Aftermath je štvrtý štúdiový album anglickej rockovej skupiny The Rolling Stones. Skupina ho nahrala počas prestávok medzi ich medzinárodnými turné v decembri 1965 a v marci 1966 v štúdiách firmy RCA v Kalifornii. Album v Spojenom kráľovstve vydala spoločnosť Decca Records dňa 15. apríla 1966, v Spojených štátoch ho firma London Records vydala koncom júna alebo začiatkom júla 1966. Tento album, ktorý úspešne reaguje na úspechy ich konkurentov, kapelu The Beatles, je štvrtým, ktorý vydali v Spojenom kráľovstve a šiestym, ktorý vydali v Spojených štátoch.
V histórii kapely Rolling Stones je podľa hudobných expertov album Aftermath považovaný za prelomový. Je ich prvým, na ktorý nahrali výlučne pôvodné skladby. U všetkých piesní je autorstvo pripísané dvojici Mick Jagger a Keith Richards. Ich vtedajší líder, Brian Jones, je kľúčovým prispievateľom do štýlu a aranžmánov skladieb: okrem hry na gitaru a harmoniku, experimentoval s nástrojmi, ktoré sa zvyčajne dovtedy s populárnou hudbou nespájali. Sú to nástroje ako sitar, apalačský cimbal, brnkací japonský citarový nástroj koto a juhoamerický xylofonický nástroj, marimba. Spolu s Jonesovými inštrumentálnymi textúrami začlenili Stones širšiu škálu akordov a štýlových prvkov, ktoré boli nad rámec ich pôvodných vplyvov z chicagského blues a R&B. V zložení albumu vychádzali zo žánrov ako je pop, folk, country, psychedélia, baroková hudba a hudobné vplyvy Stredného východu. Ovplyvnení intenzívnymi milostnými aférami, napätím v skupine a náročným cestovným itinerárom, Jagger a Richards napísali album, ktorý sa zaemriaval na psychodramatické témy lásky, sexu, túžby, moci a dominancie, nenávisti, posadnutosti, modernej spoločnosti a postavenia rockovej hviezdy. V ich často temných, sarkastických, či nenútene urážlivých textoch piesní na albume vystupujú ako ústredné postavy ženy.
Vydanie albumu nakrátko oddialili spory o pôvodné nápady o jeho obale a názve. Album sa mal volať Could You Walk on the Water?, no zaúradoval strach amerického distribútora, London Records, pred urážkou kresťanov v USA. Znel totiž ako narážka na Ježiša kráčajúceho po vode. V reakcii na obmedzenie ich kreatívneho vplyvu a bez ďalšieho nápadu na názov sa Stones napokon dohodli, že album bude mať názov Aftermath a na obal každého jeho vydania boli použité dve rôzne verzie fotografie kapely. Vydanie v Spojenom kráľovstve malo viac ako 52 minút, čo bola v populárnej hudbe dovtedy najdlhšia minutáž pre vinylové LP. Americké vydanie malo kratší zoznam skladieb. Uvádza ho jeho americký singel „Paint It Black“ a oproti britskej verzii na ňom štyri skladby chýbajú. Minutáž pre USA bola v súlade s vtedajšou preferenciou mať na americkom trhu kratšie LP platne.
Album Aftermath bol v Spojenom kráľovstve aj v USA okamžitým komerčným úspechom. Osem týždňov po sebe sa umiestnil na vrchole britského rebríčka albumov a nakoniec aj od asociácie nahrávacieho priemyslu v Amerike získal platinovú certifikáciu. V roku 1965 sa v populárnej hudbe rozbiehala éra dlhohrajúcich albumov. Hlavným súperom na trhu pre Aftermath bol Rubber Soul od kapely The Beatles. V 60. rokoch sa pretvárala kultúra mládeže, drali sa do popredia hodnoty Swingujúceho Londýna 60. rokov a rozvíjajúcej sa kontrakultúry, pričom tieto okolnosti k Rolling Stones lákali tisíce nových fanúšikov. Album bol veľmi úspešný aj u hudobných kritikov. Jeho podvraťácka hudba upevnila rebelský rockový imidž kapely, ale aj samotného žánru a zároveň bola priekopníkom temnejšieho psychologického a sociálneho obsahu, na ktorý sa v 70. rokoch zameral aj glam rock a britské punkové hnutie. Aftermath sa odvtedy považuje za najdôležitejší album, ktorý nastavil formovanie kapely Rolling Stones a za ich prvý skutočne klasický album, ktorý sa často umiestňuje na profesionálne zostavovaných zoznamoch najlepších albumov hudobnej histórie.
Pozadie vzniku V roku 1965 sa popularita kapely The Rolling Stones vďaka sérii medzinárodných hitových singlov, ktoré napísal jej spevák Mick Jagger a gitarista Keith Richards výrazne stupňovala.; . Tento úspech pritiahol pozornosť amerického biznismena Allena Kleina, ktorý sa v auguste stal aj ich americkým zástupcom, zatiaľ čo Andrew Loog Oldham, manažér skupiny, pokračoval v úlohe ich promotéra a nahrávacieho producenta.; ; . Jednou z prvých Kleinových akcií, ktoré pre kapelu urobil bolo prinútiť Decca Records, aby im dala zálohu na licenčné poplatky vo výške 1,2 milióna dolárov. Tento obnos peňazí priniesol členom kapely prvé známky pocitu finančného bohatstva a umožnil im kúpiť si vidiecke domy a nové autá. Ich severoamerické turné, ktoré práve vtedy prebiehalo v októbri až decembri 1965 bolo štvrtým a doteraz najväčším turné v ich histórii. Podľa životopisca, Victora Bockrisa, vďaka Kleinovej aktivite, koncerty priniesli kapele „viac publicity, väčšiu ochranu a vyššie honoráre ako kedykoľvek predtým“.
V tom čase už The Rolling Stones začali reagovať na čoraz sofistikovanejšiu hudbu The Beatles, t.j. k skupine, ku ktorej ich manažér Oldham dlho prezentoval ako drsnejšiu alternatívu.; ; . S úspechmi so singlami „(I Can't Get No) Satisfaction“ (1965), „Get Off of My Cloud“ (1965) a „19th Nervous Breakdown“ (1966) sa kapela čoraz viac stavala do pozície súperov v hudobnom a kultúrnom vplyve konkurujúcich The Beatles. Otvorený, mrzutý postoj The Rolling Stones v piesňach ako „(I Can't Get No) Satisfaction“ vytváral protiklad rockovej hudobnej tvorby voči vládnucemu Establishmentu, čo, ako vysvetľuje hudobný historik Colin King, „len urobilo skupinu príťažlivejšou pre tých synov a dcéry, ktorí sa ocitli v odcudzení voči pokrytectvu sveta dospelých. Vznikal tým istý element, ktorý sa v priebehu 60. rokov upevnil na čoraz militantnejšiu a rozčarovanejšiu kontrakultúru.“ Podobne ako iné dobové britské a americké rockové skupiny, aj s Aftermath sa The Rolling Stones snažili vytvoriť album ako umelecký postoj, inšpirovaný úspechmi The Beatles, ktorí v decembri 1965 vydali album Rubber Soul, o ktorom neskôr Oldham povedal, že „zmenil hudobný svet, v ktorom sme vtedy žili na ten, v ktorom žijeme dodnes."; .
V rámci Stones panovalo napätie, pretože fanúšikovia a tlač naďalej Briana Jonesa považovali za lídra skupiny. Bol to fakt, voči ktorému pociťovali Jagger a Oldham odpor.; . Vývoj v skupine ovplyvňovali aj niektoré romantické zápletky, ktoré členovia kapely prežívali. Jonesov nový vzťah s nemeckou modelkou Anitou Pallenbergovou, ktorý mal sado-masochistické prvky, pomáhal obnovovať jeho sebavedomie a povzbudzovalo ho to aj k tomu, aby experimentoval aj hudobne. Pallenbergovej inteligencia a sofistikovanosť vyvolávali závisť a napätie u ostatných členov kapely Rolling Stones. Jagger považoval svoju vtedajšiu priateľku, modelku a herečku Chrissie Shrimptonovú v porovnaní s Anitou za menej atraktívnu. Hľadal preto očarujúcejšiu, podľa aktuálnych pocitov aj rovnocennejšiu spoločníčku. To čo, sa dialo okolo Briana Jonesa a Pallenbergovej prispelo ku koncu jeho čoraz ostrejšieho vzťahu s Shrimptonovou.; . Richardsov vzťah, ktorý mal v tom čase s modelkou Lindou Keithovou sa tiež zhoršoval, pretože u nej eskalovalo užívanie drog. Užívala látky ako je Mandrax a heroín.. Životopisec kapely, Stephen Davis, opisuje tieto zápletky ako „revolúciu prebiehajúcu v rámci Stones“ a dodáva, že „Anita Pallenbergová vrátila rozhodenému Brianovi Jonesovi jeho miesto v kapele a prispela aby sa stal pre Rolling Stones objektom mýtov. Keith Richards sa do nej tiež zamiloval a ich romantická triáda neistú politickú os v rámci skupiny prehodnotila.“
Písanie a nahrávanie thumb|Autori skladieb Mick Jagger (vľavo) a Keith Richards (vpravo) a Brian Jones (vzadu uprostred), ktorý k albumu významne prispel ako multiinštrumentalista.
