náhľad|Elektrónový mikrograf HCV, 50 nm Hepacivirus hominis (do roku 2022: Hepacivirus C, 1989 - 2016: vírus hepatitídy C), tradične nazývaný aj vírus hepatitídy typu C (skr. HCV, z angl. hepatitis C virus) je druh vírusu. Je pôvodcom hepatitídy typu C. Bol objavený a pomenovaný v roku 1989Luna JM, Saeed M, Rice CM. Taming a beast: lessons from the domestication of hepatitis C virus. Curr Opin Virol. 2019 Apr;35:27-34. doi: 10.1016/j.coviro.2019.02.008. Epub 2019 Mar 12. PMID: 30875640; PMCID: PMC6556422, a čoskoro bol zaradený do čeľade Flaviviridae a v rámci nej do samostatného rodu, ktorý sa od roku 1996 volá Hepacivirus.náhľad|343x343pixelů|Štruktúra genónu HCV náhľad|403x403bod|Životný cyklus HCV náhľad|352x352bod|Prevalencia hepatitídy typu C

Genóm Genóm HCV je RNA molekula s pozitívnou polaritou, čiže nastáva okamžitá translácia na ribozóme za vzniku polyproteínu. RNA obsahuje 9600 nukleobáz, vzniknutý polyproteín má cca 3000 aminokyselín, ktorý?? je ďalej štiepený proteázami na 3 štruktúrne a 7 neštruktúrnych proteínov. Genóm vírusu HCV má tri oblasti:

5´-nekódujúcu oblasť, ktorá obsahuje vnútorné vstupné miesto pre ribozómy (IRES). otvorený čítací rámec s 9600 nukleotidmi kódujúcimi prekurzorový polyproteín 3´-nekódujúca oblasť, ktorá je významná pri preplikácii HCV.

U HCV podľa úrovní genetickej zhody rozlišujeme:

genotypy (genetická zhoda 50 % - 70 %) HCV má 6 genotypov. subtypy (genetická zhoda 70 % - 80 %) kvázišpécie (genetická zhoda nad 80 %). V Severnej Amerike a Európe sa vyskytuje genotyp 1 a 3, menej genotyp 2. V severnej a strednej Afrike sa vyskytuje genotyp 4. V južnej Afrike sa vyskytuje genotyp 5. V juhovýchodnej Ázii sa vyskytuje genotyp 6. Genotypizácia HCV bola dôležitá v minulosti (pred zavedením pangenotypických liečiv ako sofosbuvir) kvôli predikcii dĺžky liečby a určeniu pravdepodobnosti trvalej virologickej odpovede (SVR).

Životný cyklus Životný cyklus HCV začína naviazaním viriónu na receptor na povrchu cytoplazmatickej membrány. Receptor nie je známy, ako kandidátske molekuly boli navrhnuté: tetraspanín CD81 scavengerový receptor B I (CR B I) adhézne molekuly DC-SIGN alebo L-SIGN receptor pre lipoproteín s nízkou hustotou (LDL receptor)

Virión je po naviazaní na receptor internalizovaný endocytózou a uvoľnený v cytoplazme. Nasleduje dekapsidácia, čím sa uvoľní nahý RNA vírusu. Prebehne replikácia a translácia RNA na sieti membrán z neštruktúrnych proteínov a proteínov hostiteľskej bunky, ktorá sa nazýva replikačný komplex, ktorý je lokalizovaný na perinukleárnych membránach v okolí jadra bunky.

Obalenie nukleovej kyseliny proteínmi (kapsidácia genómu HCV) prebieha v endoplazmatickom retikule a v Golgiho aparáte, čím vznikne nukleokapsid, ktorý sa ako zrelý virion dostáva exocytózou vonku y bunky do medzibunkového priestoru.

Prenos Hepacivirus hominis sa prenáša parenterálne (krvou prenosné infekcie):

injekčná aplikácia drog - zdieľané ihly, striekačky a ďalšie parafrenálie potriesnené krvou infikovaného - je nutné používať harm reduction metódy: injikovať drogu vždy novou ihlou a striekačkou, použitú ihlu prekryť obalom, použitú strikačku s ihlou vymeniť v harm reduction centre za novú. tetovanie a piercing vykonávané za aseptických podmienok sexuálny kontakt s HCV-pozitívnou osobou (u sexuálnych praktík, pri ktorých môže dôjsť ku poraneniu a kontaktu s krvou: análny sex, BDSM etc.) HCV sa nepovažuje za sexuálne prenosnú chorobu. Bariérová ochrana (kondóm/pesar) predstavuje dostatočnú ochranu pred HCV. pred rokom 1992: prenos pri krvých transfúziách perinatálny prenos z matky na dieťa počas pôrodu pravidelná dialýza profesionálne riziko expozície HCV: virológovia, lekári, sestričky transplantácia orgánov a tkanív infikovaných HCV rodinný kontakt s osobou s HCV pri zdieľaní hygienických pomôcok (zdieľané žiletky na holenie, zdieľané holiace strojčeky, zdieľané zubné kefky).

Nobelova cena za fyziológiu alebo lekárstvo, 2020 náhľad|407x407bod|Nobelova cena v roku 2020 udelená za objav vírusu hepatitídy typu C Existenciu neznámeho vírusu, ktorý sa prenášal pri transfúziách, si uvedomil hematológ a vedúci sekcie infekčných chorôb v National Institute of Health (NIH) Harvey J. Alter (*1935) už v polovici 70. rokov 20. storočia. Ako dôkaz, že hepatitída mala infekčnú etiopatogenézu, Alter vykonal transfúziu krvi z človeka s hepatitídou šimpanzovi. Pozoroval vývoj hepatitídy u šimpanza. Keďže nešlo o hepatitídu typu A, ani o hepatitídu typu B, nazval ju non-A-non-B hepatitída (NANBH).

Celosvetové úsilie nájsť a opísať vírus spôsobujúci túto hepatitídu bolo náročné hlavne z dôvodu, že vtedy ešte neexistovala polymerázová reťazová reakcia (PCR – polymerase chain reaction). Úspešný bol až Michael Houghton, ktorý pracoval pre kalifornskú firmu Chiron Corporation, ktorý z krvi infikovaných šimpanzov izoloval fragmenty DNA, pričom väčšina z nich bola DNA šimpanzov, nie vírusová nukleová kyselina. Pri práci s fragmentami mu pomohol Daniel W. Bradley z Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDC - Centre for Disease Control & Prevention) v Atlante, ktorý navrhol lepší šimpanzí model na množenie vírusu. Houghtonovi sa podarilo "nájsť ihlu v kope sena" a našiel fragmenty, ktoré patrili vírusu HCV. Tieto fragmenty naklonoval a skúmal, či reagujú s protilátkami izolovanými z infikovaných pacientov. Týmto spôsobom Michael Houghton objavil nový vírus z čelade Flaviviridae, ktorý bol nazvaný vírus hepatitídy C (HCV).

Charles M. Rice pôsobiaci na Washingtonovej Univerzite v St. Louis dokázal, že nájdený flavivírus HCV naozaj spôsobuje hepatitítu typu C. Rice upravil vírus HCV tak, aby skrátil počiatok infekcie a urýchlil nástup hepatitídy. Takto upraveným vírusom infikoval šimpanzov a dokázal, že vírus HCV spôsobuje hepatitídu typu C.

Referencie

Iné projekty

Kategória:Vírusy