Bitka pri Borodine alebo zriedkavo bitka pri Moskve bola bitka medzi Napoleonovou Grande Armée (Veľká armáda), a Ruskou cárskou armádou, vedenou poľným maršalom Michailom Kutuzovom. Uskutočnila sa 7. septembra 1812 (26. augusta Juliánskeho kalendára) pri obci Borodino, 125 km západne od Moskvy.
Bola najväčšou a najkrvavejšou bitkou Ruskej kampane, ktorej sa zúčastnilo viac ako 250 000 mužov a ktorá si vyžiadala približne 70 000 obetí.
Od chvíle, keď vstúpil na územie Ruskej ríše, chcel Napoleon zviesť rozhodujúcu bitku proti Rusom, ktorí mu neustále unikali. Táto kampaň, ktorú podnikol čisto z politických dôvodov, si vyžadovala jednoznačné víťazstvo, aby prinútili cára Alexandra I. požiadať o mier a uzavrieť novú spojeneckú zmluvu výhodnú pre Francúzsko a jeho stratégiu kontinentálnej blokády. Ruský cár, ktorý čelil nezhodám medzi svojimi generálmi v otázke stratégie, ktorú mal prijať, vymenoval 18. augusta Kutuzova za vrchného veliteľa svojich armád. Po tom, ako Kutuzov umožnil Francúzom priblížiť sa k Moskve za neustálych kozáckych útokov, sa nakoniec rozhodol opevniť svoje pozície a bojovať na poslednom vhodnom mieste pred Moskvou.
Počas tejto konfrontácie sa Francúzom podarilo dobyť hlavné ruské opevnenia vrátane tzv. Rajevského reduty a zemných opevnení tzv. flešov, ktoré bránil generál Piotr Bagration. Generál Bagration bol počas útoku ťažko ranený (zomrel na následky zranení 24. septembra 1812). Napoleon prinútil ruské sily ustúpiť a otvoril si cestu na Moskvu. Straty na oboch stranách boli obrovské (približne 30 000 zabitých alebo zranených francúzskych vojakov v porovnaní so 45 000 na ruskej straneP. Denniee, Itinéraire de l'Empereur Napoléon, Paris, 1842.) a hoci značne zredukovaná, ruská imperiálna armáda mala rezervy a tak stále predstavovala hrozbu. Kutuzov napríklad kontroverzne tvrdil, že pri Borodine nad nepriateľom zvíťazil.
Francúzi vstúpili do Moskvy o týždeň neskôr, 14. septembra, a zostali tam až do 19. októbra 1812, keď sa začal najprv usporiadaný, neskôr katastrofálny ústup Grande Armée.
Predohra
Pochod na Moskvu Napoleon začal inváziu do Ruska v júni 1812. Ruské sily, spočiatku sústredené pozdĺž poľských hraníc, ustupovali pred Francúzmi uplatňovaním taktiky spálenej zeme Michela Barclaya de Tollyho, vrchného veliteľa ruskej armády. Ten sa síce snažil vytvoriť pevnú obrannú líniu proti Francúzom, ale jeho úsilie vždy stroskotalo na rýchlosti francúzskeho postupu.
Napoleon pochodoval na Moskvu z mesta Vicebsk. Grande Armée však bola na dlhšie pozemné ťaženie zle pripravená. Jej najbližšou logistickou základňou bol Kaunas, vzdialený 925 kilometrov od Moskvy a zásobovací sklad v Smolensku bol vzdialený od ruského hlavného mesta len 430 kilometrov. Francúzske zásobovacie línie boli preto mimoriadne zraniteľné voči útokom ruských partizánov. Túžba po rozhodujúcej bitke však podnietila Napoleona k akcii.
Medzitým konflikty medzi podriadenými Barclaya de Tolly zabránili Rusom vytvoriť spoločnú stratégiu. Taktika spálenej zeme, ktorú nariadil Barclay de Tolly bola vnímaná ako neochota bojovať. Alexander I., unavený touto stratégiou, vymenoval po prehratej bitke o Smolensk 29. augusta nového ruského vrchného veliteľa knieža Michaila Kutuzova. Súčasníci nepovažovali Kutuzova za rovnocenného Napoleonovi, ale napriek tomu mu dali prednosť pred Barclayom de Tolly, pretože bol etnicky Rusom (narozdiel od Barclaya de Tolly, ktorý mal škótsky pôvod) a bol veľmi obľúbený v cárovom okolí.
Kutuzov však vyčkával. Kým sa Francúzi, ktorých sily zahŕňali aj veľké zahraničné kontingenty, nedostanú 125 km od Moskvy, a až potom chystal bitku. Dňa 30. augusta nariadil ďalší ústup do mesta Gžatsk. Pomer síl zostával v prospech Francúzov, ale teraz už bol päť ku štyrom namiesto troch ku jednej. Kutuzov vytvoril svoju obrannú líniu na poslednej ľahko brániteľnej oblasti západne od Moskvy pri dedine Borodino (dnešnom Možajskom rajóne Moskovskej oblasti). Od 3. septembra Kutuzov posilňoval pozície zemnými prácami, najmä redutou južne od Borodina a flešami pred Semionovským.
