka a oslavy spojené so Svetovou výstavou v Paríži v roku 1889 odštartovali éru optimizmu a bohatstva. Francúzsky imperializmus bol na vrchole svojej slávy. Francúzsko bolo celosvetovým kultúrnym centrom, jeho vzdelávacie, vedecké a lekárske inštitúcie boli na špičke Európy.
Nebola to však úplná realita života v Paríži alebo vo Francúzsku. Francúzsko malo početnú chudobnú vrstvu, ktorá nikdy nezažila veľa zo zázrakov a zábavy obdobia Belle Époque. Chudoba v parížskych mestských slumoch a na vidieku pretrvávala aj desaťročia po skončení Belle Époque. Konflikty medzi vládou a rímskokatolíckou cirkvou boli v tomto období pravidelné. Časť umeleckej elity vnímala koniec storočia pesimisticky. náhľad|Secesný kávový set z miešaného porcelánuTheodor Grust, 1902.
Tí, ktorí ťažili z blahobytu tejto éry, boli počas obdobia Belle Époque priťahovaní novými formami ľahkej zábavy a parížska buržoázia alebo úspešní priemyselníci nazývaní nouveaux riches („noví bohatí“) boli čoraz viac ovplyvňovaní zvyklosťami a módnymi výstrelkami elitnej spoločenskej triedy mesta, ľudovo nazývanej Tout-Paris („celý Paríž“ alebo „všetci v Paríži“). Parížske kasíno bolo otvorené v roku 1890. Pre menej majetnú parížsku verejnosť sa o zábavu starali kabarety, bistrá a hudobné sály.
Kabaret Moulin Rouge je parížskou pamiatkou, ktorá je dodnes otvorená. Ďalším významným miestom bol kabaret Folies Bergère. Štýly vystúpení v žánri burlesky boli v Paríži v období Belle Époque rozšírenejšie ako v striedmejších mestách Európy a Ameriky.
Liane de Pougy, tanečnica, spoločenská dáma a kurtizána, bola v Paríži známa ako hlavná účinkujúca v najlepších kabaretoch. Tanečnice a speváčky z obdobia Belle Époque, ako napríklad Polaire, Mistinguett, Paulus, Eugénie Fougère, La Goulue a Jane Avril, boli parížskymi celebritami, z ktorých niektoré boli modelom pre ikonické plagáty Toulouse-Lautreca. Tanec Kankán bol populárny kabaretný štýl 19. storočia, ktorý sa objavuje na dobových plagátoch Toulouse-Lautreca. náhľad|Karikatúra Jana Ducha z časopisu Le Frou Frou z roku 1900, ktorá satirizuje parížsky módny trend uprednostňujúci malé prsia („Nie je smiešna, táto žena s obrovským poprsím?“ „Zdá sa, že v provinciách to stále ide.“).
Eiffelova veža, postavená ako veľkolepý symbol vstupu na Svetovú výstavu, ktorá sa konala v Paríži v roku 1889, sa stala symbolom celého mesta pre obyvateľov a návštevníkov z celého sveta. Paríž hostil ďalšiu úspešnú svetovú výstavu v roku 1900, Exposition Universelle. Paríž sa zásadne zmenil vďaka reformám architektúry a verejného vybavenia mesta v období Druhého cisárstva. Haussmannova renovácia Paríža zmenila jeho bývanie, usporiadanie ulíc a zelené plochy. V období Belle Époque sa dobre etablovali pešie zóny.
Lacné uhlie a lacná pracovná sila prispeli k nárastu popularity orchideí a zdokonaleniu skleníka. Exotické perie a kožušiny sa v móde objavovali výraznejšie ako kedykoľvek predtým, keďže Haute couture bola vynájdená v Paríži, centre Belle Époque. Maxim's Paris bola pravdepodobne najexkluzívnejšou reštauráciou v meste. Bohémsky životný štýl získal iný pôvab, ktorý sa presadzoval v kabaretoch na Montmartri.
Veľké verejné budovy ako Palais Garnier venovali obrovské priestory interiérov pre secesné výstavy. Po polovici 19. storočia železnice spojili všetky veľké európske mestá s kúpeľnými mestami, ako sú Biarritz, Deauville, Vichy, Arcachon a Francúzska riviéra. Ich vozne boli prísne rozdelené na prvú a druhú triedu, ale superbohatí si v tomto období začali objednávať súkromné železničné vozne, pretože exkluzivita, ako aj výstavnosť boli znakom opulentného luxusu.
