Prof. Ilona Németh, DLA (* 28. január 1963, Dunajská Streda) je slovenská výtvarníčka, typografka, konceptuálna umelkyňa a vysokoškolská pedagogička maďarskej národnosti.

Životopis Pochádza z maďarskej rodiny z južného Slovenska, jej otec bol poľnohospodársky inžinier, matka učiteľka. Základnú a strednú školu absolvovala v Dunajskej Strede. V rokoch 19811986 absolvovala odbor typografia a knižné umenie na Maďarskej vysokej škole umeleckopriemyselnej v Budapešti (, dnes Moholy-Nagy Művészeti Egyetem, MOME).

Počas štúdia spolupracovala s opozičnými skupinami a do Československa prevážala maďarskú samizdatovú literatúru. Po skončení štúdia v roku 1986 sa zúčastňovala protestných akcií; pre svoje kritické postoje bola v dlhoročnom konflikte aj s otcom, ktorý sa ju snažil presvedčiť, že komunistickú stranu je možné reformovať zvnútra. Pracovala vo vydavateľstve maďarskej literatúry Madách a spoluzakladala výtvarnú sekciu časopisu nezávislých maďarských spisovateľov Iródia, kde dávali priestor aj umelcom, ktorí sa nemohli oficiálne realizovať, pretože nesúhlasili s politickým režimom. Spolu s performerom Józsefom R. Juhászom založili v roku 1987 pod hlavičkou Csemadoku v Nových Zámkoch nezávislé Studio erté, etablujúce a propagujúce dovtedy neoficiálne alternatívne a experimentálne umenie. V rokoch 19871997 sa tu konali festivaly multimediálneho umenia.

18. novembra 1989, teda v druhý deň začínajúcej sa Nežnej revolúcie, avšak ešte bez vedomia o udalostiach zo 17. novembra, spoluzaložila s ďalšími maďarskými disidentmi a mladými aktivistami Maďarskú nezávislú iniciatívu (MNI), v rámci ktorej chceli rozvinúť spoluprácu s ďalšími slovenskými a českými disidentskými kruhmi. V nasledujúcich týždňoch sa pridali k VPN a 15. decembra začali vydávať prvý nezávislý maďarský časopis Nap, kde bola Ilona Németh dva roky grafickou redaktorkou. Zažila dezilúziu z nástupu maďarského aj slovenského nacionalizmu a v roku 1992 sa zo straníckej politiky stiahla: „Ja mám menšinový názor a nie som ochotná podriadiť sa väčšinovému názoru. Samozrejme, chápem a akceptujem, že na tejto báze funguje demokracia.“ Veľmi negatívne vnímala aj vtedajší zánik Československa: „Mám samozrejme viac identít, a jedna z nich je československá. Nikdy som nemala pocit, že sme rozdelenie potrebovali. Spoločný štát bol obohatením obidvoch národov.“

Na slovenskú výtvarnú scénu vstúpila v roku 1990 svojou prvou samostatnou výstavou Zápisky z labyrintu v bratislavskej Galérii Cypriána Majerníka, pozostávajúcou z inštalácie, videa a maľby. Do priestoru umiestnila prírodný materiál, niekoľko balíkov slamy, videozáznam performancie a diela expresívnej gestickej maľby.

Ilustrovala učebnice slovenčiny pre osem ročníkov základných škôl s vyučovacím jazykom maďarským. Bola členkou viacerých výberových komisií, rozdeľujúcich prostriedky pre kultúrne organizácie a občianske združenia so zameraním na väčšinovú aj menšinovú kultúru. Kriticky vníma činnosť Csemadoku po roku 1989, ktorý podľa nej dodnes funguje ako za minulého režimu a snaží sa podporovať len ľudovú kultúru: „Založiť identitu len na ľudovej kultúre je strašne málo a biedne. Okrem toho, že sme Maďari, mali by sme aj niečo iné vykonať a zaoberať sa inými vecami. Byť Maďarom nie je cieľom, ale danosťou.“

V rokoch 20002003 absolvovala ďalšie, magisterské štúdium na Maďarskej akadémii výtvarných umení (, MKE), v roku 2006 tu získala titul „doktor slobodných umení“ (DLA) a v roku 2007 umelecko-pedagogickú hodnosť docent.

V rokoch 20042019 prednášala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (VŠVU), kde pôsobila aj ako garantka odboru intermédií. V rokoch 20082009 získala Fulbrightovo štipendium, v rámci ktorého absolvovala postdoktorandský pobyt na New York University. V roku 2014 ju prezident SR Andrej Kiska vymenoval za profesorku v odbore výtvarné umenie.

Od roku 2021 pôsobí ako profesorka a garantka študijného programu Dizajn na Fakulte architektúry a dizajnu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave (FAD STU). Špecializuje sa na umenie vo verejnom priestore a umelecký výskum.

Od roku 2015 pôsobí ako kurátorka scény vizuálneho umenia festivalu Pohoda. a od roku 2022 je členkou redakčnej rady Denníka N.

Osobný život S manželom, architektom Mariánom Ravaszom, majú synov Ábela (* 1986; sociológ a politik) a Jonathana (odborník v oblasti interaktívneho dizajnu a virtuálnej reality).

Ocenenia 1998: víťazka súťaže Mladý slovenský výtvarník roka 1998 2001: Cena Mihálya Munkácsyho (Budapešť) 2003: Cena Ludwig Múzea (Budapešť) 2017: Pribinov kríž II. triedy od prezidenta SR Andreja Kisku za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti výtvarného umenia 2018: Cena Nadácie Tatra banky za umenie za autorskú výstavu „Eastern Sugar“, Kunsthalle, Bratislava 2024: Biela vrana („Ilona Németh je vizuálna umelkyňa, ktorá svojou tvorbou nastavuje spoločnosti zrkadlo. Venovala sa holokaustu, menšinám aj pomerom v Maďarsku. Angažuje sa aj občiansky. Iniciovala výzvu na odvolanie ministerky kultúry, pre ktorú ju polícia volala na výsluch.“)

Referencie

Literatúra

Iné projekty

Externé odkazy Ilona Németh – osobný web Ilona Németh – profil v databáze súčasného slovenského vizuálneho umenia Artbase Ilona Németh – príbeh pamätníka na portáli Paměť národa

O autoritách, zvedavosti a odmietaní nostalgie – rozhovor v magazíne ART ANTIQUES (2021)

Kategória:Osobnosti z Dunajskej Stredy Kategória:Slovenskí výtvarníci Kategória:Slovenskí grafici Kategória:Slovenskí konceptuálni umelci Kategória:Slovenskí univerzitní profesori Kategória:Slovenské osobnosti maďarského pôvodu Kategória:Fulbrightovi štipendisti Kategória:Laureáti Pribinovho kríža II. triedy Kategória:Laureáti Bielej vrany Kategória:Vyučujúci na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave Kategória:Vyučujúci na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave