Partizánska brigáda Za slobodu Slovanov bola partizánsky oddiel sformovaný organizátorskou skupinou Ladislava Kalinu vysadenou letecky na území Slovenska pred vypuknutím Slovenského národného povstania Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia v Kyjeve. Brigáda sa rozrástla postupne na 13 oddielov. Zúčastnila sa obsadzovania Brezna, Liptovského Hrádku a Mikuláša, Popradu a Levoče, ako aj útoku na Kežmarok, po nástupe nemeckých vojsk jej oddiely bránili Spiš, Liptov, údolie Hrona. Po potlačení SNP pokračovala v partizánskej činnosti a vyvíjala diverzné aktivity najmä v Slovenskom Rudohorí. 23. januára 1945 sa brigáda spojila s postupujúcou Červenou armádou, niektoré jej oddiely tak urobili až vo februári. Príslušníci oddielov brigády sa dopustili zločinov proti príslušníkom nemeckej menšiny v Partizánskej Ľupči a Banskej Štiavnici.
História brigády Výsadok Oddiel bol sformovaný z absolventov partizánskej školy vo Svjatošine rozkazom Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia. Veliteľom 16-členného oddielu bol vymenovaný Ladislav Kalina. Oddiel tvorili: +Partizánska organizátorská skupina Ladislava Kalinu vysadená na Slovensku 5.6. augusta 1944meno a priezviskofunkciaštátna príslušnosť npor. Ladislav Kalina veliteľ Slovenská republika kpt. J. P. Voľanskij zástupca veliteľa Sovietsky zväz mjr. F. M. Makarov komisár Sovietsky zväz kpt. A. J. Makarenko náčelník štábu Sovietsky zväz M. Torba náčelník zdravotnej služby Sovietsky zväz Juraj Bilčák Podkarpatská Rus (vtedy Maďarské kráľovstvo) Jozef Kulich Slovenská republika Ján Meliška Slovenská republika Viktor Janíček Slovenská republika Ján Polakovič Slovenská republika Peter Boršč Slovenská republika Stanislav Leščák Podkarpatská Rus (vtedy Maďarské kráľovstvo) V. M. Achmadulin Sovietsky zväz F. Taratinov Sovietsky zväz S. Patonov Sovietsky zväz N. M. Dubenko Sovietsky zväz
Miestom zoskoku v noci z 5. na 6. august 1944 bola Latiborská hoľa. Skupina následne pripravila miesto zoskoku pre skupina Ernesta Bielika, ktorá pristála o deň neskôr. V noci zo 7. na 8. augusta pristáli ešte skupina Michala Sečánského a Jegorova.
8. augusta večer sa na Latiborskej holi konalo stretnutie veliteľov, náčelníkov štábov a komisárov týchto skupín. Na stretnutí, ktoré viedol Pjotr Veličko, boli štáby ďalších skupín oboznámené s celkovou situáciou na Slovensku, kontaktami Velička na vojenskú posádku v Martine a partizánsku skupinu Viliama Žingora. Hlavným výsledkom rokovaní bolo vymedzenie operačných priestorov. Kalinova skupina sa presunula 15. augusta do východnej časti Nízkych Tatier.
Formovanie oddielu Skupina nadviazala styky s odbojármi na Horehroní a na Liptove, s dôstojníkmi breznianskej posádky (Sekuris, Kučera, Lác) a začala naberať dobrovoľníkov, takže k 25. augustu mala 200 mužov. Štáb brigády sídlil v Bystrej doline. Ďalším oporným bodom Kalinovho oddielu sa stala Nemecká Ľupča, v osade Železnô bolo zriadené výcvikové stredisko dobrovoľníkov.
Zaistenie a smrť ľudáckych činiteľov v Brezne
Večer 27. augusta sa Kalinovi partizáni rozhodli zaistiť ľudáckych činiteľov v Brezne. Po 21:00 prišli na dvoch nákladných autách do mesta a začali zaisťovať miestnych ľudáckych činiteľov: sudcu Pavla Denka, roľníka a bývalého zástupcu vládneho komisára Samuela Dolňana, vedúceho notára Alexandra Bothára, drevoobchodníka Štefana Valentínyho, učiteľa Júliusa Plška a obchodníka arizátora Machyniaka. Byty zaistencov boli vylúpené. Na sekretariáte HSĽS zaistili poslanca Slovenského snemu Františka Slameňa a tajomníka HSĽS Lukáša Žiaka. V miestnom hoteli zatkli nemeckého dôstojníka. Partizáni za asistencie slovenských vojakov naložili zaistencov na nákladné auto a odchádzali na Príslop do Bystrianskej doliny na základňu a štáb jednotky. Pri prevoze zaznel výstrel a vzápätí partizánska eskorta začala strieľať do zaistencov na korbe auta. Guľka zasiahla aj šoféra a neriadené auto narazilo najprv do steny a potom do betónového stožiara elektrického vedenia. Zastrelení boli Bothár, Slameň, Valentíny, Dolňan, ranení Denk, Plško. Ťažko zranený bol aj nemecký dôstojník, ktorému sa podarilo uniknúť, ale neďaleko miesta tragédie skonal a našli ho vojaci miestnej posádky. K autu prišli vojaci a dôstojníci z blízkych kasární, ktorí poskytli prvú pomoc a zabezpečili záchranné práce.
