náhľad|Európske diplomatické dohody krátko pred vojnou. Krátko po začiatku vojny sa Osmanská ríša pripojila k Ústredným mocnostiam a nasledujúci rok sa k nim pridalo aj Bulharsko. Taliansko zostalo v roku 1914 neutrálne a v roku 1915 sa pridalo k štátom Dohody.

Určenie príčin prvej svetovej vojny je stále diskutovanou otázkou. Prvá svetová vojna sa začala 28. júla 1914 na Balkáne a bojové akcie sa skončili 11. novembra 1918, pričom zahynulo 17 miliónov ľudí a 25 miliónov bolo zranených. Okrem toho ruskú občiansku vojnu možno v mnohých ohľadoch považovať za pokračovanie prvej svetovej vojny, rovnako ako rôzne ďalšie konflikty bezprostredne nadväzujúce na rok 1918.

Vedci, ktorí sa zaoberajú dlhodobým pohľadom, sa snažia vysvetliť, prečo sa dve súperiace mocnosti (Nemecké cisárstvo, Rakúsko-Uhorsko a Osmanská ríša proti Ruskému impériu, Francúzsku a Britskému impériu) dostali do konfliktu na začiatku roku 1914. Skúmajú také faktory, ako je politická, územná a hospodárska rivalita, militarizmus, zložitá sieť spojenectiev a aliancií, imperializmus, rast nacionalizmu a mocenské vákuum, ktoré vzniklo úpadkom Osmanskej ríše. Medzi ďalšie dôležité dlhodobé alebo štrukturálne faktory, ktoré sa často skúmajú, patria nevyriešené územné spory, vnímaný rozpad európskej rovnováhy síl, spletité a roztrieštené správy, preteky v zbrojení a bezpečnostné dilemy, kult ofenzívy a vojenské plánovanie.náhľad|354x354pixelů|Mapa sveta s účastníkmi prvej svetovej vojny okolo roku 1917. Dohodové mocnosti sú modré, Centrálne mocnosti oranžové a neutrálne krajiny sú šedé.Vedci, ktorí sa snažia o krátkodobú analýzu, sa zameriavajú na leto 1914 a kladú si otázku, či bolo možné konflikt zastaviť, alebo či ho naopak spôsobili hlbšie príčiny. Medzi bezprostredné príčiny patrili rozhodnutia štátnikov a generálov počas júlovej krízy, ktorú vyvolal atentát na rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este, ktorý spáchal bosnianskosrbský nacionalista Gavrilo Princip podporovaný nacionalistickou organizáciou v Srbsku. Kríza sa vystupňovala, keď sa do konfliktu medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom zapojili ich spojenci Rusko, Nemecko, Francúzsko a nakoniec aj Belgicko a Spojené kráľovstvo. K ďalším faktorom, ktoré zohrali úlohu počas diplomatickej krízy vedúcej k vojne, patrili nesprávne vnímanie zámerov (napríklad nemecké presvedčenie, že Veľká Británia zostane neutrálna), fatalistické presvedčenie, že vojna je nevyhnutná, a rýchlosť, s akou sa kríza vystupňovala, čiastočne v dôsledku oneskorení a nedorozumení v diplomatickej komunikácii.

Kríza nasledovala po sérii diplomatických stretov medzi veľmocami (Taliansko, Francúzsko, Nemecko, Spojené kráľovstvo, Rakúsko-Uhorsko a Rusko) v súvislosti s európskymi a koloniálnymi otázkami v desaťročiach pred rokom 1914, ktoré spôsobili veľké napätie. A príčinu týchto verejných stretov možno hľadať v zmenách v rovnováhe síl v Európe, ku ktorým dochádzalo od roku 1867.

Zhoda v otázke pôvodu vojny je stále neistá, pretože historici sa nezhodujú v kľúčových faktoroch a kladú rôzny dôraz na rôzne faktory. K tomu prispievajú aj historické argumenty, ktoré sa časom menia, najmä keď sú k dispozícii utajované historické archívy a keď sa menia perspektívy a ideológie historikov. Najhlbšie rozdelenie medzi historikmi je medzi tými, ktorí považujú Nemecko a Rakúsko-Uhorsko za hnacie motory týchto udalostí, a tými, ktorí sa zameriavajú na dynamiku moci medzi širším súborom aktérov a okolností. Sekundárne rozpory existujú medzi tými, ktorí veria, že Nemecko zámerne naplánovalo vojnu v Európe, tými, ktorí veria, že vojna bola do veľkej miery neplánovaná, ale napriek tomu ju spôsobilo najmä Nemecko a Rakúsko-Uhorsko, ktoré riskovali, a tými, ktorí veria, že niektoré alebo všetky ostatné mocnosti (Rusko, Francúzsko, Srbsko, Spojené kráľovstvo) zohrali pri vyvolaní vojny významnejšiu úlohu, než sa tradične predpokladá.

