Pavol Čarnogurský (* 22. január 1908, Malá Franková – † 27. december 1992, Bratislava) bol slovenský učiteľ, politik, poslanec Snemu Slovenskej krajiny a krátko aj politický náčelník Hlinkovej gardy. Od októbra 1938 pôsobil ako prednosta odboru národného školstva na Ministerstve školstva a národnej osvety. V období Slovenského štátu pôsobil tiež v správnych radách spoločností Ľudotypia, Slovenská grafia, Továrne na papier v Slavošovciach, Slovenskej všeobecnej úverovej banky a pobočky Moravskej banky v Bratislave.
Po vojne pôsobil ako redaktor Katolíckych novín a správca hradu Červený Kameň. Po komunistickom prevrate 1948 bol odsúdený a vedený ŠtB ako nepriateľská osoba, zároveň v iných obdobiach ako tajný spolupracovník. V januári 1951 bol zatnutý v rámci kampane proti „buržoáznym nacionalistom“ a prepustený približne po roku.
Je otcom politikov Ivana, Jána, emigranta v Kanade Pavla, sinologičky Mariny a prekladateľky Oľgy Slivkovej.ČARNOGURSKÝ, Pavol. In: Biografický lexikón Slovenska III G-H. Martin: Slovenská národná knižnica, 2007. 739 s. ISBN 978-80-89023-96-7. s. 107-108.
Mladosť a vzdelanie Pavol Čarnogurský sa narodil 22. januára 1908 v Malej Frankovej ako piate dieťa richtára Jána Čarnogurského a Márie, rodenej Weiszovej. Vyrastal v hlboko katolíckom prostredí, ktoré výrazne formovalo jeho celoživotné postoje.
V novembri 1914 začal navštevovať jednotriednu obecnú školu v rodnej Malej Frankovej. V roku 1919 nastúpil na štúdium na Levočské gymnázium a po jeho ukončení pokračoval v štúdiu na Učiteľskom ústave a na Malom seminári v Spišskej Kapitule. Od roku 1926 prispieval do periodika Slovák, ktorý bol ústredným tlačovým orgánom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a blízky Združeniu katolíckej mládeže, ktoré propagoval. V jeho redakcii sa zoznámil bližšie s Karolom Sidorom, ktorý bol zanieteným polonofilom, čo prispelo k formovaniu jeho silnej propoľskej orientácie. V roku 1928 úspešne zmaturoval na Levočskom gymnáziu. Po maturite nastúpil na Právnickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe, ale v roku 1930 bol vylúčený (podľa niektorých zdrojov prerušil štúdium) kvôli aktívnej účasti na predvolebných zhromaždeniach HSĽS.
Život Od roku 1928 Čarnogurský pôsobil ako učiteľ v Malej Frankovej. V roku 1930 získal vďaka Sidorovi učiteľské miesto na Rímskokatolíckej ľudovej škole vo Vajnoroch, kam sa presťahoval. Od roku 1934 začal spolupracovať s autonomistickým a radikálnym mladoľudáckym časopisom Nástup mladej slovenskej autonomistickej generácie založeným bratmi Ďurčanskými, okolo ktorého sa formovalo radikálne krídlo HSĽS.
Od roku 1935 pôsobil aj ako generálny tajomník Združenia katolíckej mládeže (niektoré zdroje uvádzajú až rok 1940). Ako učiteľ pôsobil až do roku 1938.
Koncom 20. rokov sa stal členom HSĽS, v ktorej organizoval spolkový život katolíckej mládeže. Ako blízky spolupracovník a dôverník Karola Sidora je priraďovaný k jej tzv. umiernenému krídlu HSĽS.FELIX CORLEY: Obituary: Pavol Carnogursky [online]. The Independent, 1993-01-25, [cit. 2015-06-11]. Dostupné online. (anglicky) Bol zvolený za poslanca Snemu Slovenskej krajiny 18. decembra 1938,NIŽŇANSKÝ, Eduard: VOĽBY DO SNEMU SLOVENSKEJ KRAJINY V ROKU 1938[online]. niznanskyedo.host.sk, [cit. 2015-06-11]. Dostupné online ktorý bez zmeny v zložení bol so vznikom prvej Slovenskej republiky 14. marca 1939 pretransformovaný na Slovenský snem a neskôr na Snem Slovenskej republiky.