Bitka pri Ševardine náhľad|Napoleon pri Borodine, Vasilij Vereščagin, 1897.
Ruská armáda bola rozmiestnená šikmo od novej cesty na Smolensk, po ktorej postupoval Napoleon. Na pahorku postavená reduta Ševardino, ktorá sa nachádzala pri rovnomennej obci, predstavovala ruské ľavé krídlo. V snahe preraziť ruskú obrannú líniu zaujali Francúzi po krátkej, ale krvavej predohre k hlavnej bitke pozície južne a západne od dediny.
Skutočná konfrontácia sa začala 5. septembra, keď sa francúzska jazda maršala Joachima Murata stretla s ruskou jazdou grófa Konovnicina. Zúrivý boj, ktorý nasledoval, sa obrátil v prospech Francúzov a Rusi ustúpili, keď bolo ohrozené ich ľavé krídlo. Dňa 6. septembra sa boje obnovili, ale Konovnicin musel opäť ustúpiť, keď bol Murat posilnený. Rusi sa stiahli do reduty Ševardino, pri ktorej bol rozmiestnený generál Gorčakov s 11 000 mužmi a 46 delostreleckými zbraňami.
Murat nariadil I. a II. jazdeckému zboru, ktorým velili generáli Nansouty a Montbrun, aby zaútočili na redutu. Podporovala ich divízia Compans a pechota maršala Davouta. V tom istom čase zaútočila na redutu z juhu Poniatowského pechota. Francúzi, dvakrát odrazení Neverovského pechotou, nakoniec redutu obsadili, pričom stratili 4 000 mužov. Rusi prišli o 7 000 mužov. Nečakaný francúzsky postup uvrhol Rusov do zmätku. Kolaps ľavého krídla ich prinútil vybudovať provizórne obranné postavenie okolo dediny Utica.
Sily strán náhľad|Situácia na začiatku bitky. Cárska armáda Ruské sily prítomné v deň bitky tvorilo celkovo 180 peších práporov, 164 jazdeckých eskadrón, dvadsať kozáckych plukov a 55 delostreleckých batérií s celkovým počtom 640 diel.Les Plus Belles Victoires de Napoléon, éditions Atlas, s. 112. Celkovo Rusi nasadili 103 800 mužov. Avšak 7 000 kozákov a 10 000 ruských domobrancov prítomných v ten deň sa bitky nezúčastnilo.
V oblasti viedli dve cesty. Stará smolenská cesta, ktorá viedla cez dedinku Utica a nová smolenská cesta s mostom cez rieku Koloča pri Borodine. Ruské vojská boli zostavené v línii približne v severo-južnom smere, kolmo na cesty zo Smolenska smerom do Moskvy. V severnej časti (ruské pravé krídlo) sa opierajúc o dedinu Borodino a rieku Koloča, ktorá cez neho prechádza tečúc približne z JZ na SV. Kutuzovov štáb sa nachádzal v dedine Gorki východne od Borodina. JZ od Bordina sa nachádza dedina Ševardino, pri ktorej bola vybudovaná ševardinská reduta. Na tzv. Kurganskej výšine v otvorenom priestore južne od Borodina bolo postavenie ruského delostrelectva s 26 kanónmi, niektorými označované ako veľká reduta, alebo Rajevského reduta, resp. Rajevského batéria. Južne sa nachádzala dedina Semionovskoje, ktorú zo západu chránilo poľné opevnenie označované ako tri fleše, niekedy označované ako Bagrationove fleše. Južnejšie ležala dedinka Utica a Myšino tvoriac ruské ľavé krídlo.
Grande Armée Grande Armée, rozmiestnená v línií od Ševardina (francúzske pravé krídlo) smerom na severovýchod k Borodinu, približne v strede bojiska až po Bezzubovo na severovýchode. Francúzske sily spolu s ich spojencami pozostávali z 214 peších práporov, 317 jazdeckých eskadrón a 587 diel v celkovom počte 124 000 vojakov. Cisárska garda, ktorá mala 109 diel a pozostávala z tridsiatich peších práporov a dvadsiatich siedmich jazdeckých eskadrón s celkovým počtom 18 500 mužov, sa však do bitky nezapojila.
Medzi prítomnými generálmi boli aj Michel Ney a Joachim Murat.
Priebeh bitky
Fleše náhľad|Delostrelectvo generála Frianta delostrelecky ostreľuje Bagrationove fleše. Detail z Panorámy Borodina. náhľad|Mapa bitky pri Borodine, situácia ráno oklo 6:30.
