Titulárny biskup () je biskupom KatolíckejCf. Kánn. 376; 443; 450 CIC (1983). alebo Pravoslávnej cirkvi (napr. v Ruskej pravoslávnej cirkvi), ktorému nie je zverená starostlivosť o určitú diecézu, hoci bol riadne vysvätený za biskupa. Takýto biskup plní v Cirkvi „nejaké iné dielo“.Kán. 179 CCEO. Existujú aj titulárni arcibiskupi () a im podobnú hodnosť mali alebo majú v niektorých cirkvách metropoliti, resp. titulárni metropolitiKán. 136 CCEO..
Katolícka cirkev
Charakteristika V Katolíckej cirkvi titulárni biskupi pôsobia ako pomocní biskupi, ako úradníci rímskej kúrie alebo v diplomatických službách Svätej stolice, prípadne plnia iné špeciálne poslanie, uložené im buď pápežom alebo biskupskou konferenciou. Titulárni biskupi ako takí nemajú a nevykonávajú právomoc a jurisdikciu nad svojimi titulárnymi stolicami. Ak titulárny biskup vykonáva jurisdikčnú funkciu, používa v zásade delegovanú právomoc.
Títo biskupi nesú titul starej, dnes už neexistujúcej (zaniknutej) diecézy. Rímskokatolícka cirkev má asi 2 000 titulárnych biskupstiev, avšak nie všetky bývajú prepožičiavané. A ďalšie majú tiež východné katolíckej cirkvi (napr. maronitská, gréckokatolíckej cirkvi a ďalšie).
Titulárni biskupi sú členmi miestnych biskupských konferencií, pokiaľ na „istom území plnia osobitnú úlohu, im zverenú Apoštolským stolcom alebo konferenciou biskupov“. Ostatní titulárni biskupi nie sú podľa práva členmi konferencie biskupov.Kán. 450 CIC (1983). Podobne ako pomocným biskupom, aj ostatným titulárnym biskupom, ktorí patria do konferencie biskupov, prislúcha rozhodujúci alebo poradný hlas podľa predpisov štatútu konferencie. Keď ide o vypracovanie alebo zmenu štatútu, rozhodujúci hlas majú iba diecézni biskupi a tí, ktorí sú im podľa práva postavení na roveň, ako aj biskupi koadjútori.Kán. 454, § 1 a 2 CIC (1983)
História náhľad|Mapa znázorňujúca cirkevné usporiadanie po Chalcedónskom koncile (451). Mnohé diecézy na kresťanskom Východe sú dnes titulárne. Vznik hodnosti titulárneho biskupa súvisí s novaciánskou herézou v 4. storočí, keď Prvý nicejský koncil (325) umožnil biskupom, ktorí sa vrátili do spoločenstva s Cirkvou, zachovať si svoj titul a dôstojnosť, avšak bez pastierskej moci nad konkrétnymi cirkvami. V roku 451 Chalcedónsky koncil udelil titul metropolitu biskupom Nikáje a Chalcedónu, avšak neudelil im právomoci nad susednými biskupmi. Následne sa rozvinula aj možnosť prisúdenia hodnosti arcibiskupa a metropolitu ako osobný titul, a nie ako funkcia hlavy miestnej cirkvi: metropolita a arcibiskup sú vtedy tituly buď biskupov najvýznamnejších kresťanských sídiel, alebo odrážajú osobný status biskupa, ale nesúvisia s jeho postavením vo vzťahu k iným biskupom.
Ďalším podnetom na rozvoj hodnosti titulárneho biskupstva bolo obsadenie kresťanských území v Ázii (väčšina patrila Byzantskej ríši a nachádzala sa v Sýrii, Palestíne, Malej Ázii alebo zopár aj na ostrovoch Stredomorí), Afrike a v Španielsku moslimami v 7. a 8. storočí. Miestni diecézni biskupi boli prinútení k opusteniu svojich diecéz, pričom po odchode do kresťanských oblastí pomáhali tamojším ordinárom. Dúfajúc v skorý návrat pre kresťanov na dočasne stratené územia, vymenovali pápeži aj po ich smrti nástupcu, dočasne im zadávajúc pomocnú funkciu v existujúcich diecézach či plnení rôznych iných poslaní. Takýto biskup bez diecézy bol nazývaný episcopus in partibus infidelium („biskup v neveriacich krajoch“). Stav trval stále dlhšie a po porážke krížových výprav sa ukázalo, že súperenie s islamom potrvá ešte dlho. Pre zachovanie pamiatky na tamojšie miestne cirkvi však vznikla prax vymenúvania biskupov s titulmi týchto diecéz, ktorú potvrdil aj koncil vo Vienne (1311/1312) a v Tridente (15451563). Pre veľký počet takýchto biskupov a ich zásah do práv a výsad európskych diecéz však pápež Klement V. zakázal voľbu a svätenie klerikov na ktorúkoľvek z týchto uprázdnených stolíc bez pápežského súhlasu.
Označenie episcopus titularis („titulárny biskup“) zaviedla dekrétom z 27. februára 1882 Posvätná kongregácia pre šírenie viery z moci pápeža Lev XIII. kvôli protestom pravoslávnych kresťanov, ktorých urazil výraz „neveriaci“ (in partibus infidelium) pripisovaný týmto starobylým diecézam na ich území.
Dnes je postavenie titulárnych biskupov regulované Kódexom kánonického práva (1983) a Kódexom kánonov východných cirkví (1990)Napr. Kánn. 85; 102; 136; 143; 179; 1062 CCEO..
Referencie
Zdroj
Kategória:Biskupi