Politika náhľad|Európa počas Belle Époque (1911).
Roky medzi prusko-francúzskou vojnou a prvou svetovou vojnou sa vyznačovali neobvyklou politickou stabilitou v západnej a strednej Európe. Hoci napätie medzi Francúzskom a Nemeckom pretrvávalo v dôsledku francúzskej straty Alsaska-Lotrinska v prospech Nemecka v roku 1871, séria diplomatických konferencií vyriešila spory, ktoré ohrozovali všeobecný mier: Berlínsky kongres v roku 1878, Berlínska konferencia v Kongu v roku 1884 a konferencia v Algecirasu v roku 1906.
Pre mnohých Európanov v období Belle Époque bola nadnárodná, triedna príslušnosť rovnako dôležitá ako národná identita, najmä medzi aristokratmi. Šľachtici z vyšších vrstiev mohli cestovať po väčšine západnej Európy bez pasu a dokonca sa zdržiavať v zahraničí s minimálnymi byrokratickými predpismi. Prvá svetová vojna, masová doprava, rozšírenie gramotnosti a rôzne obavy o občianstvo to zmenili.
Belle Époque sa vyznačovala spoločenskými triedami, ktoré zabezpečovali lacnú pracovnú silu. Systém Parížskeho metra sa pripojil k autobusom a električkám, ktoré prepravovali pracujúce obyvateľstvo vrátane tých zamestnancov, ktorí nežili v bohatých centrách miest. Jedným z dôsledkov tohto dochádzania bola suburbanizácia, ktorá umožnila, aby štvrte robotníckej triedy a vyšších tried boli od seba oddelené veľkými vzdialenosťami. náhľad|Novinový titulok otvoreného listu Émila Zolu francúzskej vláde a krajine, v ktorom odsudzuje zaobchádzanie s kapitánom Alfredom Dreyfusom počas Dreyfusovej aféry.
Medzinárodné robotnícke hnutie sa medzitým tiež reorganizovalo a posilnilo celoeurópske triedne identity medzi triedami, ktorých práca podporovala Belle Époque. Najvýznamnejšou nadnárodnou socialistickou organizáciou bola Druhá internacionála. Anarchisti rôzneho zamerania boli aktívni v období pred prvou svetovou vojnou. Politické atentáty a pokusy o atentát boli vo Francúzsku (na rozdiel od Ruska) stále zriedkavé, ale vyskytli sa aj pozoruhodné výnimky vrátane zabitia prezidenta Marie Françoisa Sadiho Carnota v roku 1894. V roku 1893 bola vo francúzskej Poslaneckej snemovni odpálená bomba, ktorá spôsobila zranenia, ale nikoho nezabila. V roku 1894 sa vyskytol aj terorizmus proti civilistom, ktorý spáchal anarchista Émile Henryzabil návštevníka kaviarne a zranil niekoľko ďalších osôb.
Francúzsko sa v období Belle Époque tešilo relatívnej politickej stabilite. Náhla smrť prezidenta Félixa Faureho počas výkonu funkcie krajinu zaskočila, ale nemala na vládu destabilizujúci vplyv. Najvážnejším politickým problémom, ktorému krajina v tomto období čelila, bola Dreyfusova aféra. Kapitán Alfred Dreyfus bol neprávom odsúdený za vlastizradu na základe vykonštruovaných dôkazov francúzskych vládnych úradníkov. Antisemitizmus namierený proti Dreyfusovi a tolerovaný širokou francúzskou verejnosťou v každodennej spoločnosti bol ústrednou témou sporu a následných súdnych procesov. Verejná diskusia okolo Dreyfusovej aféry sa rozprúdila po uverejnení otvoreného listu J'accuse...!, ktorý novinám poslal prominentný spisovateľ Émile Zola a v ktorom odsúdil vládnu korupciu a francúzsky antisemitizmus. O Dreyfusovu aféru sa Francúzi zaujímali niekoľko rokov a noviny o nej intenzívne písali.
