Nina Viktorovna Pigulevská (* 13. január 1894, Sankt Peterburg† 17. február 1970, tamtiež) bola ruská (a sovietska) historička, orientalistkasyrologička a byzantologička poľského pôvodu. Začiatkom 30. rokov 20. storočia bola väznená v gulagu na Soloveckých ostrovoch.
Bola vedkyňou, ktorá ako prvá „premenila syrológiu z odboru cirkevných dejín v plnohodnotnú orientalistickú vedu zaoberajúcu sa dejinami a kultúrou národov Blízkeho východu...“ Ako taká býva označovaná za najvýznamnejšiu (povojnovú) ruskú syrologičku.
V česko-slovenskom prostredí je známa najmä jej posmrtne vydaná (a nedokončená) monografia Kuľtura sirijcev v srednije veka (1979), ktorá vyšla v češtine pod názvom Syrská stredověká kultura (2022).
Život Pochádzala z poľskej šľachtickej rodiny. Narodila sa 13. januára 1894 (1. januára podľa juliánskeho kalendára) v Sankt Peterburgu (dnešný Petrohrad). V rokoch 1904 až 1911 študovala na súkromnom dievčenskom gymnáziu M. N. Stojunina. V roku 1918 absolvovala Bestuževove kurzy v Petrohrade (centrum vyššieho vzdelávania pre ženy) so špecializáciou na dejiny ranokresťanskej a byzantskej cirkví. V rokoch 1918 až 1922 bola postgraduálnou študentkou na fakulte orientalistiky na Petrohradskej univerzite. Od roku 1918 študovala orientálne jazyky pod vedením akademika Pavla Konstantinoviča Kokovcova. V rokoch 1921 až 1928 pôsobila ako kurátorka orientálnych rukopisov v rukopisnom oddelení Štátnej verejnej knižnice v Leningrade (dnešný Petrohrad).
11. decembra 1928 bola zatknutá a 22. júla 1929 v rámci vykonštruovaného procesu odsúdená na päť rokov v práce v pracovných táboroch. V rokoch 1929 až 1931 bola väznená na Soloveckých ostrovoch, následne bola pre chorobu poslaná do vyhnanstva do Archangeľska. V roku 1934 sa mohla vrátiť do Leningradu.
Od roku 1936 pracovala v Knižnici Maxima Gorkého na Leningradskej štátnej univerzite a študovala zbierku sýrskych rukopisov v Inštitúte orientalistiky Akadémie vied ZSSR. V rokoch 1938 až 1970 pôsobila ako vedecká pracovníčka v tom istom ústave. V rokoch 1939 až 1941, 1944 až 1951 pôsobila aj ako pedagóg na Leningradskej štátnej univerzite, od roku 1946 sa stala profesorkou a členkou Akadémie vied ZSSR. V rokoch 1950 až 1960 bola zodpovednou redaktorkou Palestínskeho zborníka (po roku 1991 Pravoslávny palestínsky zborník).
Zomrela 17. februára 1970 v Leningrade (dnešný Petrohrad).
Dielo Pigulevská významne prispela k štúdiu hospodárskeho a kultúrneho vývoja Blízkeho a Stredného východu, najmä Sýrie, ale aj Arábie, území dnešného Iránu a Byzancie v ranom stredoveku. Venovala sa aj štúdiu sýrskych historických a literárnych pamiatok a poukázala na významnú úlohu Sýrčanov pri formovaní východnej kresťanskej kultúry. Presunula ťažisko syrologického výskumu z cirkevnej oblasti do sfér sociologických, politických či hospodárskych, no venovala sa aj sýrskym geografickým či právnickým dielam. Na jej dielo nadviazali viacerí ruskí syrológovia a syrologičky.
Výber z diel (monografie i menšie štúdie) Mesopotamija na rubeže V.VI. vv. (1940) Sirijskije istočniki po istorii narodov SSSR (1941) Vizantija i Iran na rubeže VI i VII (1946) Vizantija na putjach v Indiju (1951) Goroda Irana v ranneje srednevekovije (1956) Katalog sirijskich rukopisej Leningrada In Palestinskij Sbornik 69 (1960) Arabi u granic Vizantii i Irana v IV.VI. (1964) Vizantija i Vostok. In Palestinskij sbornik (1971) Bližnij Vostok, Vizantija, slavjane (1976) Kuľtura sirijcev v srednije veka (1979) Sirijskaja srednevekovaja istoriografija (2011)
V češtine alebo slovenčine
Poznámky
Referencie
Kategória:Osobnosti z Petrohradu Kategória:Ruskí byzantológovia Kategória:Sovietski byzantológovia Kategória:Ruskí syrológovia Kategória:Sovietski syrológovia Kategória:Ruskí orientalisti Kategória:Sovietski orientalisti Kategória:Ruskí spisovatelia Kategória:Sovietski spisovatelia Kategória:Sovietski univerzitní profesori Kategória:Ruskí univerzitní profesori Kategória:Väzni gulagov Kategória:Ruské osobnosti poľského pôvodu