Bezprostredné príčiny

Zavraždenie arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este srbskými nacionalistami, 28. jún 1914 Dňa 28. júna 1914 arcivojvodu Františka Ferdinanda, predpokladaného následníka rakúsko-uhorského trónu, a jeho manželku Žofiu, vojvodkyňu z Hohenbergu, zastrelil po nesprávnom odbočení auta, v ktorom obaja sedeli, dvoma ranami z pištole v Sarajeve Gavrilo Princip, jeden zo skupiny šiestich atentátnikov (päť Srbov a jeden Bosniak), ktorých koordinoval Danilo Ilić, bosniansky Srb a člen tajnej organizácie Čierna ruka.

Atentát bol významný, pretože Rakúsko-Uhorsko ho vnímalo ako existenčnú hrozbu, a preto ho považovalo za casus belli vo vzťahu k Srbsku. Cisár František Jozef mal osemdesiatštyri rokov, a preto sa atentát na jeho následníka krátko pred tým, ako mal pravdepodobne odovzdať korunu, vnímal ako priama hrozba pre monarchiu. Mnohí ministri v Rakúsku, najmä Berchtold, tvrdili, že tento čin sa musí odplatiť.

Júlová kríza náhľad|390x390bod|Závažné dôsledky atentátu boli okamžite rozpoznané, ako napríklad v tomto článku z 29. júna s podtitulmi „Pokračovanie vojny?“ a „Výsledkom môže byť vojna“, v ktorom sa uvádza, že atentát „zosnovali osoby, ktoré majú zrelšie organizačné schopnosti ako mladí atentátnici“.

Rakúsko-Uhorsko sa po vražde snažilo zasadiť Srbsku vojenský úder, aby demonštrovalo svoju silu a oslabilo srbskú podporu juhoslovanského nacionalizmu, pretože ho považovalo za hrozbu pre jednotu svojej mnohonárodnostnej ríše. Viedeň, ktorá sa obávala reakcie Ruska (hlavného podporovateľa Srbska), sa však snažila získať záruku od svojho spojenca Nemecka, že Berlín podporí Rakúsko v akomkoľvek konflikte. Nemecko naliehalo na Rakúsko-Uhorsko, aby zaútočilo rýchlo, aby lokalizovalo vojnu a zabránilo zatiahnutiu Ruska. Rakúsko-uhorskí predstavitelia sa však do polovice júla radili, kým sa rozhodli dať Srbsku tvrdé ultimátum. Francúzsko sa medzitým stretlo s Ruskom, potvrdilo svoje spojenectvo a dohodlo sa, že v prípade vojny podporí Srbsko proti Rakúsko-Uhorsku.

Rakúsko-Uhorsko predložilo Srbsku ultimátum 23. júla; skôr ako Srbsko odpovedalo, Rusko nariadilo tajnú, ale viditeľnú čiastočnú mobilizáciu svojich ozbrojených síl. Hoci ruské vojenské vedenie vedelo, že ešte nie je dostatočne silné na všeobecnú vojnu, verilo, že rakúsko-uhorská sťažnosť voči Srbsku je zámienkou zinscenovanou Nemeckom, a za najlepší postup považovalo ráznu odpoveď. Čiastočná mobilizácia Ruska - prvá veľká vojenská akcia, ktorú nepodnikol priamy účastník konfliktu medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom - zvýšila ochotu Srbska vzdorovať hrozbe rakúsko-uhorského útoku; znepokojila aj nemecké vedenie, ktoré nepredpokladalo, že bude musieť bojovať s Ruskom skôr ako s Francúzskom.Nemecký generálny štáb predtým predpokladal, že ruská mobilizácia na východe bude pomalšia ako mobilizácia Francúzska, spojenca Ruska na západe; predpokladal, že akýkoľvek konflikt s Ruskom bude zahŕňať najprv útok na Francúzsko cez Belgicko (aby sa vyhlo francúzskej pevnej obrane), jeho rýchlu porážku a potom sa obráti proti Rusku na východe.

Hoci Spojené kráľovstvo bolo čiastočne formálne na strane Ruska a Francúzska, mnohí britskí predstavitelia nevideli presvedčivý dôvod na zapojenie sa do vojenskej operácie; Spojené kráľovstvo opakovane ponúkalo sprostredkovanie a Nemecko sa rôznymi sľubmi snažilo zabezpečiť britskú neutralitu. V obave z možnosti, že Nemecko ovládne Francúzsko, však Veľká Británia 4. augusta vstúpila do vojny proti nemu a využila nemeckú inváziu do Belgicka na mobilizáciu všeobecnej podpory. Začiatkom augusta sa už zdanlivý dôvod ozbrojeného konfliktu - atentát na rakúsko-uhorského arcivojvodu - stal vedľajšou témou väčšej európskej vojny.