Jozef Jablonický uvádza 4 verzie udalostí, pričom osobne sa prikláňa k prvej: podľa prvej niekto zvonka, nie z auta vystrelil a zasiahol šoféra Moravčíka, ktorý zraneniu podľahol. podľa druhej verzie ako prvý vystrelil zaistený nemecký dôstojník podľa tretej verzie zahájil streľbu zaistený Machyniak. Zaistený preživší Pavol Denk uviedol o Machyniakovi, že prvý vystrelil z pištole. podľa štvrtej verzie vystrelil jeden zo zaistencov, ktorý zastrelil šoféra a zranil dvoch partizánov.
Akcie na Liptove a Spiši
27. augusta obsadili partizáni Jegorovovho, Bielikovho a Sečánskeho oddielu Ružomberok. Na partizánsku základňu Kalinovho oddielu v Nemeckej Ľupči prišli 28. augusta zástupcovia revolučného okresného národného výboru v Liptovskom Mikuláši Martin Nahálka a Vladimír Bohmer a dohodli s partizánmi vstup do Mikuláša na večer 28. augusta, no po incidente pri Liptovskej Teplej medzi partizánmi a skupinou príslušníkov SS sa partizáni rozhodli obsadiť Liptovský Mikuláš už predpoludním 28. augusta. Akcia nebola zladená a vopred dohodnutá s vojakmi a nestretla sa so súhlasom všetkých dôstojníkov miestnej posádky.
Veliteľ Divíznej oblasti 2. v Liptovskom Mikuláši plk. Ladislav Bodický, nezapojený do povstania, nechcel mať spočiatku s partizánmi a národným výborom nič do činenia a armádu nechcel zapájať do udalostí. Dôstojníci posádky však prejavovali sympatie k odboju, na porade sa mjr. Jozef Vražda postavil na stranu partizánov a členov RNV. Ladislav Bodický rozhodol, aby vojaci na partizánov nestrieľali.
28. augusta sa po predchádzajúcich rokovaniach s partizánskym oddielom Za slobodu Slovanov k partizánom pridala posádka letiska Mokraď. Na letisko prišli zástupcovia partizánov kpt. Voľanskij a major Makarov spolu s členmi RONV v Liptovskom Hrádku Martinom Nahálkom, Rudolfom Sokolom, Ferdinandom Šoltýsom. Posádka Mokrade vydala partizánom zbrane. Pušky partizáni odviezli do Liptovského Hrádku do hotela Gregor, ktorý sa stal dočasným štábom partizánskeho oddielu Za slobodu Slovanov. Sústreďovali sa tam aj dobrovoľníci a Rusi uniknuvší z nemeckého zajatia, ktorí pracovali pod falošnými legitimáciami pri stavbe cesty na Podbanské.
Časť partizánov oddielu Za slobodu Slovanov pod velením Voľanského po prechode Mikulášom prišla 29. augusta ráno do Liptovského Hrádku a spojila sa s partizánmi z Horehronia.
Ráno 29. augusta prišli do Liptovského Hrádku a Liptovského Mikuláša z Popradu člen popradského RONV Ján Kotoč a poručík Pejko, ktorí prišli požiadať o pomoc a posilu, nakoľko aj popradský RONV sa rozhodol nečakať na heslo z Banskej Bystrice. Z oddielu Za slobodu Slovanov vyslal komisár oddielu Fiodor Makarov čatu pod velením komisára Jaroslava Šolca a plk. Bodický vyslal čatu vojakov pod velením npor. Schmiedta.
29. augusta popoludní vstúpili do Popradu partizáni a povstaleckí vojaci z Ružomberku a Liptovského Mikuláša. Moc v Poprade prevzal Revolučný okresný národný výbor a vysielal rozhlasom mobilizačné výzvy. Na základe vyhlásenej mobilizácie nastupovali 30. augusta od rána do popradských kasární Pod Gerlachom nastupovali muži a preberali zbrane a výstroj. V dopoludňajších hodinách sa v kasárňach zastavil generál Augustín Malár a počas zastávky v Poprade dal na nádvorí kasární nastúpiť dôstojníkov a mužstvo a mal k nim prejav odrádzajúci od predčasného povstania. Skupina partizánov z brigády Za slobodu Slovanov pod velením Jaroslava Šolca, sa pokúsila zajať generála, no zasiahla neskoro a Augustín Malár odletel do Bratislavy. Popoludní sa Šolcova skupina presunula do Levoče, kde však už bola povstalecká akcia v plnom prúde.
