náhľad|neznámy autor, Deésis, mozaika, asi 1261, Hagia Sofia, Istanbul
Deésis je pôvodom byzantská ikonografická kompozícia používaná pravidelne v stredovekom sakrálnom umení. Motívu dominuje tróniaci alebo stojaci Ježiš Kristus predstavujúci vládcu sveta či sudcuPantokrator, po ktorého stranách stoja sprievodné postavy. Tými sú v základnej kompozícii Panna Mária (matka Ježiša Krista) a Ján Krstiteľ (malá deésis). Predstavujú prosebníkov za ľudstvo a symbolizujú Nový a Starý zákon. V prípade varianty zvanej veľká deésis môžu Máriu a Jána Krstiteľa sprevádzať aj iné postavy ako anjeli, proroci či vybraní svätci. V rámci kompozície sa rozlišuje niekoľko podtypov. Obsah obrazu má v závislosti od kontextu výraznejší eucharistický alebo (a a to častejšie prevládajúci) eschatologický charakter.
náhľad|neznámy autor, Veľká deésis s prorokmi, tempera na paneli, 16. storočie, Ruské cárstvo, dnes Walters Art Museum, Baltimore
Ikony koncipované ako deésis sú bežnou súčasťou chrámových ikonostasov byzantskej cirkevnej tradície. Na kresťanskom Západe tvorí deésis neoddeliteľnú súčasť vyobrazení Posledného súdu a kompozície prorockých vízií.
Za najstaršie známe zobrazenie deésis sa považuje freska v rímskom chráme Santa Maria Antiqua zo 7. storočia. V hojnejšom počte sa ikonografický typ začal používať od 10. storočia, pričom ho možno vidieť v oblasti mozaikových diel, doskových malieb (ikon) i v úžitkovom umení. Termín v literatúre ako prvý použil byzantský teológ Nikétas Stéthatos v životopise svätého Simeona Teológa z roku 1054, no v byzantskej praxi sa neujal a nahradili ho iné termíny (pozri nižšie). Azda najznámejší obraz monumentálnej deésis (asi z roku 1261) sa nachádza v byzantskom chráme Hagia Sofia. Najstaršia deésis na Slovensku pochádza zrejme z Kostola svätého Demetra v obci Rovné: ikona z druhej polovice 16. storočia sa dnes nachádza v Šarišskom múzeu v Bardejove.
Terminológia Termín deésis (prosba, modlitba) použil ako prvý byzantský mystik a teológ Nikétas Stéthatos v roku 1054. V Byzancii sa však termín príliš neujal. V podobe deisus () bol naopak pojem najneskôr od 12. storočia používaný v ruských krajinách. Podľa Kvlividzeho sa názov deésis dával v Byzancii votívnym ikonám, ktoré mali pre prispievateľa, prosiaceho o príhovor, osobitný význam. Ako typ ikony deésis spomína Michaél Attaleiates († po 1085) v spise Diataxis: „Templon má v strede aj deésis a život svätého a ctihodného Krstiteľa.“ Vo vedeckom prostredí sa termín začal používať v 19. storočí.
V slovenskej literatúre sa možno stretnúť so zhodným prívlastkom v mužskom rode („malý deésis“, prípadne pri druhom type deésis s tvarom „veľký deésis“). Tento tvar je však jazykovo nesprávny, keďže grécke slovo δέησις je ženského rodu. Správne skloňuje napr.:
Synonymá malej deésis s tromi postavami sú , , ; .
Pôvod a teológia Za liturgický základ kompozície sa považuje niekoľko liturgických textov (grécke tropáre) byzantskej tradície: eucharistická ďakovná modlitba alebo modlitba lítia. Ďalším historickým zdrojom mohli byť koptské a sýrske liturgické texty z 5. až 6. storočia. V modlitbe lítia cirkev vzýva na príhovor Pannu Máriu, svätého Jána Krstiteľa, nebeské mocnosti, apoštolov, svätých a mučeníkov, čo často doslovne zodpovedá skladbe svätých v kompozíciách deésis. Obsah obrazu má v závislosti od kontextu výraznejší eucharistický alebo (častejšie) prevažne eschatologický charakter. Tak v eucharistických modlitbách, ako aj v modlitbách lítía zaznieva téma posledného súdu, pričom za priaznivý a milosrdný Boží súd sa modlí celá Cirkev na čele s Matkou Božou a svätým Jánom Krstiteľom. Z hľadiska umeleckých foriem pochádza schéma deésis pravdepodobne z ranokresťanských scén adorácie Krista (Adoratio Christi), ktoré odkazujú na pohanskú cisársku ikonografiu. S touto teóriou prišiel asi ako prvý André Grabar.
Opis a vývoj
Kresťanský Východ neznámy autor, Premenenie Pána (považovaná za prototyp motívu deésis), mozaika, 6. storočie, Kláštor svätej Kataríny na Sinaji|náhľad
Umelecká forma postáv stojacich pri Kristovi sa bez náznaku príhovoru a typizovaných osôb Panny Márie a Jána Krstiteľa objavuje na mozaike Kláštora svätej Kataríny na Sinaji. Samotný motív malej deésis vznikol zrejme už pred obrazoboreckým obdobím a je spoľahlivo známy od 7. storočia. Za prvý literárny dôkaz o deésis sa považuje opis snového videnia v legende patriarchu Sofronia o alexandrijských mučeníkoch Kýrovi a Jánovi, ktorú napísal v rokoch 610 až 623 v Egypte (PG 87). Pasáž je však interpolovaná a pochádza z čias obrazoboreckého sporu. Poskytuje opis postáv stojacich vedľa Krista, avšak stále neuvádza motív príhovoru.
náhľad|vľavo|neznámy autor, Deésis, freska, 7. storočie, Santa Maria Antiqua, Rím
Za najstaršiu známu deésis na svete býva považovaná freska v Santa Maria Antiqua v Ríme zo 7. storočia: Kristus je zobrazený uprostred v stoji a svätý Ján Krstiteľ nie je ešte zobrazený ako modliaci sa, ale s ukazujúcim gestom na Krista. Detaily ako modlitebné gestá či orientácia prosebníkov sa tak v deésis ustálili až v 9. storočí. Malú deésis dodnes tvoria tri postavy: Kristus tróniaci alebo stojaci uprostred a jeho matka Mária s Jánom Krstiteľom po jeho bokoch. Mária stojí po Kristovej pravici, Ján Krstiteľ naľavo od Krista. Kristus je spravidla zobrazený ako Pantokrator (Vševládca), zriedkavejšie ako Emanuel.
náhľad|neznámy autor, Deésis Harbavillského triptychu, reliéf (rezba v slonovine), okolo 950, Konštantínopol, dnes Louvre, Paríž
Kristus niekedy drží zatvorené evanjelium v ľavej ruke a pravou rukou žehná. Bohorodička a Ján Krstiteľ zvyknú byť zobrazení s modlitebne zloženými rukami. Takéto zobrazenia sú od 10. storočia dobre známe v monumentálnej maľbe: mozaika katolikonu kláštora Vatoped (prelom 10. a 11. storočia), či pásové zobrazenie trimorfnej deésis, ktoré sa zachovalo v juhozápadnej predsieni chrámu Hagia Sofia v dnešnom Istanbule (60. roky 13. storočia, fotografia hore). Tróniaci Kristus so zatvorenou knihou a dvaja orodovníci boli pravdepodobne vnímaní ako obraz nebeského spoločenstva a zároveň ako vzor pre stretnutia, ktoré sa v týchto miestnostiach konali.
Motív deésis sa bežne používal aj v byzantskom úžitkovom umení, ktorého príkladom je Harbavillský triptych (vyrezávaná slonovina z 10. storočia) či staurotéka z Kláštora Panny Márie v Sajdnáji (technika cloisonné, 11. storočie).
náhľad|neznámy autor, Deésis (medailóny s vyobrazením Ježiša Krista, Bohorodičky a Jána Krstiteľa), mozaika, 10./11. storočie, Chrám svätej Sofie, Kyjev|vľavo
Ideový obsah kompozície deésis a jej korešpondencia s eucharistickými modlitbami viedli k zaradeniu trimorfnej deésis do maľby centrálneho oltára, ako je tomu v lunetách nad oknami centrálnej apsidy katolikonu kláštora Hosios Lukas (20. roky 11. storočia) či v maľbe oltára Katedrály svätej Sofie v Kyjeve (1037), kde nad centrálnou apsidou sú medailóny s opásanými obrazmi Krista, Matky Božej a svätého Jána Krstiteľa. Motív bol zaradený do byzantských epistylov templonu ako stred slávnostného radu. Umiestnenie trimorfionu do stredu oltárnej priečky sa stalo jadrom vysokých ikonostasov v neskorom a postbyzantskom umení (teda na Balkáne a v ruských krajinách). Spasiteľ je spravidla zobrazený s otvoreným evanjeliom, zatiaľ čo postavy Bohorodičky a svätého Jána Krstiteľa sú umiestnené v druhom pláne.
neznámy auto, Deésis, freska, 11. storočie, Elmali kilise, Göreme|náhľad
V architektúre sa deésis využívala pri výzdobe apsíd. V Gruzínsku a Kapadócii je motív často hlavnou kompozíciou oltára a je umiestnený v konche centrálnej apsidy (Direkli kilise, 10. storočie). V apside chrámu sú vedľa Krista zobrazení klaňajúci sa anjeli. Rovnakým spôsobom je vyzdobená aj centrálna apsida Spassko-Preobraženského chrámu Mirožského kláštora (40. roky 12. storočie). Deésis v apside preberala úlohu chýbajúcej centrálnej kupoly ako duchovného centra s Kristom Pantokratorom alebo obrazom Nanebovstúpenia. Kristus je takmer vždy zobrazený na tróne, text jeho otvorenej knihy, zvyčajne Jn 8,12, ho identifikuje ako učiteľa a záchrancu sveta. V systéme byzantskej výzdoby kostolov však deésis ako samostatný bohoslužobný obraz nemala trvalé miesto. Najrozšírenejší bol najjednoduchší variant, ktorý sa objavuje sa na začiatku 11. storočia a zobrazuje všetky tri postavy len ako bustu alebo hlavu medailónu, prípadne zriedkavejšie zobrazuje figurálneho Krista a Máriu s Jánom Krstiteľom ako busty alebo hlavy v medailónoch.
V rámci prezentácie posledného súdu bola deésis používaná aj v programoch náhrobných kaplniek. Príkladom môžu byť krypta kláštora Hosios Lukas; mauzóleum srbských hierarchov v Chráme svätých apoštolov v Peći (1260) či obraz v parekklésiu Chrámu Panny Márie Pammakaristos v Konštantínopole (13111320). Pravdepodobne najstarším obrazom, ktorý zobrazuje Krista ako sudcu sveta medzi Máriou a Krstiteľom je mozaika v Torcello z konca 12. storočia.
vľavo|náhľad|neznámy autor, Deésis, mozaika, 13. storočie, Abbazia Greca di San Nilo, Grottaferrata
V 10. storočí sa deésis objavila v nadpraží a archivolte chrámu, kde mala svoje stále miesto od 13. storočia, čo súviselo s nárastom príhovorných modlitieb v liturgii. Príkladom je deésis v Grottaferrate. Text knihy, ktorú tróniaci Kristus drží v ľavej ruke, dokazuje, že deésis tu mala približne rovnaký programový a vyučovací význam ako v apside. Podobnú edukatívnu funkciu plnili zrejme aj deésis v rukopisoch sa na začiatku textov.
náhľad|neznámy autor, Limburská staurotéka, technika cloisonné, 10. storočie, Konštantínopol, dnes Diözesanmuseum Limburg, Limburg an der Lahn
Od 8. storočia sa okruh osôb začal postupne rozširovať o anjelov (anjelská deésis), apoštolov a nakoniec aj o vybraných svätcov. Rozšírený model dostal pomenovanie veľká deésis. Svätí pred Kristom sú zobrazovaní v hierarchickom poradí. Jedným z najstarších príkladov je päťfigurálna deésis z Limburskej staurotéky (10. storočie). Okrem Matky Božej a svätého Jána Krstiteľa, ktorí sú tu zobrazení na opačných, než ich tradičných miestach (Matka Božia po ľavej a Ján po pravej ruke Krista), sa po ich bokoch nachádzajú archanjeli. Za Bohorodičkou stojí archanjel Michal a za svätým Jánom Krstiteľom archanjel Gabriel. Všetci svätí sú znázornení vo výške po stranách tróniaceho obrazu Krista.
vľavo|náhľad|neznámy autor, ikona Deésis (s výjavmi dvanástich veľkých sviatkov, olej na paneli, 14501500, dnes Múzeum byzantskej kultúry, Solún
Objemovým a priestorovým variantom päťfigurálnej deésis (pásového typu) je mozaika klenby nartexu a lunety nad centrálnym vchodom do katolikonu kláštora Hosios Lukas: nad portálom je centrálny obraz Krista Pantokratora s otvoreným evanjeliom, v medailónoch na klenbe sú Bohorodička so zdvihnutými rukami, svätý Ján Krstiteľ a dvaja archanjeli. V sedemfigurálnej deésis (tzv. sedmica) sú za archanjelmi umiestnené obrazy apoštolov Petra a Pavla (freska v klenbe Katedrály svätej Sofie v Novgorode, okolo roku 1144). Jedným z prvých príkladov svedčiacich o existencii deésisového poriadku ikonostasu, a nielen o zaradení kompozície deésis do epistylu (vodorovná tabuľa s výjavmi Veľkých sviatkov), je 5 ikon z 13. storočia z kláštora svätej Kataríny na Sinaji. Takéto rady boli rozšírené v Byzancii a v ruských krajinách v 14. až 15. storočí.
náhľad|neznámy autor, Veľká deésis v triptychu, tempera na paneli, okolo roku 1550, Louvre, Paríž