Polarizácia Európy, 1887 – 1914 V auguste 1914 časopis The Independent označil júnový atentát na Františka Ferdinanda a jeho manželku za „poľutovaniahodný, ale relatívne bezvýznamný“ dôvod.finančný systém sveta je v chaose, medzinárodný obchod je pozastavený, priemysel je všade demoralizovaný a rodiny zničené a milióny ľudí v Európe sa chopili zbraní s úmyslom vyvraždiť sa navzájom.„Možno pochybovať o tom, či arcivojvoda stojí za všetko toto krviprelievanie,“ dodal časopis. Diskutovalo sa v ňom o etnickej príslušnosti, rase, náboženstve a národných záujmoch ako motívoch vojny a tieto motívy sa odmietali. The Independent dospel k záveru, že „takáto je smiešna a tragická situácia vyplývajúca z prežívania zastaranej povery o ‚rovnováhe síl‘, teda teórie, že prosperita jedného národa je ujmou pre ostatné“:Väčšina ľudí, ktorých sa súčasný konflikt týka, nemá ako zámienku pre nepriateľstvo ani rasový antagonizmus, ani hospodárske záujmy. Nie sú o nič väčšími nepriateľmi ako červení a modrí, na ktorých sa delí armádny zbor na cvičné manévre. Teraz sú však zbrane nabité a tí, ktorí ich nesú, nemajú čo hovoriť do toho, na koho budú strieľať.„Jediná neočakávaná vec na súčasnej európskej vojne je jej dátum“, dodal časopis neskôr v tom istom mesiaci:Žiadna vojna v dejinách nebola tak dlho očakávaná, tak starostlivo pripravovaná a tak dôkladne diskutovaná nielen v tajných radách, ale aj v tlači všetkých národov. Každý európsky vojak vedel, kde má uloženú uniformu a pušku; myslel si, že rovnako dobre vie, kde bude bojovať, s kým bude bojovať a kedy.Na pochopenie dlhodobých počiatkov vojny v roku 1914 je nevyhnutné pochopiť, ako sa mocnosti sformovali do dvoch súperiacich skupín, ktoré mali spoločné ciele a nepriateľov. Obe skupiny sa do augusta 1914 rozdelili na Nemecko a Rakúsko-Uhorsko na jednej strane a Rusko, Francúzsko a Veľkú Britániu na strane druhej.

Imperializmus

Vplyv koloniálneho súperenia a agresie na Európu v roku 1914 náhľad|287x287bod|Svetové ríše a kolónie okolo roku 1914 Imperiálne súperenie a dôsledky hľadania imperiálnej bezpečnosti alebo imperiálnej expanzie mali dôležité dôsledky pre vznik prvej svetovej vojny.

Imperiálne súperenie medzi Francúzskom, Britániou, Ruskom a Nemeckom zohralo dôležitú úlohu pri vytváraní Trojspolku a relatívnej izolácii Nemecka. Imperiálny oportunizmus v podobe talianskeho útoku na osmanské líbyjské provincie podnietil aj balkánske vojny v rokoch 1912 – 1913, ktoré zmenili pomer síl na Balkáne v neprospech Rakúsko-Uhorska.

Niektorí historici, ako napríklad Margaret MacMillanová, sa domnievajú, že Nemecko si vytvorilo vlastnú diplomatickú izoláciu v Európe, čiastočne agresívnou a nezmyselnou imperiálnou politikou známou ako Weltpolitik. Iní, ako napríklad Clark, sa domnievajú, že nemecká izolácia bola nezamýšľaným dôsledkom uvoľnenia vzťahov medzi Britániou, Francúzskom a Ruskom. K détente viedla Britániu túžba po imperiálnej bezpečnosti vo vzťahu k Francúzsku v severnej Afrike a k Rusku v Perzii a Indii.

V každom prípade bola táto izolácia dôležitá, pretože Nemecku nedávala iné možnosti, ako sa pevnejšie spojiť s Rakúsko-Uhorskom, čo nakoniec viedlo k bezpodmienečnej podpore trestnej vojny Rakúsko-Uhorska proti Srbsku počas júlovej krízy.

Nemecká izolácia: Potenciálne dôsledky Weltpolitik Otto von Bismarck nemal rád myšlienku zámorského impéria, ale podporoval francúzsku kolonizáciu v Afrike, pretože odvádzala francúzsku vládu, pozornosť a zdroje od kontinentálnej Európy a revanšizmu po roku 1870. „Nový kurz„ Nemecka v zahraničných záležitostiach, Weltpolitik (“svetová politika"), bol prijatý v 90. rokoch 19. storočia po Bismarckovom odvolaní.

Jeho cieľom bolo údajne premeniť Nemecko na globálnu mocnosť prostredníctvom asertívnej diplomacie, získavania zámorských kolónií a rozvoja veľkého námorníctva.

Niektorí historici, najmä MacMillan a Hew Strachan, sa domnievajú, že dôsledkom politiky Weltpolitik a s ňou spojenej asertivity vznikla izolácia samotného Nemecka. Weltpolitik, najmä ako sa prejavovala v nesúhlase Nemecka s rastúcim vplyvom Francúzska v Maroku v rokoch 1904 a 1907, tiež pomohla upevniť Trojspolok. Anglo-nemecké námorné preteky tiež izolovali Nemecko tým, že posilnili preferenciu Veľkej Británie pre dohody s kontinentálnymi rivalmi Nemecka: Francúzskom a Ruskom.

Nemecká izolácia: Potenciálne dôsledky Trojspolku