Henri Pourrat (* 7. máj 1887 Ambert, Puy-de-Dôme, Francúzsko† 16. júl 1959, Vernet Puy-de-Dôme) bol francúzsky spisovateľ, zberateľ rozprávok, autor románov a esejí tematicky zameraných na okolitý región Ambertu, jeho prírodu, tradície, dialekt a spoločenské vzťahy.
Život Mladosť Henri Pourrat žil v obci AmbertNa ulici Republiky č.1 v rodičovskom dome, ktorý je označený plaketou. Neskôr žil na námestí des Alleés a nakoniec v 30. rokoch na ulici du Petit-Cheix v dome, ktorý dal postaviť. V lete vždy sídlil vo Vernet-la-Varenne v zdedenom dome svokrovcov.. Po prvom stupni strednej školy (collège) v Amberte a Lýceu Henricha IV. v Paríži si vybral agronómiu a bol prijatý v roku 1905 na štúdium v Národnom agronomickom inštitúte v Paríži. Dostal však tuberkulózu a musel sa zmieriť s odchodom z Paríža, aby žil v klíme zdravšej pre jeho pľúca a donútil sa k prísnemu dennému režimu. Vrátil sa preto do Ambertu a po ťažkom roku 19051906, keď jeho osud kolísal medzi životom a smrťoupozri: Centenaire Henri Pourrat, Annales du Centre Régional de Documentation Pédagogue de Clermont-Ferrand, coll.Documents régionaux, 1987, strana 299, začala mať systematická liečba nádejné výsledky.
Čas meteorov Počas tohto vynúteného oddychu si vytvoril asketický spôsob života, od ktorého sa neodkláňal, čítal, písal, prechádzal sa Ambertom ako stredobodom sveta, údolím rieky Dore a kopcami Livradois-Forezu:
(...) pretože celé doobedie pracujem v posteli a vôbec sa nechcem odtŕhať od tohto zvyku; a večer od jednej do siedmej moje zdravie ma panovačne núti blúdiť cez kopce a údolia; a večer pred spaním od ôsmej do deviatej je zasvätený čítaniu (...)
Popri Rousseauovi, Chateaubriandovi, Balzacovi a Péguym bol ovplyvnený hlavne Nietzschem a Barrèsom, ktorí boli určujúci pre jeho koncepciu „rustikálnej duše“Preklad: Energia, hľa, to je naše. Je to ona, ktorá sa nachádza v našej vlastnej hodnote, to je tá stará sila našich otcov, ktorá nás nechá stúpať na stupne v prírode, ktorá nás povznesie k dokonalosti", in Henri Pourrat.Notes de psychologie auvergnate, 1911., ktorú treba zachovať. Mal tiež výraznú záľubu pre Rabelaisa a La Fontaina, ako aj pre anglo-írskeho básnika Yeatsa. Jeho korešpondencia, hlavne tá, ktorú udržiaval s Josephom Desaymardom od roku 1908, okrem iného prezrádza záľubu čím ďalej tým viac v prospech ľudovej literatúry, tej ktorá sa vyjadruje prostredníctvom chansons de geste a podomovo šírených kníh (colportage). Osobitná pozornosť venovaná dielam Oliviera de Serresa tiež potvrdzuje túto orientáciu na obranu pozemskej civilizácie a regionalistickej témy"Čítal som Essais a Pensées dva krát, skôr tri. Ale Rabelaisa prinajmenšom desať", (list Josephovi Desmayardovi z 1. novembra 1926)".
So svojimi priateľmi Jeanom Angelim a Augustom Blachem, mladým básnikom, ktorý sníval o publikovaní veršov v Mercure de France, sa dal do písania, aby „otriasol livradoiskou strnulosťou“. Od roku 1906 publikoval pod rôznymi pseudonymami: Damien Micolon, Jean Ducouen, Jean-Paul Des Chazeaux, a to vo viacerých regionálnych denníkoch: L’Écho de la Dore, La Veillée d’Auvergne, L’Auvergne littéraire, la Semaine auvergnate, L'Auvergne illustrée, Revue d'Auvergne. Boli to jeho prvotiny zahŕňajúce básne, početné príbehy, z ktorých viaceré boli publikované na pokračovanie, niekoľko literárnych kroník, alebo aj krátkych statí, kde sa mieša história s legendou a dve divadelné hry.Centrum Henriho Pourrata, Bibliothèque du patrimoine v Spoločenstve Clermontu a Spoločnosti priateľov Henriho Pourrata.
V roku 1909 začal písať pod vlastným menom. Zavrhol definitívne svoje pseudonymy a pod vlastným menom publikoval od začiatku januára 1912. Ako zdôrazňuje Sylvia Mittler, jeho vývoj sa stával významnejším v rokoch, ktoré predchádzali Veľkej vojne a ktoré samotný Pourrat označil ako „Čas meteorov“. Obdobie 19091911 bolo kritické, charakterizované zlým vkusom v poézii tak ako aj veľkým smädom po všeobecných ideách. To, ktoré nasleduje v rokoch 19111914 nadobudne úplne iný charakter. Sníva o vízii života stabilného, pokojného, jedným slovom dospelého, v ktorom poézia ako taká, morálny zmätok, nemá miesto. Spisovateľ objavil svoju identitu.