V európskej politike sa zmenilo len veľmi málo režimov, pričom hlavnou výnimkou bolo Portugalsko, kde v roku 1910 prebehla republikánska revolúcia. V mnohých krajinách sa však zvýšilo napätie medzi socialistickými stranami robotníckej triedy, buržoáznymi liberálnymi stranami a statkárskymi alebo aristokratickými konzervatívnymi stranami a tvrdilo sa, že hlboká politická nestabilita popierala pokojný povrch európskej politiky v tomto období. V skutočnosti militarizmus a medzinárodné napätie v rokoch 1897 až 1914 výrazne vzrástli a bezprostredné predvojnové roky boli poznačené Pretekmi v zbrojení v Európe. Okrem toho bolo toto obdobie obdobím masívneho zámorského kolonializmu, známeho ako nový imperializmus. Najznámejšou časťou tejto imperiálnej expanzie bol boj o Afriku.
Konflikty a vojny náhľad|Symbol kolonializmu v tropických oblastiach planéty. náhľad|Svetové ríše, 1900. Britské impérium (ružové) je v tomto období najmocnejšie na svete, okrem iného aj vďaka dominancii svojho námorníctva Royal Navy.
Väčšina veľmocí (a niektoré menšie, ako napríklad Belgicko, Holandsko alebo Dánsko) sa zapojila do imperializmu a vybudovala si vlastné zámorské impériá, najmä v Afrike a Ázii. Hoci sa v nich odohralo množstvo revolúcií, občianskych vojen a koloniálnych povstaní, medzi najvýznamnejšie patria napr.: prusko-francúzska vojna (18701871), rusko-turecká vojna (18771878), vojna v Tichomorí (18791884), dve búrske vojny (18801881 a 18991902), prvá čínsko-japonská vojna (18941895), prvá taliansko-etiópska vojna (18951896), grécko-turecká vojna (1897), španielsko-americká vojna (1898), filipínsko-americká vojna (18991902), rusko-japonská vojna (1905) a taliansko-turecká vojna (19111912).
Prvá balkánska vojna (19121913) a druhá balkánska vojna (1913) sa považujú za prológ prvej svetovej vojny (19141918), ktorej úroveň materiálneho a ľudského ničenia na priemyselnej úrovni znamená koniec Belle Époque.
Došlo aj k významným diplomatickým konfliktom, ktoré mohli vyvolať svetové vojny, ako napríklad: britské ultimátum v roku 1890, fašodská kríza (1898), prvá marocká kríza (19051906) a druhá marocká kríza (1911).
Veda a technika náhľad|Peugeot typu 3 vyrobený vo Francúzsku v roku 1891. náhľad|Telegraf používaný na prenos správ v morzeovke. náhľad|Potopenie lode RMS Titanic v roku 1912 je najznámejšou tragédiou tohto obdobia. náhľad|Wright Flyer: prvý úspešný let riadeného lietadla s pohonom (1903). náhľad|Prvý filmový plagát na svete, komédia L'Arroseur Arrosé, 1895.
Belle Époque bolo obdobím veľkého vedeckého a technického pokroku v Európe aj vo svete. Medzi vynálezy Druhej priemyselnej revolúcie, ktoré sa v tomto období stali rozšírenými, patrí zdokonalenie ľahko odpružených, nehlučných kočiarov v mnohých nových módnych formách, ktoré ku koncu éry nahradil automobil, ktorý bol v prvom desaťročí luxusným experimentom pre dobre situovaných ľudí. Francúzski výrobcovia automobilov, ako napríklad Peugeot, už boli priekopníkmi vo výrobe kočov.
Edouard Michelin vynašiel v 90. rokoch 19. storočia odnímateľné pneumatiky pre bicykle a automobily. Skúter a moped sú tiež vynálezmi Belle Époque.
Viacerí francúzski vynálezcovia si dali patentovať výrobky, ktoré mali trvalý vplyv na modernú spoločnosť. Po tom, čo sa telefón stal prostriedkom rýchlej komunikácie s telegrafom, francúzsky vynálezca Édouard Belin vyvinul zariadenie na prenos fotografií prostredníctvom telefónu. Elektrické osvetlenie začalo vytláčať plynové a vo Francúzsku boli vynájdené neónové svetlá.