V Poprade bol 30. augusta vypracovaný plán pomoci kežmarskej posádke, ktorá sa dostala do obkľúčenia miestnymi Nemcami. V popoludňajších hodinách vyrazili povstalci (vojaci popradskej, mikulášskej, levočskej posádky, partizáni z brigád Za slobodu Slovanov a Jánošík a dobrovoľníci) v smere od Popradu a Levoče. Povstalcom sa v ten deň podarilo preniknúť len na okraj Kežmarku.
Nemecká Skupina armád Severná Ukrajina vyčlenila úderný pluk tankovej armády pod vedením plukovník Schmidta s rozkazom preniknúť od Nowego Sącza cez Kežmarok k Popradu a spacifikovať západnú hranicu operačného územia. 31. augusta Nemci odrazili opakované povstalecké útoky na Kežmarok a do večera po bojoch obsadili Spišskú Sobotu a Poprad. 1. septembra Nemci pokračovali v útokoch. Časť jednotiek spolu s jednotkami Heimatschutzu útočila na Svit a Batizovce, no v ten deň sa ich postup podarilo v priestore Batizoviec zastaviť.
Z 18. divízie SS Horst Wessel bola vyčlenená bojová skupina Schäfer, ktorej veliteľom bol vymenovaný Ernst Schäfer, s úlohou presunúť sa do Popradu a obsadiť Ružomberok a spojiť sa s nemeckou vojenskou bojovou skupinou Ohlen útočiacou od Strečna. Pre Nemcov bola v tomto období popri ružomberskom Mautnerovom závode vyrábajúcom delostrelecké lafety dôležitým cieľom železničná trať vedúca severom Slovenska cez Žilinu, Vrútky, Ružomberok, Liptovský Mikuláš až do Popradu. V noci z 3. na 4. septembra sa skupina SS Schäfer presunula do Popradu, 4. septembra zahájila útok a do 6. septembra za minimálneho odporu prešla celým Liptovom a obsadila Ružomberok.
Partizánske zločiny v Nemeckej Ľupči
Počas prvých septembrových dní zaisťovali partizáni na Liptove príslušníkov nemeckej menšiny. Zaistení boli prevezení z mikulášskej väznice pred príchodom nemeckých jednotiek do Nemeckej Ľupče, kde bolo 5. septembra na žiadosť tamojšieho miestneho národného výboru 32 Nemcov alebo osôb s nemeckými menami zastrelených partizánmi z oddielu Pobeda (Víťazstvo) z brigády Za slobodu Slovanov. Medzi obeťami boli aj dvaja nemeckí vojaci. Ďalším popravám zabránila správa o blížiacich sa Nemcoch.
Sformovanie brigády, boj o moc vo vnútri brigády 9. septembra vznikla z oddielov so súhlasom Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia partizánska brigáda Za slobodu Slovanov. Zároveň v tento deň bol Ladislav Kalina na základe kritiky sovietskych členov desantu pre neúspech SNP na Liptove vyradený zo štábu brigády a velenie brigády prevzal dovtedajší komisár brigády Voľanskij.
Ladislav Kalina sa následne zdržiaval na chate Trangoška. 26. septembra bola chata prepadnutá útočníkmi pod vedením veliteľa brigády Voľanského s cieľom Kalinovej fyzickej likvidácie. Kalina bol zranený do nohy, jeho šofér A. Mikovíny zabitý. Po liečení v podbrezovskej nemocnici sa Kalina už nevrátil k svojej pôvodnej brigáde a pridal k partizánskemu oddielu Antona Cypricha.
Štáb brigády sa presunul na zvolenský zámok.
Oddiely brigády V rámci brigády sa postupne sformovali nasledovné oddiely: oddiel Železnô, neskôr premenovaný na Pobeda (Víťazstvo) oddiel Pohronskoliptovský oddiel Smrť fašizmu oddiel Thälmann oddiel Sláva oddiel Novobanský oddiel Liptovský Gajdinov oddiel samopalníkov oddiel Liptovský oddiel Vysoké Tatry oddiel Š. Adamíka oddiel F. Taratinova oddiel J. Boroša
V čase od polovice septembra do polovice októbra mala brigáda okolo 1 300 mužov. Oddiely brigády boli rozmiestnené pozdĺž hranice povstaleckého územia od juhozápadu po severovýchod a pôsobili pomerne samostatne. Údolie Hrona bránili oddiel S. Adamíka, Novobanský, Gajdinov a Smrť fašizmu. Oddiely Pohronskoliptovský, 7. liptovský a Železnô bránili priestor ČertovicaMalužiná. V tyle nepriateľa pôsobili 9. liptovský oddiel a oddiel Vysoké Tatry. Z oddielu Železnô sa utvoril samostatný partizánsky oddiel Pobeda. Oddiely Thälmann a Sláva pôsobili na slovenskomaďarskom pohraničí.