Jeho dielo v tlači pozostáva z viac ako 1300 publikácií v asi 150 časopisoch a denníkoch. Editované dielo sa stalo plodným (vo viac ako stovke prác) a rôznorodým: básne, romány, eseje, životopisy, zbierky rozprávok.Centrum Henriho Pourrata, Bibliothèque du patrimoine v Spoločenstve Clermontu a Spoločnosť priateľov Henriho Pourrata
V roku 1914 sa Pourrat vyhol mobilizácii z dôvodu svojho zlého zdravotného stavu, ale ako mnoho mužov jeho generácie zostal svetovou vojnou hlboko traumatizovaný. Vo vojne padli aj jeho priatelia Jean Angeli (v júni 1915) a Pierre Armilhon (v apríli 1918). Podporujúc vojnové úsilie svojím spôsobom, nechal publikovať sériu pochodových piesní v septembri 1915.Henri Pourrat, Dvanásť piesní pre Les Poilus d´Auvergne od H.P.-Henri Pourrat. Na populárne melódie, ktoré si všimol Émile Ossedat/ Henri Pourrat,Le Moniteur du Puy-de-Dôme, Clermont-Ferrand, 1915, Centrum Henriho Pourrata, Bibliothèque du Patrimoine de Clermont Communauté
Ocenenia Potom, ako publikoval Sur la colline Ronde (spolu so Jeanom L’Olagne), Montagnards et Liberté (dve diela vo veršoch ), uverejnil Henri Pourrat v roku 1921 vo vydavateľstve Albin Michel prvý diel Les Vaillances (slov. Udatní), frašky a dobrodružstvá Gasparda z hôr. Za toto dielo bol ocenený cenou Figaro (1921). Celok štyroch dielov Gasparda bol následne v roku 1931 ocenený Veľkou cenou Francúzskej akadémie za román (Grand prix du roman de l'Académie française).
V roku 1926 mu Dublinská univerzita udelila titul doctor honoris causa.
V roku 1928 bol Pourrat menovaný rytierom Radu čestnej légie.
V roku 1941 mu bola za veľmi zvláštnych okolností prisúdená Goncourtova cena za Vent de Mars (slov. Marcový vietor). Henri Pourrat bol okrem toho autorom hagiografického diela Chef Français (slov. Hlava Francúzov) o hlave francúzskeho vichistického štátu maršalovi Pétainovi. Stal sa oficiálnym ospevovateľom „Návratu k zemi“, ktorý presadzoval Nový režim národnej revolúcie. V tom istom roku získal za knihu Muž s rýľom cenu Général-Muteau Francúzskej akadémie.
V roku 1951 dostal cenu Louis-Barthou a v roku 1957 cenu Gustave Le Métais-Larivière, tiež udelenou Francúzskou akadémiou za celoživotné dielo.
Početné a verné priateľstvá V roku 1914 Henri Pourrat dával kurz literatúry na prvom stupni strednej školy v Amberte, kde bol jeho mladší brat Paul a Alexandre Vialatte v druhom ročníku. Začiatkom roku 1916 sa stal verným priateľom mladého Alexandra Viallata, ktorý sa prisťahoval do Ambertu v roku 1916 a definitívne sa v podprefektúre usadil v roku 1948.
Jeden z najbližších priateľov Pourrata bude aj Francis Jammes, ktorý sa stane krstným otcom jeho najstaršej dcéry. Ale veľa iných autorov, medzi ktorých patrí Lucien Gachon, Jean Paulhan, Jean Giono, Josette Clotisová, Joseph Desaymard, Claude Deavaine, Švajčiar Ferdinand Ramuz. V zbierkach korešpondencie sa vyskytuje veľa iných mien, ktorých nositelia zdieľali priateľstvo s Henri Pourratom.
Keď bol celkom mladý, spriatelil sa so Jeanom a Françoisom Angelim. S prvým, ktorý mal pseudonym Jean L’Olange a ktorý zomrel v priebehu prvej svetovej vojny, publikoval viacero článkov a dielo Sur la colline ronde. François sa stal neskôr rytcom a maliarom.
Jeanne Baraducová, rodená Bressonová, maliarka, bola sesternicou jeho manželky. Je známa svojou tvorbou zameranou najmä na zátišia. Pourrat nadviazal priateľstvá s umelcami, ku ktorým patrili Henri Charlier, sochár Philippe Kaeppelin (ktorý ilustroval niektoré jeho diela ako je Histoire fidèle de la bête en Gévaudan) a fotograf Albert Monier.