Večer 6. septembra 1812 zaujala pozície v opevnení granátnická divízia pod velením generála Voroncova. Bitka sa začala o šiestej hodine ráno 7. septembra delostreleckou prípravou proti ruskému centru, ktorú viedlo 102 diel. Francúzi však potom stratili drahocenný čas ich presunom, pretože boli príliš ďaleko od ruských línií. Generál Davout nariadil divíziám zaútočiť na najjužnejší fleš. Pod paľbou ruského delostrelectva boli generáli Compans a Dessaix zranení ale ich jedntkám sa podarilo postúpiť.
Vidiac zmätok, Davout osobne viedol 57. brigádu, kým mu nezastrelili koňa. Davout bol ranený a spadol z koňa tak tvrdo, že ho generál Sorbier považoval za mŕtveho. Na jeho miesto bol vyslaný generál Rapp, ale Davout bol nažive a znovu sa postavil na čelo 57. brigády. Rapp potom prevzal velenie 61. brigády, než bol po dvadsiaty druhý raz vo svojej kariére zranený.
O siedmej hodine ráno Napoleon zapojil do boja Neyov a potom Junotov zbor, aby prišli Davoutovi na pomoc. Davout napokon okolo 7:30 h dobyl tri fleše. Francúzov však odrazil ruský protiútok vedený Bagrationom s 27. pešou divíziou, husármi a dragúnmi. Bagration viedol osobne niekoľko protiútokov. Francúzi podnikli sedem útokov na fleše a zakaždým boli v prudkom boji zblízka odrazení.
Ney obnovil útok na fleše a okolo 10. hodiny sa mu ich podarilo znovu dobyť. Padla väčšina ruských granátnikov, ktorí ich bránili. Hoci Bagration nebol Barclayom de Tolly nadšený, obrátil sa naňho so žiadosťou o pomoc a Kutuzova úplne ignoroval. Barclay de Tolly, čo mu slúži ku cti, zareagoval rýchlo a poslal tri gardové pluky, osem granátnických práporov a dvadsaťštyri 12-palcových diel, aby rýchlo posilnili Semjanovskoje severne od flešov. Plukovník Toll a Kutuzov presunuli gardové záložné jednotky dopredu už o 9:00. Francúzi boli vytlačení od flešov, ale Ney ich o 11. hodine opäť dobyl. Ney bol následne opäť vytlačený. V týchto bojoch bol pri flešoch vážne zranený črepinami do nohy generál Bagration. Odmietol však evakuáciu z bojiska a trval na tom, že zostane na poli, aby mohol pozorovať protiútok Dukových kyrysníkov.
Nayovi sa definitívne fleše podarilo dobyť okolo 11:30 h. Prach, dym, zmätok a vyčerpanie - to všetko dohromady zabránilo francúzskym veliteľom na bojisku (Davout, Ney a Murat) pochopiť, že všetci Rusi pred nimi ustúpili v zmätku a fleše sú definitívne v ich rukách.
Napoleon váhal nasadiť cisársku gardu, ktorá bola jeho poslednou rezervou, tak ďaleko od Francúzska.
Rajevského reduta náhľad|Saskí kyrysníci z La Tour-Maubourg útočia na ruských kyrysníkov. Rajevského reduta je vpravo v dyme. V pozadí je vidieť borodinský kostol. Detail Panorámy Borodina.
Miestodržiteľ de Beauharnais medzitým vstúpil do Borodina po prudkých bojoch s ruskou gardou a postupoval k hlavnej (Rajevského) redute. Jeho jednotky však stratili súdržnosť a generál musel pod ruskými protiútokmi ustúpiť. Ruský generál potom zaujal pozíciu pred Borodinom, aby chránil dedinu. Zatiaľ de Beauharnaisove sily prekročili rieku smerom na juh. Generál nasadil časť svojho delostrelectva a začal Rusov zatláčať späť za redutu. Podporované francúzskym delostrelectvom postupovali ďalšie divízie a ovládli redutu. Barclay de Tolly musel sám zmobilizovať ustupujúci pluk. Kutuzov potom nariadil generálovi, aby redutu dobyl späť; s tromi delostreleckými batériami, ktoré mal k dispozícii, spustil paľbu na redutu, zatiaľ čo dva pluky ruskej gardy zaútočili na pozíciu. Reduta potom padla späť do ruských rúk.
De Beauharnaisovo delostrelectvo pokračovalo v ostreľovaní Rusov, k čomu sa pridali aj delostrelci Neya a Davouta. Barclay de Tolly poslal posily na obranu reduty. V čase vrcholiacej bitky Kutuzovovi podriadení prakticky všetky rozhodnutia prijímali za neho. Po smrti veliteľa ruského delostrelectva Kutaisova zostali niektoré delá za ruskými líniami nevyužité, zatiaľ čo francúzske delostrelectvo pustošilo ruské rady.
V dôsledku opakovaných útokov a protiútokov boli valy reduty pokryté mŕtvymi a ranenými pešiakmi a jazdcami oboch strán a útočiace jednotky ich museli v neskorších fázach bitky opakovať prekračovať, čo im nezanedbateľne sťažovalo pohyb.