Boje o Ostrô alebo bitka o Ostrô bola séria ozbrojených stretnutí medzi slovenskými povstaleckými vojskami (s podporou partizánov) a nemeckými silami počas SNP. Potom, ako nemecká skupina SS Schäfer postupujúca od Popradu v podstate bez odporu obsadila za tri dni (4.6. september) celý Liptov vrátane Ružomberka, povstalecká obrana sa úspešne zachytila pri Bielom Potoku. Tu príslušníci VI. taktickej skupiny pod velením pplk. Jána Černeka pevne držali strategickú výšinu Ostrô, kde odrazili v nasledujúcich týždňoch 14 nemeckých útokov a udržali pozície až do záverečnej októbrovej nemeckej ofenzívy proti povstalcom. V boji sa vyznamenali delostrelci (stot. Emil Mičušík a stot. Pavol Mitro) a letci z letiska Mokraď bojujúci ako pechota pod velením stot. Daniela Kunica.
Predohra
Ružomberok bol obsadený partizánmi už 27. augusta 1944, dva dni pred samotným vypuknutím Slovenského národného povstania. Išlo o prvé prevzatie kontroly nad okresným mestom resp. sídlom župy partizánmi. Bolo sprevádzané oslobodením politických väzňov, ale aj násilnosťami a vraždami nemeckých vojakov a civilistov. Z nemeckých dokumentov sa dá usudzovať, že udalosti v Ružomberku boli jedným z posledných impulzov na nemecký vojenský zákrok na Slovensku.
Na Spiši vypuklo Slovenské národné povstanie 29. augusta 1944. K povstaniu sa 30. augusta pridali posádky v Poprade, Spišskej Novej Vsi, Levoči. V Kežmarku povstalecká akcia zlyhala a rovnako zlyhal aj pokus povstalcov dobyť Kežmarok 30. augusta náporom od Popradu a Levoče. Rozhodujúci bol príchod nemeckého úderného pluku 1. tankovej armády, ktorý 31. augusta zvrátil situáciu v Kežmarku a následne útokom obsadil 1. septembra Poprad.
Nemecká bojová skupina Schäfer vyčlenená v sile jedného práporu z 18. divízie SS Horst Wessel začala 3. septembra 1944 z Popradu postup na horný Liptov s úlohou obsadiť Ružomberok a spojiť sa s nemeckou vojenskou bojovou skupinou Ohlen. V tom čase bol Liptovský Mikuláš sídlom tzv. II. obrannej oblasti povstaleckej armády, no menovaný veliteľ, plk. Ladislav Bodický nemal prehľad o svojich jednotkách, nevenoval sa príprave obrany a po informácii o blížiacich sa Nemcoch vydal podriadeným rozkaz, aby sa „sa rozutekali, aby sa každý zachránil ako môže, lebo sa Nemci približujú“, za čo bol generálom Golianom priamo na bojisku zbavený funkcie a obvinený zo zbabelosti. Liptovský Mikuláš bol bez boja obsadený 5. septembra a Ružomberok 6. septembra. Strata týchto miest bola veľmi zahanbujúca i preto, že Nemci postupovali týmto smerom od Popradu iba slabými silami, čo konštatovalo už povstalecké velenie, a povstalci ich napriek tomu nedokázali zastaviť. Keď Nemci 5. septembra zaútočili, veliteľ ružomberskej povstaleckej posádky mjr. Miloš Vesel utekal z bojiska prvý tak, že ho musel zastavovať sám pplk. Černek, na ktorého z diaľky kričal: „Pán podplukovník, všetko je stratené!“. V Ružomberku bol najdôležitejším cieľom Nemcov Mautnerov závod, kde sa nachádzalo 928 delostreleckých lafiet. Mjr. Miloš Vesel nezabezpečil ich zničenie a tak mohli byť neskôr po spriechodnení železnice odvážané do Nemecka.
Priebeh 6. september Dňa 5. septembra sa presúval cez Liptovskú Osadu prápor letcov pod velením stot. Daniela Kunica, ktorý evakuoval letecký materiál, vrátane leteckého benzínu, munície či palubných zbraní z letiska Mokraď na letisko Tri duby (pôvodný plán presunu po železnici cez Vrútky už nebol možný pre boje vo Vrútkach). V noci prišla z Banskej Bystrice motorizovaná spojka s rozkazom, aby dve čaty vojakov zaujali obranu pred Bielym Potokom v smere od Ružomberka.