Aftermath je prvý album Stones, ktorý obsahuje výlučne z pôvodný hudobný materiál skupiny. Všetky piesne boli na Oldhamov podnet napísané a pripísané spolutvorcom piesní Jaggera a Richardsa.. Dvojica napísala veľkú časť materiálu počas turné od októbra do decembra 1965 a nahrávanie začalo hneď po jeho skončení turné.; . Ako vo svojej knihe Rolling with the Stones uvádza basgitarista kapely, Bill Wyman, pôvodne koncipovali Aftermath ako soundtrack k plánovanému filmu Back, Behind and in Front. Od plánu sa upustilo po tom, čo sa Jagger stretol s potenciálnym režisérom filmu, Nicholasom Rayom, ktorý mu nesadol. Nahrávanie prebiehalo 6. – 10. decembra 1965 v RCA Studios v Los Angeles a po propagácii ich singlu „19th Nervous Breakdown“ a turné po Austrálii pokračovalo v dňoch 3. – 12. marca 1966. Charlie Watts, bubeník skupiny, novinárom povedal, že počas prvého bloku nahrávania dokončili 10 skladieb; podľa Wymanovej knihy ich v marci nahrali ešte najmenej 20. Zo skladieb boli štyri vydané na singloch od Rolling Stones v prvej polovici roku 1966. Ich A-stranami boli „19th Nervous Breakdown“ a „Paint It Black“. Počas týchto nahrávaní vznikli aj skladby „Ride On, Baby“ a „Sittin' on a Fence“, no vyšli až v roku 1967 na ich americkom albume Flowers.; .
V súvislosti s atmosférou v RCA Keith Richards vo februári 1966 pre magazín Beat Instrumental povedal: „Naše predchádzajúce nahrávania boli vždy robené narýchlo. Tentoraz sme si mohli trochu oddýchnuť a mať na prácu v štúdiu čas.“ Hlavný nahrávací technik albumu, Dave Hassinger, bol kľúčový pre to, aby mala skupina počas nahrávania pocit pohodlia. Nechal ich experimentovať s nástrojmi a pri spestrovaní zvuku nahrávaok sa spojiť so študiovými hudobníkmi ako bol Jack Nitzsche. Wyman pripomenul, že Nitzsche a Jones si vzali nástroje, ktoré boli v štúdiu a pri každej skladbe s nimi experimentovali. Podľa Jaggera, Richards písal veľa melódií a skupina ich predvádzala rôznymi spôsobmi, ktoré premysleli na mieste v štúdiu. Podľa spomienok technika Dennyho Brucea sa piesne často vyvíjali prostredníctvom Nitzscheho, ktorý hudobné nápady spájal na klavíri. Wyman neskôr za to, že do skladania boli zapojení len Jagger a Richards bez zvyšku kapely Oldhama kritizoval. Basgitarista sa tiež sťažoval, že „Paint It Black“ mala byť pripísaná kolektívnemu pseudonymu kapely Nanker Phelge a nie len dvojici Jagger-Richards. Pieseň vznikla zo štúdiovej improvizácie jeho samotného Jonesa a Wattsa a melódiu vymyslel Brian Jones.; .
Jones sa ukázal ako dôležitý pri formovaní zvuku a aranžmánov albumu, lebo experimentoval s nástrojmi, ktoré boli v populárnej hudbe neobvyklé, ako je marimba, sitar, či apalačský cimbal. Davis vidí súvis „drogovej imaginácii a v exotických vplyvoch“ z albumu Rubber Soul, najmä to ako použitie indického sitaru Georgeom Harrisonom v nahrávke „Norwegian Wood“, inšpirovalo Briana Jonesa experimentovať s týmto nástrojom: „V jednu noc mu dal George do rúk masívny sitar a do hodiny už Brian na ňom nacvičoval jednoduché melódie." Podľa Nitzscheho mal Brian Jones zásluhu aj na spoluautorstve v skladbe „Under My Thumb“, na ktorú si Nitzsche spomínal ako na pôvodne neoriginálne znejúcu trojakordovú sekvenciu, kým Jones neobjavil mexickú marimbu, ktorá tu zostala z predchádzajúceeho nahrávania a premenil skladbu tým že do nej vložil svoj ústredný riff. S týmto súhlasil aj Wyman, ktorý dodal: „Bez časti s marimbou to nie je tá pieseň..." thumb|left|alt=An orange-brown coloured Appalachian dulcimer laid out on a light blue cloth|Apalačský cimbal, jeden z niekoľkých nástrojov, ktoré Brian Jones v albume použil. V priebehu nahrávania Richards a Oldham Jonesov záujem o exotické nástroje odmietali. Považovali ich používanie za afektované. V roku 1979 sa hudobná novinárka Barbara Charoneová vyjadrila, že Brian Jones „niektoré nahrávky tým, že v nich použil nejaký zvláštny magický nástroj doslova pretransformoval“. Nitzsche bol šokovaný tým, ako bolo s Jonesom kruto zaobchádzané, no neskôr povedal, že Jones bol niekedy duchom neprítomný, či paralyzovaný drogami.; . Hassinger si spomenul, že videl Jonesa často „ležal ako prikovaný na podlahe, vyzeral ako keby bol na drogovom tripe“ a bol neschopný hrania, pritom ostatní jeho kolegovia z kapely radšej počkali, kým odíde.