Medzi dvoma vojnami Počas medzivojnového obdobia Henri Pourrat pokračuje vo svojej tvorbe, ako početnými knihami, tak aj článkami, ktoré publikuje v Le Figaro, NRF, Tour du Levant, (slov. Veža Levantu) vyšla v roku 1931. Avšak, čo je znakom dlhého dozrievania tejto rustikálnej epopeje, jej vydanie vo forme ne variatur (konečná verzia, nemeniť) bude až v roku 1940.
Bolo to v roku 1932, keď sa Pourratova rodina presťahovala do nového domu L’Enclos v Amberte. To mu umožnilo organizovať svoj život spisovateľa, dlhé doobedia zasvätené písaniu a poobedia počas meditatívnych prechádzok, ktoré boli tiež príležitosťou na zbieranie rozprávok, príbehov a legiend od starých vidiečanov. Až do svojej smrti v roku 1959 opustí L’Enclos len kvôli niekoľkým návštevám v Paríži a prázdninám u svokrovcov vo Vernet-la-Varenne (Puy-de-Dôme).
Venoval sa niekoľkým regionálnym dielam, vychádzajú L'Auvergne, najprv Les Limagnes, potom Au fort de l'Auvergne, Mont et Merveilles, la cité perdue (Gergovie). Najväčšie dielo 30. rokov je Toucher terre, zhromažďuje jeho písomnosti o prírode, mieste pre človeka, remesle a umení.
Toto obdobie končí vydaním diela Georges alebo Aprílové dni v marci 1939. Zvláštne varovný príbeh o blízkej vojne vnesenej do srdca Francúzska, v ktorom spisovateľ „ukáže, ako problém morálky, teda moci, ktorú musí človek nad sebou znovu získať, bude čoraz viac ťažiť“. Na to bolo potrebné vidieť bytosti, ktoré zápasia s veľmi ťažkým osudom, a preto predpokladajú vojnu, únavu, úzkosť a blížiacu sa katastrofu.
Druhá svetová vojna 14. októbra 1940 maršal Pétain, hlava francúzskeho vichistického štátu, prišiel na Pourratovo pozvanie „na stretnutie s pracujúcim ľudom“ do Ambertu, pri Vichy, na návštevu mlyna na papier (mlyn na papier Richard-de-Bas najstarší v Livradois) a objednal si balík papiera s vodotlačou so svojím emblémom. Pri tejto príležitosti Pourrat vydal Le paysan français a Le chef français, knihy venované maršalovi a jeho politike „návratu k zemi“. Ocenený Radom Francisque, zostal zároveň ostražitý zoči-voči národnému socializmu, ako ukazuje štúdium rukopisov Muža s rýľom.
Ako podporovateľ Roľníckej korporácie založenej vichistickou vládou sa vzďaľuje od národnej revolúcie, pretože neoceňuje, ako uviedol vo svojej korešpondencii, politický obrat v daných okolnostiach.
Ambert váhal oceniť Pourrata. Len jedna škola v meste nesie jeho meno. Platí za svoju citovú náklonnosť k maršalovi počas temných rokov. Ale nebol nikdy kolaborantom, uisťujú tí, ktorí ho bránia. Okrem iného, počas okupácie pomáha Židom na úteku v slobodnej zóne (štát Vichy), prijíma ich u seba a informuje makistov (odbojárov) o akciách, ktoré sa pripravujú proti nim. Obsah tohto odkazu tvorí komentár vydavateľa korešpondencie Centre de recherches sur les Littératures et la sociopoésie Je pochovaný na cintoríne v Ambert.
Modernosť v tradícii Keď Marius Péraudeau, parížsky galerista, odkúpil mlyn na papier Richard de Bas, aby v ňom vytvoril múzeum papiera a pokúsil sa tam založiť grafickú dedinuChristian Faure, Bulletin du Centre d'histoire économique et sociale de la région lyonnaise, nos 2-3, 1987, p. 77-98,, zapojil sa do projektu. Múzeum bolo inaugurované 3. júla 1943 za prítomnosti Georgesa-Henriho Rivièra, riaditeľa národného múzea umení a ľudových tradícií.
Henri Pourrat pomôže Mariusovi Péraudeauovi založiť asociáciu Biely list, čoho cieľom je nechať znovuzrodiť tradície papierenského priemyslu v regióne Ambert. Ako ochranca vidiečanov a ich tradícií sa Pourrat zaujímal o priemysel a ekonomický a sociálny rozvoj. Od roku 1925 písal dielo La Femme moderne a v roku 1955 Sur la montagne de l'uranium. Redigoval asi 400 literárnych kroník o nových knihách.
Jeho texty preberajú pravidelne termíny a výrazy z regionálneho jazyka, tu z dialektu v Auvergne. Zaoberajú sa aj témami a legendami, ktoré sa nachádzajú v iných regiónoch južnej polovice Francúzska. Tieto spisy sú považované za dvojjazyčné, francúzsko-okcitánske.
Od lokálnosti po univerzalitu