Od októbra 1938 Čarnogurský nastúpil ako prednosta prvého odboru národného školstva na vtedajšom ministerstve školstva a národnej osvety. Po odstránení ministerského radcu Břetislava Kalouška dostal Čarnogurský na starosť národné školy. Dobová ľudácka tlač to hodnotila nasledujúcimi slovami: „Minister školstva za nástupcu Kolouška vymenoval učiteľa Paľa Čarnogurského. Týmto rozhodnutím započne iste ozdravovanie pomerov v slovenskom školstve.“
Na zasadnutí Slovenského snemu vo februári 1939 k problematike školstva uviedol:
„Odstránili sme v prvom rade 126 židovských učiteľov, ktorí už v dôsledkoch svojej rasovej príslušnosti museli stáť v protive s národnou a kresťanskou výchovou našej mládeže. Slovenské ministerstvo školstva odstránilo z národných škôl 884 učiteľov českej národnosti, ktorí prišli na Slovensko slúžiť svojej existencii, záujmom svojho národa, ale držali dušu slovenskej mládeže ďaleko od teplého ohniska národnej výchovy a krásy národného života držali v skrytosti pred zrakom sverejnej mládeže (...) boli odstránení viacerí školskí inšpektori (...) správcovia a riaditelia škôl.“
Rozpor medzi umierneným a radikálnym krídlom v HSĽS bol predzvesťou rozkolu, ktorý na pozadí tzv. „konečného riešenia židovskej otázky“ vyvrcholil salzburskými rokovaniami z leta 1940.PhDr. Peter Sokolovič, PhD.: Marcová kríza roku 1939 a Hlinkova garda, online, 14. 03. 2011 Karol Sidor (umiernený) odvolal Karola Murgaša z postu politickéhoPeter Sokolovič HLINKOVA GARDA 1938 – 1945, UPN , Bratislava 2009. str. 10. Online náčelníka (šéf propagačného"Náčelníkom propagačného ústredia bol Pavel Čarnogurský a jeho zástupcom Jozef Ilečko."Pavel Šípoš: Organizácia a činnosť Hlinkovej gardy v tatranskej župe, KU, Ružomberok 2003, str. 37 citované z SNA Ba, archívny fond Hlinkova garda, inventárne číslo: 604 – 66 – 4 a tlačového oddelenia)Organizačná štruktúra Hlavného veliteľstva HG, UPN, Online Hlinkovej gardy a dosadil naň „umierneného“ Čarnogurského. Hoci nebol vo funkcii dlho, zachoval sa jeho rozkaz zo 14. marca 1939, aby gardisti židovských a českých a občanov pri úteku zo Slovenska na hraniciach okradli:„Nariaďujeme s okamžitou platnosťou prehliadky utekajúcich Židov a Čechov, aby boli zistené cenné veci, ktoré neoprávnene vyvážajú, najviac peniaze, skvosty. Cenné predmety môže zhabať len veliteľ útvaru osobne, služobný veliteľ HDG alebo na to poverený zástupca v prítomnosti dvoch gardistov. Cenné predmety hneď odveďte zaistené hlavnému veliteľstvu (politickému oddeleniu) v Bratislave. (...) Na zhabané veci vydajte riadne potvrdenie s razítkom. Na jednu osobu nechajte najviac 500 korún slovenských (...) Ženy môžu prehliadnuť ženy zvlášť dôkladne."Traduje sa,"Čiže historická pravda je, že nehlasoval a takto nehlasovali aj ďalší poslanci slovenského snemu, ktoré, historické pramene uvádzajú, organizoval poslanec Pavol Čarnogurský" V. Oberhauser: 47. schôza NRSR 29. marec 2001 že P. Čarnogurský za niektoré zákony snemu nehlasoval alebo nebol pri hlasovaní, čo je teraz už nemožné alebo ťažké overiť (napríklad za vyhlásenie samostatného Slovenského štátu sa hlasovalo povstaním a 14. marca 1939 predseda Snemu dr. Sokol výsledok vyhlásil bez udania počtu hlasujúcich – prítomných bolo 57 poslancov): „Zisťujem, že Snem Slovenskej krajiny ako jediný kompetentný orgán politickej vôle suverénneho slovenského národa usniesol sa, že je za samostatný slovenský štát.“Digitální knihovna › S SR 1939-1945 › Stenoprotokoly › 1. schůze › 14. března 1939. Dostupé online
Overiteľné je, že na 2. schôdzke Slovenského snemu v 25. apríla 1939 prisahal vernosť Slovenskému štátu.Digitální knihovna › S SR 1939-1945 › Stenoprotokoly › 2. schůze › Úterý 25. dubna 1939 Pri hlasovaní o vládnom návrhu ústavného zákona o vysťahovaní Židov, ktorý bol prerokovaný a schválený 15. 5. 1942 tiež nie je možné overiť jeho hlasovanie.Stenoprotokoly, Snem Slovenskej republiky 1942, I. volebné obdobie. 7. zasadanie. Digitální knihovna › S SR 1939-1945 › Stenoprotokoly › 87. schůze › Pátek 15. května 1942 Online
Počas SNP opustil Bratislavu a vrátil sa do rodnej dediny. Po vojne sa zúčastňoval stretnutí skupiny mladej katolíckej inteligencie s cieľom vytvoriť novú katolícku stranuŠutaj, Š.: Slovenské občianske politické strany v dokumentoch (1944 – 1948). Spoločenskovedný ústav SAV, Košice 2002, 1020 strán, ISBN 80-967182-2-3, ktorá by bola alternatívou voči len dvom po vojne povoleným stranám (Demokratická strana a KSS). Strana nebola založená, aj pretože DS navrhla katolíkom Aprílovú dohodu, čo napomohlo k jej víťazstvu v parlamentných voľbách 26. mája 1946. Po prehratých voľbách komunisti zostrili taktiku a zosnovali „protištátne sprisahanie“. Čarnugurský bol zatknutý a 16. júna 1946 vypovedal aj o katolíckej skupine pri výsluchu v zaisťovacej väzbe v Ilave. Stal sa obeťou ťaženia boľševikov proti nekomunistickým politikom a v máji 1948 bol odsúdený v rámci procesov s predstaviteľmi DS (Miloš Bugár, Ján Kempný a ďalší) na 15 mesiacov.