Ešte 6. septembra dopoludnia po obsadení Ružomberka vyrazila nemecká skupina SS Schäfer do Banskej Bystrice, kde očakávali voľný prechod. Prápor letcov ale zahájil predčasnú paľbu na Nemcov. Tí ustúpili a nemecká delostrelecká batéria spustila paľbu na obrancov. Letci sa dali na útek až na dvojicu vojakov ukrytých v skalách, ktorí útek povstalcov nespozorovali. Pavol Dobrík so spolubojovníkom pokračovali v ostreľovaní cesty z guľometov a vytrvali aj pri pokračujúcej delostreleckej paľbe. Nemci sa nakoniec v ten deň rozhodli nepostupovať ďalej. Večer sa vojaci vrátili k svojej jednotke. Za svoj čin boli na návrh mjr. Vesela okamžite povýšení.
Po 6. septembri 8. septembra sa povstalci pokúsili protiútokom znovuobsadiť Ružomberok, boli však odrazení.
Po 9. septembri sa pozornosť skupiny SS Schäfer sústredila na ľubochniansky smer s cieľom spriechodniť košickobohumínsku železnicu. 13. septembra prerazila nedostatočnú povstaleckú obranu RužomberokHubová a dobyla Kraľovany, 15. septembra sa spojila so 178. divíziou Tatra a 16. septembra sa zmocnili severnej časti Sučian. Povstalci v Bielom Potoku mali čas na vybudovanie obranných postavení, betónových bunkrov pre ťažké guľomety, delostreleckých pozorovateľní na kopci nad Bohunkou a na kóte Ostrô. V rámci reorganizácie 1. čs. armády na Slovensku 10. septembra 1944 sa úsek stal súčasťou obranného perimetra 6. taktickej skupiny „Zobor“. Sídlo jej veliteľstva bolo v Liptovskej Osade, veliteľom bol menovaný podplukovník J. Černek. Úlohou skupiny bolo brániť úsek obrany v smere Biely Potok – Liptovská Lúžna – Liptovské Revúce – Veľký Šturec.
29. september1. október Koncom septembra došlo k obnoveniu útokov. V noci z 29. na 30. septembra zahájili Nemci silnú paľbu z peších zbraní na predsunuté obranné postavenie v Bielom Potoku. Prestrelka prerástla do paľby ako povstaleckých, tak nemeckých delostreleckých batérií. 30. septembra započal nemecký útok za podpory 5 tankov a 1 pancierového vozidla. Podarilo sa im preniknúť až pred protitankové prekážky, čo znemožňovalo priame ostreľovanie. Po jedenapolhodinovom boji bol útok odrazený delostreleckou a guľometnou paľbou, Nemci nezničili ani protitankové prekážky a ustúpili. Neúspešný bol aj nemecký pokus o obsadenie kóty Ostrô, kde došlo i k boju zblízka. Silnou delostreleckou paľbou a húževnatým odporom pechoty bol nemecký útok z Ostrého odrazený.
Nemecké velenie si čoraz viac uvedomovalo výhody, ktoré povstalcom prinášalo ovládanie kóty Ostrô. Obzvlášť ich znepokojovala delostrelecká pozorovateľňa. I keď Nemci disponovali mobilným delostrelectvom a v rýchlosti streľby a dostatku munície prevyšovali povstalecké batérie, nepomáhalo im ani časté premiestňovanie batérií. Maskované batérie povstalcov vychádzali z delostreleckých súbojov víťazne a dokázali ničiť nemecké batérie. Bojové majstrovstvo delostrelcov VI. taktickej skupiny sa prejavovalo zásluhou navádzania a pohotových opráv z pozorovateľne na Ostrôm. Preto sa nemecká pozornosť v nasledujúcich dňoch upriamila na ňu.