Čarnogurský bol počas vojny aj v správnej rade Slovenskej všeobecnej úverovej banky, kde prišiel do styku s Magdou Husákovou-Lokvencovou, prvou Husákovou manželkou. Keď Husáka v marci 1944 opätovne zadržala bezpečnosť, jeho manželka požiadala okrem iných práve Čarnogurského, aby intervenoval u ministra vnútra Alexandra Macha. Čarnogurský tak urobil a neskôr sa vyjadril, že zachránil Husákovi život. Nebola to celkom pravda, pretože vtedajšia justícia neuplatňovala v prípade politických obvinení trest smrti a navyše za Husáka vtedy intervenovalo viacero osôb.
Po februári 1948 Husák s Novomeským zariadili, aby Čarnogurský mohol pracovať najprv v knižnici Slovenskej vysokej školy technickej a neskôr ako správca na hrade Červený Kameň. V tejto súvislosti Ján Čarnogurský napísal:
„Naša rodina žila v dome na Palisádoch niekedy do leta 1949. Vtedy bol otec menovaný za riaditeľa hradu Červený kameň a dostal za úlohu opraviť poškodenia hradu a zriadiť na hrade múzeum nábytku. Celá rodina sme sa odsťahovali na Červený kameň. V januári 1951 Štátna bezpečnosť otca na Červenom kameni zatkla v rámci stíhania buržoáznych nacionalistov. Mamu s piatimi deťmi z Červeného kameňa vykázali a ona sa s nami presťahovala do Malej Frankovej v Zamagurí.“V januári 1951 bol znovu uväznený. Po prepustení z takmer ročnej vyšetrovacej väzby sa uplanil len v robotníckych profesiách ako vodoinštalatér, kotlár a nakoniec betonár. Aj táto skúsenosť prispela k upevneniu Čarnogurského antikomunistických postojov. Štátnou bezpečnosťou (ŠtB) bol evidovaný viackrát.Registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti. Vyhľadávanie: Varšava, Kapucín, Pavol Okrem evidencie ako nepriateľskej osoby („po línii slovenský separatizmus“),Vladimír Palko: Boj o moc a tajná služba, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004 čo deklaroval aj po politických zmenách v roku 1989, ho však evidovala podľa záznamov publikovaných ÚPN ŠtB aj ako tajného spolupracovníka s krycím menom „Pavol“ po roku 1950 do roku 1956 a potom v rokoch 1959 až 1962. Jeho syn Ján ho charakterizuje ako „novinára, štátnika a disidenta“ a pripomína okrem iného aj jeho členstvo v tajnej cirkvi v 80. rokoch minulého storočia.Čarnogurský: Môj otec veril v zázrak – slovenský národ, TASR, 13. mája 2008
Dielo 6. október 1938 (kniha vydaná: Veda Brat. 1993) 14. marec 1939 (kniha vydaná: Veda Brat. 1992) Svedok čias (USPO Brat. 1997)
Neúspešná žiadosť o navrátenie domu v Bratislave 2. mája 1990 požiadal Pavol Čarnogurský s manželkou Kristínou neúspešne Mestský národný výbor v Bratislave „o navrátenie domu do vlastníckeho práva“. Ide o dom na začiatku ulice Palisády v Bratislave. Vo svojej žiadosti manželia Čarnogurskí žiadali o zrušenie rozhodnutia okresného súdu v Bratislave zo dňa 25. apríla 1950, ktorým tento súd priznal reštitučný nárok Ivete Novákovej, dcére židovského gynekológa Dr. Eugena Neumanna, ktorý zahynul v koncentračnom tábore, na základe toho, že „pôvodní odpredávatelia a majitelia boli z rasových dôvodov nútení odpredaj uskutočniť.“Žiadosť fin. odboru MsNV, Primaciálne nám. 1 Bratislava, podaná 3. mája. 1990 pod č. 88/90
Referencie
Kategória:Slovenskí politici Kategória:Poslanci Snemu Slovenskej republiky Kategória:Politici HSĽS Kategória:Osobnosti z Malej Frankovej