Poprava zbehov z povstaleckej armády
Podvečer 1. októbra 1944 pri Bielom Potoku dal mjr. Miloš Vesel zastreliť 4 vojakov, ktorí zbehli. Boli to: Ján Huba (* 11.03.1908, Liptovská Osada), Ján Kolárik (* 16.07.1922, Dúbrava), Šimon Kubči (* 31.07.1916, Veľká Lehota) a ďalší neznámy vojak. Zbehnutia z povstaleckej armády boli rozšírené. Velitelia povstaleckých obranných úsekov občas takto postupovali, aby zabránili ďalším útekom vojakov, ale v prípade mjr. Vesela išlo o kontroverzný čin vzhľadom na jeho ústup resp. útek z Ružomberka.
4.8. október
4. októbra podnikli Nemci útok na Biely Potok no boli odrazení.
5. októbra 1944 Nemci opäť zaútočili na Ostrô v počte 150 mužov. Povstalecké jednotky na Ostrom spolu so záložnou čatou útok odrazili, takisto aj ďalší nemecký útok v sile 2 čiat 7. októbra. Podľa informácií veliteľstva VI. taktickej skupiny mali Nemci počas útokov 4. a 5. októbra 116 mŕtvych a veľké množstvo ranených.
9. október 9. októbra 1944 podnikli Nemci na úsvite veľký útok na Ostrô v sile jednej roty, posilnenej čatou ťažkých guľometov, s cieľom vrchol výšiny dobyť. Povstalecká rota a obsluha delostreleckej pozorovateľne museli ustúpiť asi 300 m južnejšie od vrcholu. Boje trvali po celé dopoludnie. Už v ich priebehu sa však začala pripravovať protiakcia na znovudobytie Ostrého. Protiútok podnikla záložná čata zo zastávky Biely Potok a posilové jednotky zo zálohy veliteľstva VI. taktickej skupiny z Liptovskej Osady. Spoločným úsilím posíl ako aj jednotiek, ktoré sa pri ústupe zachytili na južných svahoch výšiny, sa popoludní podarilo povstalcom Ostrô znovu dobyť. V takmer celodennom boji položilo život 34 vojakov, čo boli dovtedajšie najvyššie straty jednotiek VI. taktickej skupiny v jednej akcii. Nemecké straty sa odhadovali na 50 mŕtvych. Boj o Ostrô 9. októbra 1944 bol dovtedy najväčším bojovým stretnutím na danom úseku. Povstalecké jednotky potvrdili, že sa dokážu nielen brániť, ale v prípade potreby aj podniknúť protiútok. Boj zároveň poukázala na viaceré chyby a nedostatky, ktoré spôsobili veľké straty pri útoku nepriateľa i pri protiútoku. Veliteľ VI. taktickej skupiny kritizoval aj nerozhodnosť a pomalosť pri zasadzovaní záložných jednotiek do obrany.
10.14. október: striedanie nemeckých síl Spriechodnenie košickobohumínskej železnice, striedanie a preskupovanie nemeckých jednotiek v priestore Ružomberka a dovtedajšie nemecké neúspechy k útlmu nemeckej útočnej aktivity. Úsek v Ružomberku po skupine SS Schäfer prevzala bojová skupina, pozostávajúca z 1. práporu divízie Tatra, 1. práporu frekventantov školy leteckých pozorovateľov, 2. a 1. batérie 18. SS divízie pancierových granátnikov, aby aj tieto jednotky boli doplnené a čiastočne vystriedané brigádou SS Dirlewanger.
Bojová činnosť oboch strán sa v tomto období niesla v znamení delostreleckých a mínometných súbojov a silnej prieskumnej činnosti. Dňa 10. októbra zaznamenali povstaleckí delostrelci ďalší významný úspech, keď paľbou umlčali nemeckú delostreleckú batériu pri Novej kolónii v Ružomberku. Zároveň v tomto období Nemci vykonávali evakuáciu delostreleckých lafiet z Mautnerovho závodu v Ružomberku.
17. október Dosiaľ najmohutnejší útok podnikli Nemci 17. októbra 1944 na povstaleckú čatu na vrchole Ostrô, ktorá ho guľometnou paľbou a ručnými granátmi bez vlastných strát odrazila. Popoludní toho istého dňa nemecké delostrelectvo a mínomety prudkou paľbou prepadli vrchol. Tento delostrelecký prepad bol predzvesťou nových útokov a začiatku nemeckej generálnej ofenzívy i proti úseku VI. taktickej skupiny.
18. október: začiatok nemeckej generálnej ofenzívy